Kompatibilita s právom

Cheney pritom snoval myšlienku útoku na Irak už oveľa skôr. Práve on pomáhal Bushovi a Rumsfeldovi pripravovať plán útoku na Irak po teroristických útokoch na USA v septembri 2001. Áno, vtedy, keď na obrazovke Bush plakal a pohnute hovoril o osudoch príbuzných, lebo to bolo politicky výhodné, v súkromí už s Cheneym pragmaticky chladnokrvne rozmýšľal o tom, ako celú situáciu využiť. Podľa denníka New York Times sa plán útoku na Irak zrodil totiž práve vtedy -- šesť dní po teroristickom útoku na Dvojičky. Túto informáciu "pustili" denníku kruhy blízke Ministerstvu zahraničných vecí USA, teda Colinovi Powellovi, azda jedinému skrytému odporcovi vojny proti Iraku.

Powella a jeho blízkych nahnevalo, že Bush sa neunúval oboznámiť ich s plánom a potom ich vyše pol roka vodil za nos, keď vyhlasoval, že v otázke útoku na Irak nie je ešte rozhodnutý. Bush a Cheney boli však rozhodnutí od začiatku. Cheneymu išlo o ropu, ktorú môže po útoku prihrať svojim kamarátom z ropnej štvrte, a Bush zasa potreboval odpútať pozornosť od krachu akcie bin Ládin. To sú skutočné dôvody, prečo súčasná administratíva lipne na utkvelej predstave nutnosti okamžitého zásahu proti Iraku. Os zla a nutnosť zmeny režimu boli len prvou lživou zámienkou, ktorá mala za cieľ obalamutiť kongresmanov a občanov USA. Ako obalamutiť OSN?

Problém bol len v tom, že táto zámienka nebola kompatibilná s medzinárodným právom. Bush a Cheney nepoznajú medzinárodné právo, alebo na neho kašlú. Len tak sa dá vysvetliť, že sa nerozpakovali hovoriť o nutnosti "zmeny režimu" ako o zámienke na ovládnutie irackých ropných polí. Tento argument totiž pred OSN neobstojí -- medzinárodné spoločenstvo takto totiž nemôže autorizovať útok na suverénnu krajinu. A to začalo prekážať aj americkým kongresmanom.

Slovník teórie a slovník praxe

Bush teda musel zmeniť slovník. Minulý rok v lete vypracoval teóriu preventívnej vojny. Podľa tejto teórie má právo zaútočiť na Irak preto, lebo Saddámov režim by sa raz eventuálne mohol stať nebezpečenstvom pre americké národné záujmy. Teória preventívnej vojny má však dve chyby. Tá prvá spočíva v tom, že je proti duchu kresťanskej filozofie a jej ponímania "spravodlivej vojny", na ktorú sa Bush odvoláva, čo je jeden z dôvodov, pre ktorý plánovanú agresiu Washingtonu neschvaľuje ani jeho niekdajší spriaznenec -- pápež vo Vatikáne. Ešte väčším nedostatkom teórie preventívnej vojny je skutočnosť, že ide o pojem, ktorého platnosť medzinárodné spoločenstvo nikdy neuznalo.

Aj teória preventívnej vojny ako zámienka útoku na Irak teda zlyhala -- pred OSN by s ňou Bush legitimizáciu útoku nedosiahol. Potom prišlo intermezzo, ktoré by -- nebyť vážnosti situácie - vzbudzovalo úsmev. George W. Bush tvrdil, že Saddáma treba odstrániť -- hoc aj prostredníctvom politickej vraždy. Dôvod? "Veď on chcel zabiť môjho ocka," tvrdil s vážnou tvárou prezident najsilnejšej krajiny sveta. Pred OSN však ani s týmto argumentom Bush predstúpiť nemohol a jediným pozitívom celej kauzy zostáva, že si to uvedomil, alebo ho na to niekto upozornil...

Americký prezident musel však nájsť v poradí už štvrtú zámienku, pod ktorou by prezentoval nutnosť vojny proti Iraku. Tu niekde treba začať hľadať zrod rezolúcie 1441, ktorá žiadala Irak, aby splnil predchádzajúce rezolúcie OSN. Tie rezolúcie, ktorých neplnenie USA dvanásť rokov neprekážalo.

Rezolúcia 1441 -- ďalšia zámienka na agresiu

Keď sa na prelome septembra a októbra 2002 začalo diskutovať o návrhu rezolúcie 1441, USA zlomili odpor Francúzska a Ruska v Bezpečnostnej rade OSN tvrdiac, že pôjde o rezolúciu, ktorá sa nebude dať zneužiť ako legitimizácia útoku na Irak. USA vo svojom návrhu textu tejto rezolúcie hrozia Iraku vážnymi dôsledkami, ak Bagdad nebude plniť rezolúcie predchádzajúce.

Kritici upozorňovali, že Washington už raz formuláciu "vážne dôsledky" na agresiu voči suverénnej krajine zneužil. Vtedy išlo o Juhosláviu. Nakoniec však Paríž a Moskva Američanom na rezolúciu 1441 napriek tomu prikývli. Teraz USA na jednej strane tvrdia, že rezolúcia 1441 ich oprávňuje na útok proti Iraku a nijakú novú rezolúciu nepotrebujú, na druhej strane však chcú novú rezolúciu. Ale načo, keď ju vraj aj tak nepotrebujú? To nedáva zmysel. Jediným vysvetlením je, že Bush už ani sám neverí tomu, čo tvrdí. Bude to zrejme aj prípad návrhu textu novej rezolúcie.

Nová rezolúcia alebo kto tu nerešpektuje OSN?

USA, Británia a Španielsko žiadajú prijatie novej rezolúcie. V texte, ktorý do OSN predložili minulý týždeň, tvrdia, že "Irak premeškal poslednú príležitosť", lebo odmieta plniť rezolúciu č.1441. Aj táto, zatiaľ posledná, zámienka, pod ktorou sa Bush usiluje zaútočiť na Bagdad a získať pre seba vojnovú slávu a pre Cheneyho ropné polia, sa však zakladá na lži. Šéf zbrojných inšpektorov Hans Blix v nijakej zo svojich správ neprišiel k podobnému záveru ako návrh textu novej rezolúcie. Blix ani raz nepovedal, že by Irak odmietal plniť rezolúciu 1441. Nepovedal, lebo to nie je pravda. Saddám to tentoraz s odzbrojením myslí zrejme vážne. Nie preto, že by to bol anjel, alebo že by sa znovu prerodil v demokrata -- on odzbrojuje pod tlakom medzinárodného spoločenstva. Ale odzbrojuje.

Dôkazom toho je aj sobotňajšie oznámenie Iraku, že jeho armáda začala pod dohľadom OSN ničiť zakázané rakety Samúd-2. Len o deň neskôr však uzrela v agentúrach svetlo sveta aj správa britského The Sunday Telegraph. V nej denník cituje nemenovaného britského ministra, ktorý pozná plány Washingtonu a Londýna. USA a Británia podľa jeho tvrdení majú pripravený plán útoku na Irak aj v prípade, ak OSN neschváli novú rezolúciu, ktorú navrhujú.

K útoku má prísť deň po neúspešnom hlasovaní v Bezpečnostnej rade OSN. Takže kto tu neuznáva autoritu OSN? Saddám, ktorý napriek hroziacej vojne ničí svoje rakety, alebo Bush, ktorý pripravuje útok na Bagdad, hoci by bol aj v rozpore s medzinárodným právom? Americký prezident bol opäť prichytený pri lži.

Niet kam uhnúť, rezolúciu treba vetovať

Áno, Saddám Husajn je diktátor. To však podľa medzinárodného práva nie je dôvod na útok proti nevinným obyvateľom Iraku. Na druhej strane George W. Bush je klamár, ktorý už rok tvrdí každému niečo iné, len aby mohol zaútočiť na Bagdad. Aj návrh poslednej rezolúcie sa zakladá na lži. Stáli členovia Bezpečnostnej rady OSN, predovšetkým Francúzsko a Rusko, by sa však tentoraz nemali nechať oklamať.

Postup Washingtonu po prijatí rezolúcie 1441 a zneužitie formulácie o "vážnych dôsledkoch" je jasným dôkazom, že Paríž a Moskvu už nemajú kam ustúpiť. Ak si chcú zachovať svoju česť a obstáť v zrkadle histórie, zostáva im jediné -- musia návrh novej rezolúcie vetovať.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO