"Nikto normálny si vojnu neželá," uviedli ste vo svojom vystúpení pred poslancami v Národnej rade SR. Ako je to teda s vojnou v Iraku?
Táto otázka dnes takpovediac rozdelila celý svet, pretože všetky demokratické a všetky v podstate racionálne uvažujúce štáty si uvedomujú, že Irak predstavuje nebezpečenstvo. Dôkazom toho je aj schválenie rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN v novembri minulého roku. Bola schválená jednohlasne a štáty, ktoré sú členmi Bezpečnostnej rady, sa stotožnili s hodnotením, že iracký režim ohrozuje svojich susedov a je diktátorský aj voči vlastnému obyvateľstvu. Rezolúcia ukladá tomuto režimu zásadnú podmienku: odzbrojenie, najmä pokiaľ ide o zbrane hromadného ničenia. Ale sú v nej aj ďalšie ciele, napríklad aby sa znížila úroveň represie voči civilnému obyvateľstvu. Všetky štáty sa zhodnú aj na tom, že Irak neplní túto rezolúciu Bezpečnostnej rady bezpodmienečne v plnom rozsahu tak, ako sa to vyžaduje. Druhá otázka je, čo má v takomto prípade urobiť medzinárodné spoločenstvo. Či má čakať, ako dlho má čakať, alebo či má jednoducho pristúpiť k tomu, že Irak donúti silou, aby dodržiaval rezolúciu OSN. Myslím si, že máme v minulosti mnoho príkladov, keď sa čakalo pridlho. Diktátor zosilnel a potom bolo veľmi ťažké ho poraziť. Je preto vecou práva na sebaobranu, ktoré majú aj národy, nielen občania, aby sa v prípade, že sa nepodarí dosiahnuť riešenie bez použitia sily, použilo násilie a došlo k odzbrojeniu Iraku, teda irackého režimu, lebo nechcem nikdy spájať túto otázku s obyvateľstvom, ale iba s konkrétnym režimom.
Rátate aj s obeťami na našej strane?
Samozrejme, bol by som rád, keby Irak dobrovoľne splnil podmienky rezolúcie Bezpečnostnej rady. Myslím si, že ešte nepominula nádej, aj keď nie je veľmi veľká, že sa tak stane. Ale ak by sa tak stalo, je to len preto, že sú štáty odhodlané vynútiť si plnenie rezolúcie. Samozrejme, ak by došlo k použitiu sily, tak je jasné, že v takých prípadoch, bohužiaľ, bývajú aj obete.
Vo svojom odôvodnení vyslania našej vojenskej jednotky ste sa odvolávali aj na katechizmus katolíckej cirkvi. Nie je to paradox, keď pápež a spolu s ním veľká časť európskych a amerických biskupov razantne odmietajú vojnu v Iraku?
Je to hodnotenie, na ktoré má dnes právo každý. Samozrejme, že Svätý Otec je veľkou morálnou autoritou a ja si tiež myslím, že nijakú vojnu nie je možné schvaľovať ako bežný prostriedok. Druhá vec je, či sa dá zabrániť oveľa horšej vojne, ktorá by prišla neskôr.
A v tomto zmysle sa domnievam, že je potrebné, aby ľudia, ktorí sú zodpovední za bezpečnosť, jednoducho prijímali zodpovedajúce opatrenia. Aj keď sú to niekedy nepríjemné záležitosti.
V právnom systéme existuje prezumpcia neviny. Čo hovoríte ako právnik i ako človek na fakt, že dodnes nikto nepredložil hodnoverné dôkazy o existencii zbraní hromadného ničenia? V prípade KĽDR niet o čom pochybovať, a predsa je vojna mimo hry...
Predovšetkým chcem povedať, že všetky diktátorské režimy sa utiekali k legálnemu purizmu alebo právnemu purizmu. Usilovali sa ospravedlniť svoje režimy tým, že sa formálne pridŕžali rozličných ustanovení a procedúr. Ale pritom im išlo o udržanie diktatúry. Okrem toho, pokiaľ ide o dôkazy existencie zbraní hromadného ničenia v rukách Iraku, tieto dôkazy poskytol predovšetkým samotný Irak, ktorý ich použil. A to tak vo vojne, a ako aj voči vlastnému obyvateľstvu, voči Kurdom. Ak hovorím o zbraniach hromadného ničenia a mám na mysli ich dôkaz prostredníctvom použitia, potom treba povedať ešte jednu vec: Irak nepredložil dôkaz o tom, že by sa ich bol zbavil. Navyše existuje vážne podozrenie, a to na základe informácií, ktoré sú skrátka k dispozícií, že Irak vyvíja aj jadrové zbrane. Existujú dôkazy aj o tom, že funguje čulá komunikácia medzi irackým režimom a medzi teroristickými organizáciami, ktoré operujú na celom svete. Samozrejme, jediným priamym dôkazom je, že niekde sa takáto zbraň použije. Realistický politik, ktorý je zodpovedný za bezpečnosť iných ľudí, musí urobiť všetko preto, aby sa znížila pravdepodobnosť použitia týchto zbraní. Pokiaľ ide o názory iných politikov v krajinách, ktoré sú zdržanlivé v tejto otázke, ani jeden z nich nepovedal, že existujú dôkazy, že sa Irak zbavil týchto zbraní. Títo politici hovoria len o potrebe dať viac času inšpektorom, aby našli miesta, kde ich Saddám Husajn ukrýva. Samozrejme je tu druhý problém, že to môže trvať aj veľmi dlho. Jednoducho, čas hrá proti nám a v prospech zbraní, ktorými Saddám Husajn ohrozuje okolitý svet. Severná Kórea je trochu iný prípad, pretože nemá kontakty s medzinárodným terorizmom. Uznávam však, že ide o vážnu otázku, ktorou sa bude musieť medzinárodné spoločenstvo ešte zaoberať.
Ste zástancom idey preventívnej vojny?
Ja som zástancom idey práva na sebaobranu. Preventívna vojna je pojem veľmi vágny, ale právo na primeranú obranu alebo nutnú sebaobranu je právo, ktoré poznáme možno už z dôb rímskeho práva. Samozrejme, že je potrebné skúmať to, či existuje reálna hrozba a či sebaobrana je primeraná sile útočníka.
Vo vašom vystúpení sa ďalej uvádza: "Sme za mandát OSN, nehľadáme však legalistické výhovorky." Môžete vysvetliť, ako ste to mysleli?
Nazdávam sa, že naozaj existujú isté pravidlá, keď sa môže použiť sila. Tie pravidlá sú stanovené na základe medzinárodnoprávnych rozhodnutí. Na druhej strane je fakt, že diktátori veľmi často hľadajú spôsoby, ako brániť svoje stanovisko tak, že sa chytajú rozličných väčšinou procedurálnych ustanovení. Robia to iba preto, aby ospravedlnili svoje stanovisko vo svoj prospech. Myslím si, že mandát OSN tu existovať musí. Na druhej strane si nemyslím, že ten mandát OSN môže vzniknúť len na základe ďalšej rezolúcie, ktorá výslovne vyzve štáty medzinárodného spoločenstva, aby použili silu. Ja si myslím, že ten mandát OSN sa otvoril už rezolúciou 1441, ktorá konštatuje nebezpečenstvo, plynúce svetovému mieru a bezpečnosti zo strany irackého režimu. Táto rezolúcia ukladá irackému režimu isté povinnosti a vytvára aj mechanizmy na to, akým spôsobom sa bude zisťovať, či si ich Irak plní alebo nie. Zavŕšenie tohto mandátu vyžaduje, aby sa povedalo, ako ich plní, a či ich plní dôsledne atď. Tieto veci, myslím, vyžadujú rozhodnutie OSN. Akú bude mať formu, to dnes ešte nevieme povedať.
EÚ výrazne kritizuje postoj kandidátskych krajín k irackej kríze. Ako sa k tejto kritike staviate, ako reprezentant krajiny vstupujúcej do EÚ?
Je úplne normálne, že v krízových situáciách majú ľudia rôzne názory. Slovenská republika je suverénny štát. Rozhodla sa tak, ako sa rozhodla, respektíve ústavné orgány zaujali stanovisko. Majú na to absolútne legitímne právo na základe ústavy a na základe svojej zahraničnej politiky.
Neobávate sa, že účasť vo vojenskom konflikte môže ohroziť prozápadné integračné ambície Slovenska?
Ja som ministrom zodpovedným za obranu našej vlasti, a preto pre mňa rozhodujúcu úlohu hrajú otázky bezpečnosti života na území SR, aj vo svete vôbec, pretože dnes aj naši občania cestujú po celom svete. Okrem toho nám nemôže byť jedno, ak sú ohrození ľudia aj niekde inde. Preto musíme konať tak, aby sa znížilo riziko ohrozenia svetového mieru a bezpečnosti. Je to o zodpovednosti a o množstve ľudí, ktorí túto zodpovednosť nesú.
Vami menované dôvody rešpektujú aj iné krajiny, navrhujú však iný spôsob riešenia krízy. Čo si myslíte o francúzsko-nemeckom návrhu o odzbrojení Iraku mierovou cestou?
Mám pocit, že sa o ňom nediskutovalo ani medzi tými, ktorí boli pri jeho vzniku. Zachytil som, že vlastne neboli informovaní ani jeho kľúčoví nositelia. Túto iniciatívu nepovažujem za veľmi realistickú. Ako som už povedal, je výzvou všetkých nás, aby sa riziko, ktoré dnešný iracký režim predstavuje pre svet, odstránilo. Jeden z poslancov, ktorí vystupovali v Národnej rade proti vyslaniu jednotky, požadoval, aby sa v uznesení konštatovalo, že Irak má odzbrojiť. No bolo by dobré, keby to išlo tak ľahko. Len, bohužiaľ, diktátori väčšinou majú vlastnú vôľu a konajú podľa nej. Robia to aj vtedy, keď ohrozujú svoje obyvateľstvo a susedné štáty a prostredníctvom medzinárodného terorizmu vlastne celý svet. Nebolo by zodpovedné, keby sme sa na to len pozerali a čakali, čo urobí druhá strana. Každý má samozrejme právo hodnotiť veci podľa toho, ako ich sám posudzuje. No myslím si, že Nemecko a Francúzsko možno podhodnocujú nebezpečenstvo, ktoré dnes predstavuje iracké vedenie.
Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO
|
