Vôbec na Slovensku v poslednom decéniu bola i je polarizácia politických názorov, koncepcií, združovania sa, hodnotenia vlastnej kultúry, seba a tých druhých ostrejšia ako u jeho susedov. Sociologické výskumy, vyhlásenia politikov i názory v tlači potvrdzujú tiež vyššiu mieru uzavretosti Slovákov pred vonkajším svetom, spoliehania sa na štát, úrady, otcovského politika, pasívnejšie správanie, väčšiu túžbu po istotách. Aj svojrázne postoje časti verejnosti k viacerým udalostiam moderných dejín, k dejinám ako celku i k európskym hodnotám vzbudzujú veľa otáznikov.

Tieto a ďalšie, zväčša negatívne, znaky našej súčasnosti sa už veľakrát analyzovali a určovali sa aj ich príčiny. Pre jedných to je predovšetkým nutný dôsledok polstoročnej komunistickej neslobody, podľa druhých ich vyvolala masívna a nepochybne nespravodlivá privatizácia a šokujúci rast nerovnosti a chudoby v poslednom desaťročí, ďalší ich odvodzujú aj od uzavretosti karpatských kotlín. Pre iných je príčinou prevahy negatívnych prvkov v našich „dušiach“ fenomén mečiarizmu, pre ďalších dejiny, lebo fatálne predurčili Slovákov hrať rolu „otroka“. Dokonca sa objavili aj názory, ktoré v duchu rasizmu spájali súčasné problémy Slovákov s narušeným genetickým kódom. Posledný názor je obyčajnou špekuláciou ukrývajúcou nekorektnosť, váha ostatných tvrdení je rôzna, podľa nášho názoru však ani jedno nevyjadruje podstatu negatív a polarizácie prítomnosti.

Ťažko hľadať ich genézu v dejinách ako celku, pretože ešte v 18. storočí sa parametre kultúry a života Slovákov zhodovali s ich susedmi. Stredná Európa patrila civilizačne do latinskej Európy. Už od stredoveku sa tu vyvíjal samosprávny systém (šľachtický snem a stolice, mestská správa), dualizmus medzi svetskou a cirkevnou mocou. Uplatnili sa všetky umelecké slohy a myšlienkové smery, predovšetkým habsburský dvor a cirkev podnecovali šírenie vzdelania, latinčina tvorila základ verejnej komunikácie. Rástla individualizácia, v porovnaní s európskym východom a juhovýchodom požíval väčšiu ochranu aj poddaný roľník. Ak sa však pozorovateľ zastaví pri 1. polovici 20. storočia, bez väčšej námahy postrehne, že slovenská kultúra a mentalita vykazovala oproti najbližším susedom viacero špecifických čŕt, z ktorých sa väčšina vo forme stereotypov udržala dodnes. Teda genézu vyššie spomenutých slovenských odlišností, domnievam sa, treba hľadať predovšetkým v prvej fáze moderných dejín -- v „dlhom“ 19. storočí. V 20. storočí, presnejšie po roku 1918, sa „iba“ umocňovali, resp. modifikovali a -- čo je tiež dôležité -- nachádzali počas neho živnú pôdu. Prečo teda vznikla a ako vyzerala v základných parametroch táto „zvláštna cesta“ slovenských dejín?

* * *

Jej začiatky sa spájajú so začiatkom veľkej celospoločenskej modernizácie, ktorú možno sledovať v strednej Európe od polovice 18. storočia a ktorej organickou súčasťou bolo aj formovanie moderných národov a ich kultúr, zrod moderného národného vedomia, politiky, symbolov, pamäti. Tento proces rúcajúci vyžitú stavovskú organizáciu života určoval predovšetkým zápas o presadenie dvoch základných hodnôt. Na jednej strane to boli integrujúce osvietenské idey a normy spojené s princípom rovnosti ľudí, liberálnymi slobodami a právami, pluralitou názorov, ústavným zriadením. Na druhej strane začali elity rôznych etník vyvíjať dezintegrujúcu snahu smerujúcu k emancipácii svojich národov a zabezpečenie ich slobody. Toto úsilie a tento pohyb prerástol skôr či neskôr do túžby po vymedzení vlastných území a zriadení vlastných politických inštitúcií, teda po dosiahnutí nejakej formy národnej štátnosti. Šťastnejšie, zväčša západoeurópske národy, ktoré sa často dávajú za učebnicový príklad, naplňovali tieto dve stránky modernizácie včasne a súbežne, teda aj harmonicky. Kontinuita jednoty občianskej a národnej slobody rámcuje ich život už niekoľko generácií a na tento fakt si zvykli natoľko, že si ho ani veľmi neuvedomujú. V prípade menej „šťastných“ národov, a tými sú prakticky všetky národy strednej a východnej Európy (teda väčšina národov kontinentu), sa naplňovali občianske a národné slobody nerovnomerne a popretŕhane. V ich moderných dejinách sa vyskytol, ba u niektorých prevažoval útlak a pocit neslobody. Odlišná historická pamäť a protichodné symboly vyvolávali nielen u politických a kultúrnych elít týchto národov, ale aj fakticky vo všetkých ich vrstvách nervozitu a medzi nimi navzájom nedôveru a pestré animozity.

Slováci predstavujú jeden z variantov tohto stredoeurópskeho osudu. Patria medzi tie národy, ktoré počas 200 rokov moderných dejín nežili nikdy, až do roku 1989 v podmienkach, kde sa súbežne a harmonicky naplňovali ich oba póly -- individuálne občianske slobody na jednej a sloboda národa či pocit slobodného národného vyžitia sa na druhej strane. Aspoň jeden z týchto pólov býval potlačovaný a nenaplňoval sa, čo poznačilo aj kultúru a mentalitu Slovákov. Súčasťou tejto „zvláštnej“ historickej cesty bol aj nedostatok príležitostí a energie pomenovať tieto deformácie a vyrovnať sa s vlastnými dejinami. O to by bolo tristnejšie, keby sa prepásla súčasná oneskorená, pritom vlastne prvá šanca uskutočniť historickú sebareflexiu s dostatočným odstupom.

Vytváranie moderných národov neprebiehalo nikde a nikdy nekonfliktne. Jednotlivé nacionalizmy medzi sebou zápasili, jedni usilovali o rozšírenie svojho vplyvu na celý štát či asimiláciu iných etník, druhí sa proti tomu bránili. Národy, ktoré neboli utláčané, ale ich elity mohli iných utláčať, prežívali už v 19. storočí očarenie z vlastnej jedinečnosti, „veľkosti“ a historického poslania. Utláčané národy často zápasili o púhe prežitie. Typickým príkladom v tomto smere bolo Uhorsko. V ňom sa viedol v 19. storočí hlavný zápas medzi expandujúcim maďarským nacionalizmom a nacionalizmami ostatných národov, vrátane Slovákov. Maďarský nacionalizmus bol prislabý na to, aby zlikvidoval slovenský a Slovákov asimiloval. Bol však natoľko silný, aby zdeformoval ich sociálnu štruktúru a negatívne poznačil ich kultúru. Nositeľom slovenskej národnej idey bola v 19. storočí fakticky len málo vplyvná a sociálne slabá vidiecka a malomestská inteligencia a slovenský národ až na výnimky splýval s ľudovými vrstvami.

* * *

Maďarská propaganda a škola v Uhorsku dominovali, mali celospoločenský dosah a niekoľkým generáciám vštepovali, že tvorcami civilizácie v Uhorsku a nositeľmi jeho dejín sú Maďari. Pred koncepciou maďarského Uhorska a útlakom sa slovenská vlastenecká spoločnosť nebránila len kritikou politiky v ňom, ale aj tým, že si vytvárala, často za cenu úniku z neutešenej reality a „vyprázdňovania“ histórie, vlastný duchovný priestor. Najmä po roku 1867 relativizovala hodnotu Uhorska. S oslabovaním pocitu spoluúčasti Slovákov na dejinách a civilizácii Uhorska silnela aj predstava o ich bezdejinnosti. Podľa nej dejiny Slovákov v Uhorsku vyplnil trvalý útlak, vo svojej odstrčenosti a bezvýznamnosti boli nútení „ vegetovať“ na okraji civilizácie. Tým sa komplikoval aj vzťah k dobovým európskym hodnotám a modernizačným pohybom, ktoré si osvojovala maďarská strana. Zvlášť to platí o protirečivom postoji k liberalizmu, ktorý si počas 19. storočia na kontinente razil cestu z desaťročia na desaťročie smelšie. Veď v Uhorsku sa s ním, v každom prípade aspoň deklaratívne, stotožnila strana, ktorá zostavila takmer všetky vlády a stelesňovala útlak Nemaďarov. Navyše vtedajší liberalizmus bol ideológiou silných a perspektívnych -- majetných a vzdelaných druhej vrstiev. Marginalizoval tých, ktorí sa bránili (elity utláčaných národov) a ktorí potrebovali ochranu (nižšie vrstvy).

Pocit ohrozenia a dejinnú skromnosť sa usilovala slovenská kultúra eliminovať idealizáciou slovenskej reality, dôrazom na tradíciu, mravnosť a náboženstvo i podozrievavým postojom voči kritikom z vlastných radov. Dominovala v nej civilizáciou minimálne dotknutá dedina ako protipól mravne narušeného mesta. Proti továrenskému mestu, kde udával tón maďarský a židovský kapitál, hľadala alternatívu v romantickej horskej krajine a pastierstve. Protipól odcudzených robotníkov a namyslených podnikateľov zasa predstavoval do kroja oblečený roľník alebo humánne a nábožne založený vzdelanec. Proti individualizmu vyzdvihovala kolektivitu ponížených, rodinnú a susedskú solidaritu. Pevný bod v obrannom zápase znamenala tiež slovanská vzájomnosť a rusofilstvo, ktoré mali vyvážiť slabé zázemia slovenskej politiky a ideológie. Slováci jej prikladali -- spomedzi všetkých stredoeurópskych národov -- najväčší význam. Moderná slovenská kultúra a myslenie sa tak výraznejšie ako okolité kultúry zakladali na silných plebejských črtách, konzervatívnych zásadách, rezervovanom postoji k modernej civilizácii a slabom historickom vedomí.

Počas 19. storočia charakterizoval slovenský vývoj zreteľný dualizmus. Modernizácia a civilizačný vzostup zasahoval všetky vrstvy spoločnosti a regióny Slovenska. Na druhej strane slovenská kultúra zaujímala k týmto modernizačným zmenám selektívny, niekedy až odmietavý postoj, pred niektorými sa uzatvárala najmä zo strachu pred zosilnením národného útlaku. Tieto postoje však boli „disidentské“, mali malý dosah, boli živé iba v nepočetnej a do seba dosť silne uzavretej vlasteneckej spoločnosti. K veľkej väčšine Slovákov sa nedostali, ich názory formoval uhorský vlastenecký duch a oficiálna maďarská kultúra.

Vznik Československa v roku 1918 znamenal pre Slovákov oslobodenie, tak sa ho aj veľká väčšina z nich naučila vnímať. Z postavenia utláčaného sa prakticky zo dňa na deň stali zložkou štátotvorného národa. V demokratických pomeroch sa až prekvapujúco rýchlo rozvíjal ich kultúrny život a vzdelanosť, slovenská spoločnosť prijímala európske normy života, naprávala sa jej pokrivená sociálna štruktúra. Slovenskú kultúru však naďalej determinovala väčšina z vyššie spomínaných čŕt spred roku 1918. Prečo? Nový, československý štát zdôvodňoval svoju opodstatnenosť a autoritu tiež kritikou až negáciou starej monarchie a Uhorska. S obľubou sa Slováci a Česi vyhlasovali za „prirodzene“ demokratickejšie a pokrokovejšie národy ako Maďari (to isté tvrdila v 19. storočí maďarská elita o Maďaroch či nemecká o Nemcoch). Do školských lavíc sa dostala téza o tisícročnom útlaku Slovákov v Uhorsku, o tom, že nemali nikdy svoj štát. Súčasťou protimaďarskej zahrotenosti sa stal aj obraz panovačného Maďara ako utláčateľa Slovákov (v Čechách sa pestoval podobný obraz o Nemcoch). Silu týchto mýtov ešte znásobovala revizionistická politika nedemokratického Maďarska v medzivojnovom období.

* * *

Po roku 1918 sa časť slovenskej verejnosti stotožnila s ďalším novým prvkom -- protičeskou zahrotenosťou. Aké príčiny vyvolali pocity, že Slovensko dopláca na politiku Prahy, že Česi utláčajú a odnárodňujú Slovákov? Veľa problémov spôsobila asynchrónnosť vývoja českých krajín a Slovenska. V Československu sa spojili dva jazykovo veľmi blízke národy, ale mentálne, hospodársky, kultúrne rozdielne krajiny. Slovensko bolo podstatne menej urbanizované, industrializované, vzdelané, jeho kultúra málo pestrá. Prevládali tu ešte tradičné patriarchálne a rustikálne črty a hodnoty, život väčšiny Slovákov sa intímne spájal s náboženstvom a cirkvou, s dedinou a prírodou, menej s liberálnymi hodnotami, demokratickými inštitúciami, mestským spôsobom života. Medzi úlohy Československa patrilo odstránenie väčšiny týchto rozdielov. Mnohé z nedočkavo vyslovovaných očakávaní od nového štátu však boli väčšie, ako jeho reálne možnosti trvajúce krátkych 20 rokov.

Rozpor medzi očakávaniami a realitou bol o to väčší, o čo sa slovenská spoločnosť v demokratických pomeroch rýchlejšie modernizovala a Slováci sa dokonštituovali v moderný národ. V 30. rokoch už vykazovali prirodzenú sociálnu štruktúru a občianske sebavedomie, národná idea už neoslovovala iba hŕstky vzdelancov, ale všetky vrstvy spoločnosti. Slovensko sa „poslovenčilo“. Tento fakt však neviedol k spokojnosti so svojím postavením, ale k zvyšovaniu nárokov. Dejiny veľakrát potvrdili, že práve v tejto fáze nenaplnený nacionalizmus precitlivene reaguje na nerovnosť a neraz až nedočkavo túži po naplnení pocitu národnej slobody a štátnosti. To bol aj prípad Slovákov v medzivojnovom období.

Iné, azda hlavné rameno spojitých nádob tejto nespokojnosti predstavoval úzkostlivý „pražský“ centralizmus a neochota českej elity akceptovať česko-slovenský národný dualizmus a prispôsobiť mu usporiadanie Československa. Známy zápas s ústavne zakotvenou ideou československého národa a úsilie časti slovenských politických strán o uznanie národnej svojbytnosti Slovákov a autonómiu Slovenska vyplnil celé dvadsaťročie.

Zdrojom česko-slovenského napätia bol tiež vysoký počet Čechov -- 100 tisíc -- zamestnaných na Slovensku. Ich slušný sociálny status dráždil predovšetkým vzdelanejších nezamestnaných či slabo platených Slovákov, odchovaných už školami po roku 1918.

Kameňom sporov sa stali i spomínané civilizačné rozdiely. Česká elita i časť liberálnejších Slovákov veľmi zjednodušene a monotónne stotožňovali odlišnú duchovnú orientáciu a mentalitu Slovákov, ako aj ideu slovenskej národnej svojbytnosti so zaostalosťou zapríčinenou maďarizáciou a Uhorskom. Za najvhodnejší recept na prekonanie týchto rozdielov a „historických krívd“ považovali nielen spolužitie Čechov a Slovákov, ale aj ich splývanie.

Nielen slovensko-českú, ale i slovensko-slovenskú nedôveru stupňoval fakt, že najväčším kritikom politiky Prahy a najvehementnejším obhajcom autonómie Slovenska sa stala konzervatívna časť slovenského politického spektra. Hlinkova slovenská ľudová strana, menej výrazne Rázusova Slovenská národná strana kládli dôraz na tradičné hodnoty, prepojenie cirkvi a štátu, zaujímali k liberálnym ideám a sčasti i k demokracii rezervovaný, v istých fázach až zamietavý postoj. Slovenskú politickú scénu tak charakterizovala zvláštna rozpoltenosť. Zatiaľ čo liberálnejší politici a intelektuáli sa viazali na Prahu a autonómiu odmietali alebo ju nepovažovali za časovú, konzervatívne kruhy neraz rustikálnej orientácie považovali národnú svojbytnosť Slovákov, vyjadrenú autonómiou Slovenska, za fundamentálnu hodnotu. Medzi tých, ktorí zápalisto vystupovali za tieto hodnoty, patrili aj tzv. pooktóbroví Novoslováci, ktorých tvorili zväčša duchovní a intelektuáli. Biľag maďarónstva, ktorý sa im dostával od politických súperov, komunikáciu iba komplikoval.

Disharmóniu vyvolávali aj veľké rozdiely v duchovnom založení a životnom štýle oboch národov. Mnohí Česi prejavovali málo citlivosti pre tradicionalizmus väčšiny Slovákov, ich náboženské založenie, zvyky, emotivitu a podobne. Zvlášť katolícka väčšina Slovákov zasa vnímala s nevôľou liberálne spôsoby Čechov. Ich sekularizovaný spôsob života a pokrokárstvo považovali za povrchné ľahtikárstvo a prospechárstvo. Takisto sa ťažko vyrovnávali s presadzovaním českých osobností minulosti, ktoré sa prezentovali najmä v školách ako symboly slobody a demokracie. Vnímali ich ako cudzie (sv. Václav), ako protikatolícke (Ján Hus), ako čechoslovakistické (Karel Havlíček Borovský) hodnoty.

Tieto i ďalšie disharmónie sprevádzali celé medzivojnové Československo. Potvrdzovali pocit útlaku Slovákov, skrivodlivosti dejín voči nim, prvky podozrievavosti a nedôvery voči okoliu. Slovenské politické myslenie naďalej zastávalo obranárske postoje a ostražitosť voči odlišným názorom. Staré stereotypy tak nezanikli, ale sa umocňovali a navyše vznikli nové. Pritom sa s nimi -- na rozdiel spred roku 1918 -- stotožnili všetky sociálne vrstvy a regióny Slovenska.

Ďalšie upevnenie načrtnutých stereotypov a mýtov možno sledovať počas druhej svetovej vojny. Ústredný bod propagandy i oficiálnej politiky zaujalo tvrdenie, že vznikom samostatnej Slovenskej republiky naplnili Slováci svoje stáročné túžby a po tisícročnom útlaku majú konečne vlastný štát. Jeho tvorcovia a ideológovia nenegovali iba Uhorsko, ale aj Československo a jeho „masarykovskú“ demokraciu. Oba spomínané štáty prezentovali ako nositeľov krívd na Slovákoch a ich biedy. Za dištancovaním sa od Československa stál rovnako fakt, že nový štát potlačil občianske slobody, demokraciu a najdôležitejšie hodnoty videl v národe, štáte, cirkvi, v jednote a tradíciách. V tomto smere bol bližšie k 19. storočiu ako k medzivojnovému obdobiu. Tieto konštrukcie iba umocňovali pocit, že Slováci stáli na okraji civilizácie, a že hodnoty európskej moderny sa ich v podstate netýkali.

* * *

Z hľadiska našej témy je dôležité aj to, že väčšina Slovákov mala s vojnovou dobou iné osobné skúsenosti ako Poliaci či Česi. Pre nich znamenala nielen ponižujúcu neslobodu, krutú totalitu, ale aj bezprostredné ohrozenie ich národnej existencie. Preto takmer jednohlasne odmietli fašizmus a Česi o to silnejšie lipli na masarykovskej demokracii. Na Slovensku, žijúcom v „závetrí“, sa naopak deklarovalo dosiahnutie národnej slobody a samostatnosti. „Mäkká“ totalita si vybrala obeť predovšetkým v podobe cynického honu na Židov a čiastočne Rómov. Ostatným lojálnym i umierneným nespokojencom nechávala moc istý priestor, stála v čele dotvárania kultúrnych inštitúcií, vzostupu školstva. Pritom predovšetkým vďaka vojnovej konjunktúre rástlo hospodárstvo, stúpla životná úroveň (tomu bezpochyby napomohla aj arizácia). Najmä vďaka týmto skúsenostiam si udržala časť staršej generácie konca 20. storočia spomienky oceňujúce život za slovenského štátu. Komunistická nesloboda ju v tom len umocňovala. Na druhej strane práve Slováci vystúpili v protifašistickom odboji veľmi razantne, vďaka čomu vznikla aj druhá, úplne opačná skúsenosť. Tieto dve polarizované až nenávidiace sa pamäti -- do roku 1989 prvá ilegálna, druhá oficiálna -- žili a žijú vedľa seba. To, že sa štyridsať rokov vzájomne a slobodne nekonfrontovali, aspoň na Slovensku, tiež posilnilo v poslednom desaťročí 20. storočia polarizáciu postojov, ktoré ústili až do averzií.

Počas komunistického polstoročia negatívne a rozporuplné stereotypy „dokvitli“. Javy ako sebapreceňovanie, sebapodceňovanie, pocity ohrozenia, nedôvera k susedom, k modernizácii, obraz nepriateľa a podobne možno sledovať v každej národnej kultúre 19. a prvej polovice 20. storočia. No národy, ktoré žili v demokratických krajinách, sa po druhej svetovej vojne s nimi slobodne vyrovnávali, diskutovali o nich, pomenovávali ich ohraničenú časovú odôvodnenosť. To im umožnilo posilňovať občiansku hrdosť, tolerantný postoj k odlišnostiam a okoliu, ako aj pocit vlastnej perspektívy. Zároveň položili dôraz na tie historické tradície a hodnoty, ktoré spájajú, nie rozdeľujú. Národy strednej Európy (s výnimkou Rakúšanov) nemali možnosť absolvovať takéto slobodné sebareflexie. Ich životu dominovali všeriešiace heslá, ktoré sa menili na prázdne frázy. Vecné uvažovanie potláčalo deklarovanie a memorovanie, skepsu prehnané sebavedomie, zodpovednosť prospechársky utilitarizmus, slobodné rozhodnutia príkazy a zákazy. Kvalitu potlačila do pozadia kvantita, číselné ukazovatele sa absolutizovali.

* * *

Po druhej svetovej vojne sa harmonická slovenská krajina zmenila na obrovské stavenisko. Výsledkom prudkej industrializácie bolo, že sa Slovensko stalo za jednu generáciu z roľnícko-mestskej krajiny mestsko-priemyselnou. Jeho kvantitatívny vzostup bol už na prvý pohľad všade obrovský. Dobiehalo to, čo mu minulosť odoprela. Vznikali nové kultúrne inštitúcie, zdravotnícke a školské zariadenia, stavali sa byty, cesty. Ako nikdy predtým rástla i životná úroveň, hygiena, pohodlie. V nejednom ohľade sa Slovensko v kvantitatívnych ukazovateľoch vyrovnalo vyspelejším českým krajinám. Oneskorená modernizácia, ktorá v 20. storočí zasiahla všetky štáty kontinentu, však na Slovensku (ešte zreteľnejšie ako vo väčšine iných východoeurópskych krajín) prebehla nielen rýchlo, ale aj neprirodzene. Takmer vôbec sa neprihliadalo na možnosti a potreby malej krajiny. Nový priemysel sa orientoval na energeticky náročné a ekologicky škodlivé odvetvia, najmä na ťažké strojárstvo. Hoci zbrojárska výroba mala na Slovensku starú tradíciu a vo veľkom sa začala budovať v 30. rokoch ako súčasť obrany Československa pred nacistickým Nemeckom, obludné rozmery nadobudla až v 50. a 70. rokoch 20. storočia. Veď 70 percent tovární na smrť, v ktorých pracovalo 100 tisíc ľudí s vysoko nadpriemernými platmi, sa nachádzalo na Slovensku, pričom neveľké Československo patrilo medzi zbrojárske veľmoci. Priemyselná predimenzovanosť stála značné obete. Prudko sa narušil pôvodný ráz krajiny, životné prostredie volalo o pomoc, zlikvidovali sa historické jadrá mestečiek a miest, zaplavili ich odcudzené panelákové sídliská, perspektívy turistiky sa rozplynuli.

Kvantitatívny vzostup života vrátane životnej úrovne, vzdelávania a kultúrneho vyžitia, ktorý prvýkrát naplno zasiahol aj nižšie, najpočetnejšie vrstvy slovenskej spoločnosti, sa odohral v podmienkach totalitnej moci a materialistickej ideológie. Preto sa táto modernizácia nespájala súbežne s kultiváciou občianskeho vedomia, tradícií, s liberálnymi slobodami a pluralitou, ale naopak sprevádzala ju uzavretosť, atmosféra pestovania nepriateľstva a podozrievavosti, silné rovnostárstvo, výchova osobnosti závislej od sily kolektívu a štátu.

Zatiaľ čo kvantitatívne stránky života stúpali, mnohé kvalitatívne ukazovatele upadali. Komunistická moc deformovala duchovný život Slovákov spočiatku menej ako Čechov, iniciatíva budovania nového režimu sa koncentrovala najmä v českých krajinách. V 70. rokoch sa však tento pomer skôr obrátil. Nenapomohla tomu iba „jemnejšia“ normalizácia na Slovensku, ale aj fakt, že kvantitatívny rast na Slovensku stále pokračoval a nové úrady po vytvorení federácie a posilnení byrokracie potrebovali nových ľudí. Vďaka dôslednému zoštátneniu a novému centralizmu boli od štátu absolútne závislí všetci obyvatelia.

To posilňovalo hierarchické myslenie, karierizmus, pretvárku, povrchnosť, získavanie výhod a výsad. U mnohých sa život redukoval na bezproblémové a pohodlné prežitie, pričom oficiálna ateizácia toto vyprázdňovanie duší, relativizovanie morálky a slušnosti priam pestovala. Kolaborácii alebo aspoň ukoristeniu omrvinky z veľkého štátneho koláča, teda prvku veľkého či malého zlyhania dokázalo odolať iba malé percento rodín. O to je dnes zložitejšia náprava. Osobné dejiny ľudí spred roka 1989 patria medzi najtabuizovanejšie témy, je módou vystavovať pred zrkadlo svedomie iných. Deformovanie pamäti tak iba rozkrúca nové kolo.

* * *

Disharmóniu medzi prudkou modernizáciou a absenciou liberálnych hodnôt ešte zväčšovala neúcta marxistickej (ešte viac leninskej) ideológie k tradíciám a úcta časti spoločnosti k predvojnovej demokracii, slovenskému štátu, odlišná interpretácia odboja a Slovenského národného povstania a pod. Navyše časť Slovákov žila v presvedčení, že štátoprávne postavenie Slovenska je nespravodlivé a dopláca na Čechy, že Maďari majú zlé úmysly. Tento stereotyp nacionálnej podozrievavosti a ukrivdenosti bol po roku 1948 o to vážnejší, že politika a oficiálna kultúra tieto témy, ako aj mnoho iných otázok vybočujúcich z úzkeho poľa povoleného, vyhlasovala za vyriešené a tabuizovala ich. O zakázaných problémoch sa tak hovorilo iba v súkromí -- v tichosti rodín, kostolov, prírody, v hluku krčiem.

Výrazom takejto duchovnej emigrácie bolo to, že sa popri oficiálnej kultúre vytvorila aj jej neoficiálna, z väčšej miery zakázaná vrstva. Táto neoficiálna kultúra sa udržiavala predovšetkým v slovesnej podobe. Tvorila ju pestrá zmes tradícií, náboženské cítenie, reformnosocialistické, liberálne, ultrapravicové i profašistické politické postoje, idey, koncepcie, názory na dejiny a pod. Spájal ich odpor k moci, ktorá potláčala slobodu, a jej ideológii, ktorá zdegenerovala. V neoficiálnej kultúre vzniklo veľa pozoruhodných myšlienok a pravdivých postrehov. So slobodným svetom však mohla komunikovať iba poskromne a na kritické sebareflexie a korigovanie prežitých názorov mala málo síl a priestoru. Preto sa v opozičnej a ľudovej pamäti zakonzervovali aj rôzne neduhy -- sebaklamy, naivita, sentimenty, mýty -- bližšie duchu 19. a prvej polovice 20. storočia ako koncu tisícročia. Iná časť neoficiálnej kultúry zasa absolutizovala „veľký“ svet a priam ignorovala domácu historickú realitu. Tak ani oficiálna, ani neoficiálna kultúra, na rozdiel napríklad od poľského či maďarského prípadu, neboli pripravené na pomenovanie a zvládnutie prudkých zmien a protirečení po roku 1989.

Komunistická ideológia, podobne ako kedysi osvietenstvo, ostro polarizovala „temnú“ minulosť a „svetlú“ budúcnosť. Postoj k minulosti silne selektovala, zelenú dávala tzv. pozitívnym témam spojeným s triednym bojom, vykorisťovaním. Pritom potvrdzovala ducha starších interpretácií. Dejiny Slovákov sa tak naďalej vnímali ako súvislá sieť útlaku, tentoraz najmä sociálneho (národný útlak sa chápal ako forma sociálneho útlaku), absolutizovala sa plebejskosť, nespravodlivosť a bieda Slovákov, európske duchovné dedičstvo sa marginalizovalo. Aj vďaka zavádzajúcim učebniciam a kvalite vyučovania dejepisu na školách tak pokračovalo vyprázdňovanie slovenských dejín, ich príťažlivosť klesla na bod mrazu, čo sa odrazilo i v okrajovom záujme verejnosti o ne. Historické vedomie sa prakticky ani teraz nekultivovalo, hoci historici napísali viacero zaujímavých prác.

* * *

V príspevku som sa pokúsil načrtnúť tie stránky moderných slovenských dejín, ktoré tvoria historické pozadie názorového chaosu a hodnotovej dezorientácie časti spoločnosti, neštandardných prejavov politikov a nových morálnych zlyhaní mnohých mienkotvorných osôb po roku 1989. Deformované a disharmonické naplňovanie občianskych a národných slobôd nepoznačilo iba úroveň občianskeho sebavedomia a národného vedomia, ale napriek rôznym režimom a štátom vytvorilo podmienky na sformovanie viacerých neodôvodnených stereotypov v pohľade na vlastné dejiny a pokrivilo historické vedomie. Tieto momenty posilnili u mnohých Slovákov tiež silne polarizovaný obraz vlastných dejín kolíšuci medzi ich preceňovaním až idealizáciou a podceňovaním až zavrhnutím. Pritom mnohí, nevynímajúc nemalú časť kultúrnych elít a väčšinu politikov, majú tak o nich, ako i o histórii strednej Európy až zarážajúco chabé znalosti a zaujímajú voči nim nepochopiteľne chladný až ignorantský postoj. Sú nositeľmi starej tézy o bezvýznamnosti a anonymite slovenských, resp. uhorských dejín a o zanedbateľnej účasti Slovákov a Slovenska v civilizačnom procese. Ani láska k vlastnej histórii však nemusí byť sama osebe pozitívna, práve naopak. Mnohí z tých, ktorí ich po roku 1989 začali náhle ospevovať, totiž vnímali slovenskú minulosť v duchu starých koncepcií a návykov ako akýsi jedinečný uzavretý ostrovček, izolovaný od dejín stredoeurópskeho regiónu a Európy. Nie je náhoda, že práve takto orientovaná časť politikov a verejnosti vynikala a vyniká nižším stupňom občianskeho vedomia a štandardná komunikácia im robila a robí značné ťažkosti.

Medzi faktory ovplyvňujúce kvalitu vnímania a riešenia problémov prítomnosti a projektovanie budúcnosti patrí aj schopnosť pomenovať prehry, spory, pozitíva minulosti. Každá kultúra, ak sa má vyvíjať prirodzene, sa musí nanovo vyrovnávať s batôžkom vlastnej histórie, a tak sa od nej aj oslobodzovať. Do tohto batôžka patrí najmä pomenovanie tých neuralgických bodov minulosti, z ktorých pramenili rôzne sebaklamy a komplexy, poukazovanie na nečasovosť rozličných stereotypov, ktoré už stratili svoju funkciu či odôvodnenie, ale aj vkomponovanie národných dejín do procesu civilizačných premien a európskeho kontextu. Zvláštnosť moderných slovenských dejín charakterizuje silná prítomnosť prvkov, ktoré -- z hľadiska hlavného historického prúdu -- nazývame neštandardné, a výrazná polarizácia politickej praxe a koncepcií. Práve táto zvláštna cesta slovenských dejín bola jednou z hlavných príčin, že po roku 1989 dominovala slovenskej politickej scéne a mysleniu neštandardnosť a polarizácia. Až v posledných dvoch rokoch vidieť, že hrany polarizácie, ktorá tak silne poznačila nálady spoločnosti, sa obrusujú a to umožňuje, aby sa postupne dotvárala prirodzená politická a spoločenská diferenciácia, ktorá umožňuje vytvárať v najdôležitejších bodoch celospoločenský konsenzus a jednotu a tým aj zdravšie ovzdušie pre život.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO