Ak by USA zaútočili na Irak aj bez súhlasu OSN a bez podpory spojencov z NATO, čakala by ich dlhá a riskantná vojenská operácia vo vražednej, čoraz väčšmi sa zohrievajúcej púšti. Klesajúci dolár, padajúca Wall Street a krachujúca americká ekonomika by víziu dlhej vojny -- tá bola pravdepodobná už po odmietnutí Ankary udeliť súhlas americkej armáde viesť útok z tureckého územia -- nemuseli uniesť. Chiracovo rozhodnutie preto stavia Busha pred zdanlivo neriešiteľnú dilemu. Môže ju riešiť len dvoma spôsobmi: oddialením vojenského dobrodružstva, alebo -- v prípade náhleho osvietenia -- poskytnutím priestoru pre pokračovanie inšpekcií a revíziu svojej ambície dirigovať celý svet. Je to zatiaľ neodôvodnene optimistická hypotéza, ale možno je aj Bush schopný prísť na to, že ropa sa za morálku a právo vymeniť nedá.

Ilegálna vojna by nezdevastovala len americkú ekonomiku či imidž USA. Znamenala by aj politický koniec pre najvernejších Bushových poskokov. V hre je predovšetkým osud britského premiéra Blaira. Britský ratlík si už priveľmi obľúbil všetky rohy Bieleho domu a hyperbolizujúce video Georgea Michaela už stihol premeniť na realitu. Proti zakotveniu Británie v sústave štátov americkej únie sa však stavajú už aj ministri Blairovej vlády. Clare Shortová, ministerka rozvoja, oznámila: "Nebudem sa spolupodieľať na degradácii OSN a medzinárodného práva. Ak zaútočíme na Irak, rezignujem." Už to teda nie sú iba neposlušní intelektuáli z organizácie "Nie v našom mene!". Už to nie sú len slobodomyseľné médiá, či naivní pacifisti, ktorí pochopili, že Blair zašiel priďaleko. Rebéliu vyhlásila ministerka jeho vlastného vládneho kabinetu. Moderátor britskej televíznej talk show to vystihol viac než dokonale, keď Blairovi vmietol do tváre: "Pán premiér, namiesto zmeny režimu v Bagdade nás čaká asi politická výmena vo Westminstri..." Diváci tlieskali, dvorný poskok Washingtonu zasa mlčal sťa Sherlock Holmes pred rozuzlením prípadu.

Okrem vojensko-politického hľadiska je správa o Chiracovom vete veľmi zaujímavá aj ako analýza možného prepojenia médií na politické záujmy. Kým stanica Euronews odvysielala Chiracov rozhovor s "live" vstupmi, CNN sa Chiracovho veta dotkla len okrajovo. V jej ranných správach chýbal aj príspevok o Blairovom fiasku. Odvysielala však správu o podpore opozičných konzervatívcov Blairovej politike.

Jazykovo zdatný divák si mohol vďaka káblovej televízii vybrať, dva hlavné slovenské denníky však o Chiracovom rozhodnutí mlčali. V utorok nemala správu o vystúpení francúzskeho prezidenta ani Pravda, ani Sme, hoci uzávierky dovoľovali jej zaradenie do novín. Že by sa nehodila?

Nehodí sa najmä Dzurindovi a tým stranám vládnej koalície, ktoré bezhlavo podporujú agresívnu politiku Bushovej administratívy. Po Chiracovom rozhodnutí prišlo totiž k tomu, na čo zahraničnopolitickí experti opozície už dávno upozorňovali. Slovensko sa ocitlo v slepej uličke a rozhádzalo si vzťahy s dvoma hlavnými silami európskej integrácie -- s Francúzskom a Nemeckom. Je čas nahodiť westminsterský scenár a vyvodiť osobnú i politickú zodpovednosť -- situácia volá minimálne po rezignácii ministra zahraničných vecí Eduarda Kukana.

Odhliadnuc od nemorálnosti reklamy nespravodlivej vojny sa nad podporou kurzu slovenskej vlády musia teraz zamyslieť aj mnohí slovenskí pseudointelektuáli. Uličníci zamieňajúci si základy medzinárodného práva s kockami domina si môžu u Filipa -- Jaro sa musí v hrobe obracať -- podať ruky s tými pražskými skrachovancami, ktorí po debakli svojich českých mediálnych dobrodružstiev robia čistky v slovenských médiách a ukájajú svoje nenaplnené pudy z vojenských katedier na bratislavskej strane rieky Moravy. Tí ostatní sa môžu tešiť. Mier, najvyššia hodnota otvorenej spoločnosti, dostal po Chiracovom rozhodnutí šancu. Je právom i povinnosťou intelektuálov celého sveta pracovať na jej premenení. Vojna je totiž len málokedy hrdinstvom, ale temer vždy porážkou.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO