Kultúrna kontinuita

Kultúrny systém predindustriálnych spoločenstiev sa vyznačuje veľkou stabilitou. Platí to aj o slovenskom vidieku ešte začiatkom 20. storočia. V prostredí agrárnych sociálnych skupín (roľnícka rodina, spoločenstvo obce) existovala regulujúca normatívnosť, postavená na kultúrnych vzoroch. Tie platili v príslušnej kultúre ako ideálny model životných aktivít jednotlivca, akýsi návod na konanie, ktoré bolo v príslušnom spoločenstve považované za normálne (socializácia, enkulturácia), a súčasne tvorili i kritérium jej hodnôt. Tu možno súhlasiť s etnológom Adamom Prandom, že ľudia si v konkrétnych podmienkach spôsobu života vyberali takú ľudskú činnosť, jej materiálne i sociálne predpoklady, ktoré boli schopní rozvíjať, a ktoré zároveň i v dostatočnej miere uspokojovali ich základné potreby a záujmy v rozsahu a spôsobom v danom období historicko-kultúrneho vývinu najoptimálnejšie.

Hodnoty spôsobu života petrifikované tradíciou, odovzdávané a kontrolované z generácie na generáciu, tvorili v geografickom priestore základ kultúrnej rôznorodosti, akýsi protipól procesu, ktorý v súčasnosti nazývame kultúrnou globalizáciou. Spoločenské normy, ktoré určovali spôsob života skupín ľudí, boli často strnulé a nemenné, napriek premenlivosti života a rôznorodosti ľudských typov, ktoré sa im musia podriaďovať. Tu bude asi potrebné doplniť názor etnológa A. Prandu o psychologický rozmer. Poľský psychológ Antoni Kępiński nám možno ponúka vysvetlenie, keď tvrdí, že ak človek prijme hotovú formu aktivity, znižuje tým vlastnú neistotu, váhanie medzi alternatívnymi možnosťami. Prevzatie hotovej štruktúry zvonku uľahčuje vnútornú integráciu a dynamický poriadok sa mení na statický. Možno to plynie zo samej prirodzenosti ľudského rozumu, dodáva A. Kępiński, ktorý sa kŕčovito drží vychodených koľají, ako keby sa bránil pred vlastným potencionálnym bohatstvom rôznorodých foriem.

Veľký význam v tradičnom spôsobe života slovenského vidieka malo niečo, čo sa urobilo a prijalo prvýkrát, lebo potom, pokiaľ nebol silný dôvod, sa to robilo znova a znova. Tak vznikala tradícia -- jeden zo základných fenoménov spôsobu života, kategória, ktorá mala pre medzigeneračnú transmisiu kultúrnych hodnôt i pri koncipovaní životných stratégií podstatný význam, lebo tradície existovali len ako uznané, osvojené a prijaté. V tradičnej spoločnosti sa človek viac orientoval na „dané“ ako na „možné“. Psychológovia už dávno označili za jednu z vonkajších prekážok ľudskej podnikavosti a kreativity kultúrno-historickú bariéru, ktorá sa prejavuje prijímaním negatívnych postojov k novým myšlienkam v celej kultúre.

T. Kružlík má pravdu, keď tvrdí, že ľudské konanie sa odohráva v sociálnom priestore, ktorý má svoje imanentné pravidlá. Roľnícka rodina bola vtedy tým základným sociálnym priestorom, v ktorom sa formovali i schémy riešenia nielen jej problémov, ale i individuálnych problémov jej členov. Pričom základom bolo hľadanie rovnováhy vo vnútri rodiny, ale i v jej vzťahu k širšiemu spoločenstvu obce. Rodina a spoločenstvo obce tak tvorili akýsi filter, ktorý jednotlivca lokalizoval, oddeľoval žiaduce vplyvy od nežiaducich. Predpokladom fungovania tejto schémy bolo vedomie, resp. uvedomovanie si jednotlivca -- jeho ochota, či potreba sociálne sa podriadiť. Tak sa postupne presadzovalo vedomie štandardu pri riešení problémov materiálneho i sociálneho charakteru, ktoré dostalo v rodine i inštitucionálne vyjadrenie v statusoch a rolách jej jednotlivých členov.

* * *

Prvá polovica 20. storočia bola zavŕšením tohto kontinuitného vývinu agrárnej kultúry Slovenska i spôsobu života tradičnej patriarchálnej roľníckej rodiny. Ona bola nositeľkou tradícií a vytvárala kompaktnú spoločenskú i výrobno-konzumnú jednotku. Spôsob jej života smeroval predovšetkým k uchovaniu a rozvíjaniu hospodárstva. Tento sociálno-hospodársky mechanizmus mohol fungovať len vtedy, ak dokázal dostatočne saturovať svoje základné životné potreby. Na plnenie takýchto sociálno-ekonomických predpokladov bola uspôsobená i organizácia rodinného života. V nej vyprofilované úlohy a postavenie jednotlivých členov sa v podstate brali ako normy, ktoré sa vštepovali už pri výchove detí. To sa prejavilo i v medzigeneračnom odovzdávaní kultúrnych hodnôt a z nich vyplývajúcich životných stratégií, lebo tradičné roľnícke spoločenstvo realizovalo svoje predstavy vždy v konkrétnej sociálnej situácii. Princípy, ktoré sa v tejto súvislosti vštepovali deťom a rešpektovali dospelými, boli vlastne prejavom akejsi „roľníckej ideológie“ -- t. j. súboru sformulovaných predstáv o usporiadaní ich spoločnosti.

Záväzný cyklus denných i ročných poľnohospodárskych prác vnášal do rodinného života iný rozmer „času“, v ktorom sa súčasnosť napĺňala vlastne opakovaním minulého. Kultúrne tradície boli prostriedkom, ktorý pri danej úrovni agrárnej kultúry (polyfunkčnosť, nízka mechanizácia, malé výmery obhospodarovanej pôdy, snaha po hospodárskej sebestačnosti) zabezpečoval nerušený chod nielen hospodárskych, ale i sociálnych činností. Práca s pôdou a dobytkom bola samozrejmosťou, ktorú dedinský človek chtiac-nechtiac prijímal ako podstatu života a spôsob svojej sebarealizácie. Roľnícke zamestnanie otca sa tak stalo cieľom snažení i jeho syna. Agrárna kultúra bola základom spôsobu života a kultúry pospolitosti, pre ktorú bola minulosť -- múdrosť otcov -- nielen žriedlom poznania, ale i istoty a sebavedomia. „Roľnícky čas“ ich nútil, aby mali vlastnú minulosť nielen ustavične na pamäti, ale aby z nej vychádzali a opierali sa o ňu v každodennom počínaní. Dokonca i v predstavách o budúcnosti. Odovzdať krajinu ďalšej generácii v stave, ktorý zaručoval i jej prežitie, bola samozrejmosť vyplývajúca z koexistencie minulého so súčasným a budúcim. Rodinu roľníka tak vytvárala vzájomná súčinnosť sociálnych rolí jej členov, ktorú podmienila organizácia hospodárskeho života, deľba práce a činností, ktoré zodpovedali tradičným normám rodiny a boli predpokladom dosahovania jej záujmových spoločných cieľov.

Tento starý kultúrny základ, smerujúci k prosperite roľníkovej rodiny, nájdeme u všetkých európskych roľníckych národov a patrí k ich kultúrnemu dedičstvu. Tu si môžeme položiť otázku, či to, čo nazývame roľnícka kultúra, by mohlo vôbec existovať bez ochoty jednotlivca obetovať vlastnú predstavu o spôsobe a štýle života? V daných historických a sociálno-hospodárskych podmienkach však bola tradičná roľnícka kultúra pre prežitie obyvateľov slovenského vidieka najoptimálnejším využitím človeka, pôdy i poľnohospodárskeho náradia a tvorila harmonické spojenie práce, spotreby a skúseností.

S problematikou spoločných cieľov sociálnej skupiny, ktorou roľnícka rodina bola, sa zákonite vynára i otázka individuálnych cieľov jej členov a ich vzájomný vzťah. Je to vlastne problém kolektívnosti sociálnej skupiny. Stupeň stotožnenia sa jednotlivých členov s jej skupinovými cieľmi tvorí hlavné kritérium kvality rodinného kolektívu.

I vývoj kolektívnosti má svoje historické a spoločensko-hospodárske predpoklady. Napríklad, v prvotnopospolnej spoločnosti bola úloha kooperácie a jej sociálneho prejavu, kolektívnosti, problémom objektívnej osobnej závislosti jednotlivca od skupiny. V evolučnom procese využívania predností kolektívneho spôsobu života sa v ľuďoch vypestovali mechanizmy priťahujúce jednotlivca ku skupine; až po emocionálny stres, keď ostane sám. Toto dedičstvo po sociálnej kultúre predkov možno zjednodušene označiť ako náklonnosť k zabezpečenému životu v skupine. Išlo teda o kolektivizmus založený na nevyhnutnosti, bez ktorej jednotlivec nemohol prežiť.

Vznikajúca deľba práce a princíp súkromného vlastníctva postupne vymedzili pre jednotlivca, sociálnu skupinu, ale i pre celé sociálne triedy ľudí určité druhy činnosti, ktoré ich následne formovali do menších alebo väčších sociálnych skupín a určili priestor ich spoločenskej slobody, ale i kultúrneho rozvoja. Náš súčasník, ktorý disponuje väčšími možnosťami žiť svoj vlastný život so stále zmenšujúcim sa tlakom sociálnych skupín, len ťažko dokáže pochopiť mieru závislosti jednotlivca v tradičnej patriarchálnej roľníckej rodine. Aj keď vlastne i to je len relatívne, lebo sloboda nášho súčasníka vlastne často neznamená nezávislosť, ale len možnosť voľby medzi rôznymi inými formami závislosti.

Názor Zygmunta Baumana, „že vzorov, kódov a pravidiel, ktoré by si človek mohol vybrať ako stabilné orientačné body a ktorými by sa mal nechať následne viesť, je dnes k dispozícii čoraz menej, neznamená, že by našich súčasníkov viedla len ich vlastná predstavivosť a že by disponovali slobodou vybudovať si svoj modus života od počiatku a podľa ľubovôle, že by už pri výbere stavebných materiálov a projekčných plánov nezáviseli od spoločnosti“, je určite správny. Rozmer a intenzitu týchto vzorov správania však stále v rovine jednotlivca i rodiny podmieňujú konkrétne sociálne a kultúrne možnosti ich života.

Zatiaľ čo vedné disciplíny skúmajúce v minulosti vidiecke spoločenstvá na Slovensku sa vo svojej poznávacej činnosti sústredili najmä na prírodné, historické, regionálno-etnické, ekonomicko-sociálne a technologické súvislosti vývinu agrárnej kultúry Slovenska, priama politická kauzalita tohto procesu ostávala, často z pochopiteľných dôvodov, na periférii ich záujmu. Aj keď je evidentné, že so stupňom civilizačného vývinu stúpa i vplyv politických rozhodnutí na vývin poľnohospodárstva i na ľudí spätých s poľnohospodárskou prvovýrobou. Táto tendencia dosiahla svoj vrchol práve v druhej polovici 20. storočia.

Prvá diskontinuita

Prvou významnou, politicky vyvolanou diskontinuitou v živote roľníckych spoločenstiev na Slovensku bolo združstevňovanie poľnohospodárstva. Vyvolali ju spoločenské a politické zmeny po roku 1948 v bývalom Československu. Ak chápeme princíp poľnohospodárskeho družstevníctva v intenciách názorov Samuela Jurkoviča, t. j. ako spôsob zvyšovania efektívnosti poľnohospodárskej výroby a zlepšovania životných podmienok vidieckeho obyvateľstva, tak obdobie vývinu slovenského vidieka po roku 1948 bolo popretím tejto myšlienky. Kolektivizácia poľnohospodárstva, tak ako ju vtedajšie politické elity presadzovali, bola realizovaná predovšetkým ako problém politický. Nerešpektovali sa otázky sociálne, psychologické, ba dokonca ani technologické. To boli dôvody, pre ktoré bolo družstevné poľnohospodárstvo v dedinskom prostredí väčšinou chápané ako prejav politickej agresivity, ktorá v tradičnom dedinskom spoločenstve rozbíjala uznávané modely spôsobu života, vrátane životných stratégií rodín i jednotlivcov. Historik Ľubomír Lipták toto obdobie vývinu slovenskej spoločnosti charakterizoval ako klasickú ukážku sovietskeho politického modelu, v ktorom reálne existujúca dynamika moderných zmien bola deformovaná do predstavy o možnosti ľubovoľnej akcelerácie. Tým sa poprela jedna z elementárnych skúseností ľudských dejín: že politické zmeny sa dajú uskutočniť za dni, ekonomické za roky, ale sociálne iba za desaťročia v rozmeroch niekoľkých generácií.

Spoločenským dôsledkom tohto procesu boli na jednej strane slabé ekonomické výsledky družstiev a na druhej strane -- čo bolo z hľadiska celkovej stratégie poľnohospodárskej politiky ešte horšie -- stratilo slovenské poľnohospodárstvo v tom čase skoro celú jednu prirodzenú generáciu poľnohospodárov, lebo neatraktívnosť práce v poľnohospodárstve viedla rodičov i deti k snahe uplatniť sa v mimoroľníckych zamestnaniach. Narušilo sa aj dovtedajšie spolužitie dedinského spoločenstva, ktoré sa často rozdelilo na družstevníkov a gazdov, čo prinášalo problémy v susedských i rodinných vzťahoch. Nepochopenie družstevnej myšlienky a ideologizácia hospodárskych otázok vidieka sa prejavili aj na formovaní životných stratégií tu žijúcich jednotlivcov.

Zásadnou zmenou prešlo slovenské poľnohospodárstvo a s ním spojený spôsob života na vidieku v polovici 70. a v 80. rokoch 20. storočia, keď po zbavení sa sovietskych vzorov nastúpil československý agrokomplex celkom pozitívny trend, postavený na koncentrácii výroby, kapitálu, využívaní nových technológií a dobrej kvalifikačnej úrovni pracovníkov v poľnohospodárskej prvovýrobe. Spôsob života tu dostal v tom čase dva významné znaky modernizácie -- oslabenie zdedených, rodových, od indivídua značne nezávislých väzieb a ich nahradenie takými, kde je kľúčovým znakom vlastná voľba. Táto rozšírená možnosť voľby sa prejavila v zmene zamestnania, ale i možnosťou zakladať spolky a záujmové združenia. Na to nadväzuje ďalší znak modernizácie -- váha a význam racionálneho konania. Pri stále významnej tradičnej skúsenosti nadobúda nový význam vedecká organizácia výroby, vzdelanie, tvorba a sprostredkovanie informácií ( L. Lipták ). Teda to, čo tradičná agrárna kultúra a „múdrosť otcov“ už nemohla v plnej miere najmladšej generácii obyvateľov vidieka spojenej s poľnohospodárskou prvovýrobou poskytnúť.

Slovenský vidiek absolvoval v 70. a 80. rokoch 20. storočia najpodstatnejšiu časť svojej modernizácie a urobil, ako to sociológ Vladimír Krivý nazval, podstatnú časť svojej materiálnej „kariéry“. To sú fakty, ktoré ešte i dnes ovplyvňujú hodnotový svet mnohých obyvateľov slovenského vidieka. Paradoxne i tam, kde družstvá prežili a prosperujú, ale často i tam, kde ekonomicky upadli a ostala po nich len nostalgia za v minulosti poskytovanými sociálnymi istotami.

Zmeny v obsahu práce roľníka, t. j. v technickej a vecnej stránke výroby v tomto období, priniesli aj zmeny v charaktere práce družstevných roľníkov, teda zmeny v ich sociálno-ekonomickom postavení vo výrobných vzťahoch. Nová poľnohospodárska technológia znamenala koniec roľníckej „univerzálnosti“ a vznik nových roľníckych profesií, ktoré si vyžadoval čoraz väčšmi sofistikovaný charakter práce v poľnohospodárstve. Tieto zmeny znamenali nielen rast poľnohospodárskej produkcie na Slovensku, ale vyvolali aj zmeny v celom spôsobe života vidieckeho obyvateľstva. Zatiaľ čo v tradičnom rodinnom prostredí prevažovali priame osobné kontakty pri prenose kultúrnych informácií v oblasti pracovnej aktivity, nový obsah práce vo veľkovýrobných podmienkach hospodárenia menil i obsah a spôsob transmisie hodnôt agrárnej kultúry. Táto sa obohacovala o nové poznatky vedy a techniky, ktoré mladí ľudia už nemohli dostať od generácie svojich rodičov. Vo veľkovýrobných podmienkach družstevného poľnohospodárstva prestala byť práca s pôdou len tradovaním techník a skúseností overených predchádzajúcimi generáciami a stala sa dynamickým agrotechnickým procesom, s ktorým sa dokázala dorastajúca generácia vyrovnať lepšie ako rodičia. To zvýšilo jej prestíž v očiach generácie rodičov a starých rodičov (aj keď sa to nie vždy verejne deklarovalo), ktorí mali možnosť presvedčiť sa o účinnosti moderných technických foriem práce v poľnohospodárstve a sami si už nevedeli návrat k tradičným technikám ani predstaviť. Táto skutočnosť, spolu so stratou majetkovej závislosti od pôdy, emancipovala v tom čase generáciu detí vo vzťahu k rodičom. To oslabovalo pôvodné kultúrne tradície, ktorých poslaním bolo pripraviť jednotlivca pre život v konkrétnom spoločenstve a urobiť z neho logického pokračovateľa rodičovských profesionálnych záujmov.

Druhá diskontinuita

Obdobie po roku 1989 bolo tretím významným predelom v živote slovenského vidieka a tvorí druhú diskontinuitu jeho vývinu v druhej polovici 20. storočia. Na počiatku sa očakávalo, a myslím, že nielen v poľnohospodárstve, že vývoj v tejto krajine nebude pokračovať idealizovaním predsocialistickej minulosti, ale anticipatívnou agrárnou politikou, ktorá dá tomuto výrobnému odvetviu víziu pre 21. storočie. Žiaľ, synergický efekt, ktorý bolo možné dosiahnuť zosúladením záujmov družstevníkov, fyzických osôb, ktoré mali v družstvách majetok vo výške 25-30 miliárd korún, a vtedajších, ešte federálnych politikov, sa nepodarilo dosiahnuť.

Pokus rozbiť poľnohospodárske družstvá zo zákona, blokačný paragraf, ktorý ich vylúčil z malej privatizácie, exekučný zákon umožňujúci exekvovať základné strojové vybavenie družstiev a plemenné stáda spolu s ideologickým akcentovaním len individuálneho súkromného vlastníctva dávajú za pravdu tým, ktorí tvrdia, že vtedajšia politika sa nezamerala na vyššiu efektívnosť produkcie v poľnohospodárstve, ale na vytvorenie určitej sociálnej základne na našom vidieku.

Ako boli „kulaci“ neprijateľní pre ortodoxných predstaviteľov komunistického režimu v 50. rokoch minulého storočia, tak sa stali úspešné poľnohospodárske družstvá nežiaducim symbolom socializmu pre mnohých predstaviteľov postkomunistického obdobia. Pokusy zamerané na rozbitie družstiev rátali s reštitučným entuziazmom bývalých súkromných roľníkov. Verili, že slovenský roľník sa vráti k individuálnemu hospodáreniu na rodinnej farme. Pri týchto politicko-ideologických kalkuláciách si ich autori neuvedomili dve významné okolnosti. Návrat k hospodáreniu na farmách západoeurópskeho typu nebol v našich podmienkach možný, lebo takýto typ organizácie poľnohospodárskej výroby tu neexistoval ani v predsocialistickom období. Reštituované výmery poľnohospodárskej pôdy to ekonomicky neumožňovali, nedostatok finančného kapitálu, vysoké úrokové sadzby a legislatívna neschopnosť všetkých ponovembrových vlád vyriešiť otázky vlastníctva pôdneho fondu predstavovali ďalšie limity v podnikaní tohto druhu. Tak, ako voľakedy pri združstevňovaní, i teraz sa zanedbal psychologický rozmer tohto procesu. Ľudia, ktorí mohli byť v tomto podnikaní úspešní, často synovia bývalých súkromných roľníkov, už dávno svojím vzdelaním, skúsenosťami a ambíciami prerástli dimenzie pätnásťhektárovej rodinnej farmy. Práve únik príslušníkov podnikateľsky orientovanej elity z poľnohospodárstva možno považovať za jednu z najväčších strát v súčasnom agrárnom sektore.

Myslím, že i tu sa poprela už citovaná elementárna skúsenosť ľudských dejín, že politické zmeny sa dajú uskutočniť za niekoľko dní, ekonomické za roky a sociálne za desaťročia. Neviem si predstaviť tú mieru „reštitučného entuziazmu“, ktorý by masovo vyvolával u obyvateľov slovenského vidieka chuť hospodáriť na rodinných hospodárstvách s výmerami niekoľkých hektárov pôdy. Videl som však počas svojich výskumov sociálnu núdzu, ktorá ich k tomu prinútila. Žiaľ, stalo sa skutočnosťou, že sociológovia už avizujú na našom vidieku rôzne formy chudoby, ktorá môže prerásť až do dedičnej biedy (S. Buchta ).

Výsledkom dvanásťročného obdobia transformácie bola devastácia slovenského poľnohospodárstva, ktorého úroveň produkcie klesla v období rokov 1990 - 2000 o 40 percent ( J. Sedlák ), evidovali sa tisícky hektárov neosiatych plôch, zdevastovalo sa alebo vyklčovalo okolo 10 tisíc ha sadov a viníc, mnohomiliardové vklady na zúrodnenie pôdy -- meliorácie a zavlažovacie zariadenia -- sa nevyužívali, prudko sa znížili stavy dobytka a parametre úžitkovosti zvierat, rozbila sa vybudovaná šľachtiteľská, semenárska a plemenárska základňa, začal sa proces degradácie pôdnej úrodnosti. Úmerne tomu klesá i záujem obyvateľov vidieka spájať svoje predstavy o profesionálnom živote s prácou v poľnohospodárstve.

Prognóza

Obdobie po roku 1990 zmenilo obraz slovenského poľnohospodárstva. Z niekdajších 600 roľníckych družstiev a niekoľkých desiatok štátnych majetkov nám nedávne vyhodnotenie Štrukturálneho cenzu fariem ukázalo, že na Slovensku máme vyše 7 tisíc poľnohospodárskych fariem, ale takmer 64 tisíc domácností spĺňalo podmienky európskeho štatútu farmy. Kto sú títo ľudia? Ako spájajú svoje osobné predstavy s prácou v poľnohospodárstve? Väčšina z nich pred sčítaním určite nevedela, že stačí chovať dve ošípané alebo 50 sliepok, aby ich v EÚ považovali za farmárov. Nazdávam sa, že ani v štatistike si netreba mýliť „sociálny pud sebazáchovy“, vyplývajúci z pocitu sociálnej degradácie nezamestnaného robotníka, so snahou byť farmárom na 50-60 ároch poľnohospodárskej pôdy. Status kovoroľníka je v 21. storočí pre vývin slovenského vidieka nielen neproduktívny, ale i sociálne dehonestujúci.

Našťastie, nie všetky poľnohospodárske družstvá podľahli odstredivým snahám časti politikov a chamtivosti podnikavcov, ktorí dokonale využili legislatívne diery v zákonoch, majúcich transformáciu nášho poľnohospodárstva právne ošetriť. Tieto družstvá, ktoré tak neprišli o svoju hlavnú výhodu -- skoncentrovaný kapitál a poľnohospodárskych odborníkov -- sa stali v súčasnosti chrbtovou kosťou slovenského poľnohospodárstva. Ako ukázali výsledky súťaže Top Agro 2000/2001, mali tu 55-percentné zastúpenie poľnohospodárske družstvá, 25-percentné obchodné spoločnosti, ale 8 percent tvorili súkromní roľníci. Tu však nejde o klasických „univerzálnych“ roľníkov, hospodáriacich na malých výmerách pôdy, nostalgicky spomínajúcich na roľnícke hospodárenie pred kolektivizáciou, ale o poľnohospodárskych, často vysokoškolsky vzdelaných odborníkov, ktorí sa rozhodli hospodáriť sami, ale v porovnaní s farmami EÚ vo veľkovýrobných podmienkach.

Rok 2001 bol prvým rokom od roku 1990, keď sa slovenské poľnohospodárstvo ako celok po prvý raz vymanilo z červených čísel a dosiahlo zisk 117 miliónov korún. Na 80 percentách obrábanej pôdy už hospodária prosperujúce družstevné či súkromné poľnohospodárske podniky. Tieto poľnohospodárske podniky sa stávajú garantmi, že pôda úpadcov v agrárnom sektore sa bude ďalej obrábať, že sa zlepší nielen produktivita v poľnohospodárskej výrobe, ale i zamestnanosť a krajinotvorba. Potom sa práca v poľnohospodárstve stane znova objektom životných stratégií obyvateľov vidieka, stratí sa krátkodobá i dlhodobá migrácia za prácou, stúpajúci trend v samozásobiteľstve, ktorý v súčasnosti už naráža na hygienické i ekologické bariéry a nebude pokračovať nežiaduci trend urbanizácie, spojený s hľadaním práce a lepšej sociálnej infraštruktúry mimo agrárneho sektora.

Prognóza agrárneho ekonóma G. Blaasa, že to, čo vyjednali naši zástupcovia v Kodani na prístupových rokovaniach do EÚ, bude prínosom pre dobrých hospodárov v nížinných podmienkach s vysokým zastúpením plodín na ornej pôde a pre poľnohospodárske podniky v horských oblastiach s prevahou lúk a pasienkov, ak majú intenzívne chovy dobytka a oviec, akoby jedným dychom naznačovala, že šanca pre takmer 64 tisíc polosamozásobiteľských hospodárstiev premeniť sa ročnou dotáciou tisíc eur na komerčný podnik je ekonomicky málo pravdepodobná. Ak si k tomu prirátame mentalitu slovenského roľníka, jeho „ochotu“ podriadiť sa prísnej byrokracii a platiť dane, ostane asi prevažná väčšina z nich radšej v pozícii samozásobiteľov. Títo však ťažko zabezpečia potravinovú dostatočnosť Slovenska, produkciu konkurencieschopných potravín a potrebnú technologickú i ekologickú úroveň agrárnej kultúry. Súčasné poľnohospodárstvo bude musieť smerovať k intelektualizácii, k sofistikovanejším formám produkcie, ktorá sa už nebude začínať a končiť na poli.

Prosperujúce hospodárenie na pôde bude musieť byť doplnené o rozvoj ďalších podnikateľských aktivít v oblastiach nadväzujúcich na poľnohospodársku prvovýrobu. Skĺbenie poľnohospodársko-spracovateľských, priemyselných a obchodných činností, to je perspektíva pre slovenské poľnohospodárstvo, to je i orientácia pre životné stratégie ľudí pracujúcich v tomto rezorte. Na splnenie tejto úlohy však nebudú stačiť zdroje produkované na úrovni roľníckej domácnosti.

Družstevná poľnohospodárska veľkovýroba existuje na Slovensku už viac ako 50 rokov a dotýka sa spôsobu života a životného štýlu troch generácií. Kultúrne tradície, ktoré už na tomto základe vznikli, sa nedajú zrušiť politickým rozhodnutím. Tak, ako nebolo možné politickým rozhodnutím budovať prosperujúce poľnohospodárske družstevníctvo v 50. rokoch minulého storočia. Politológovia vo svojom modeli demokracie označili občiansku sféru ako najvyšší stupeň jej vývinu. Až potom, keď občania začnú uznávať a využívať demokratické hodnoty a inštitúty, možno hovoriť o demokraticky stabilizovanej spoločnosti.

Na oboch diskontinuitách vývinu slovenského vidieka v druhej polovici 20. storočia sa ukázalo, že ľudia spätí s poľnohospodárskou prvovýrobou neboli pripravení na radikálnu zmenu, ktorú im politici nastražili. Poľnohospodárske družstvá, ktoré úspešne prežili toto obdobie, však naznačili, že v takýchto situáciách sú sociálne väzby a vzťahy ich členov rozhodujúce. Títo družstevníci už neboli pasívni príjemcovia politických rozhodnutí, ale aktívni občania produkujúci istý sociálny kapitál, ktorý má v takýchto situáciách väčší význam ako akékoľvek materiálne hodnoty. Len prerod z politicky pasívneho roľníka na občiansky aktívneho agropodnikateľa (bez ohľadu na formu podnikania) môže v budúcnosti ochrániť slovenský vidiek od ďalších diskontinuít a kríz, ktoré by mu mohla na Slovensku narastajúca partokracia v budúcnosti ešte pripraviť.

Majster Milan Laluha v jednom rozhovore povedal: „...cítenie človeka na vidieku je celkom iné ako cítenie mestského človeka. Dedina mala svoju dušu. Bolo to niečo ako opar. Napĺňali ho ľudia, čo tam žili.“ Dodajme, že i svojimi predstavami o uplatnení v živote. Túto životnú filozofiu však doterajšie vlády na Slovensku nedokázali pochopiť. Nevedeli, alebo zatiaľ nechceli pripraviť prijateľný sociálny kontext moderného poľnohospodárstva pre životné projekty najmä mladým obyvateľom slovenského vidieka.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO