Argument prvý

Podľa Jána Čarnogurského členstvo v NATO nerieši bezpečnostný problém krajiny. Slovensku nehrozí nijaký ozbrojený konflikt, a preto alianciu ako bezpečnostného garanta nepotrebuje. Bývalý líder KDH má i nemá pravdu.

Pravda je, že riziko vojenského konfliktu Slovenska s inou krajinou je minimálne. Ján Čarnogurský je však nedôsledný. Keby sme zostali len v tejto rovine úvah, logická by nebola otázka, či vstúpiť do NATO, ale či nie je načase zrušiť armádu. On sám však zrejme tuší, že ozbrojené sily nejakú úlohu plnia, len mu nie je jasné akú. Netreba sa za to hanbiť, medzi slovenskými politikmi v tom má jasno málokto.

Problém najlepšie vyjadruje jeden z Murphyho zákonov: Ak chceš pochopiť vec izolovane, pravdepodobne zistíš, že súvisí so všetkým ostatným vo vesmíre. V našom prípade -- ak chceš pochopiť bezpečnosť a obranu SR izolovane, dospeješ k tomu, že súvisí s bezpečnosťou celej Európy a možno sveta. S pokračujúcou integráciu Európy prestáva mať význam bezpečnosť jednotlivých štátov a praktický zmysel má obrana a bezpečnosť celku, vyjadreného predovšetkým Európskou úniou. Bezpečnostnými problémami Slovenska sú teda v adekvátnej miere bezpečnostné problémy budúcej EÚ. Ak chce byť Slovensko bezpečné, malo by sa spolu s ostatnými európskymi krajinami podieľať na spoločnej európskej bezpečnosti. A základným kameňom bezpečnosti EÚ je NATO. Nemusí sa mi páčiť, že západná a stredná Európa je z hľadiska obranných spôsobilostí odkázaná na spojenectvo s USA, ale je to pravda. Samostatná obranná a bezpečnostná politika EÚ nepredstavuje z hľadiska svojich reálnych kvalít alternatívu NATO a ani pri najväčšej snahe a investíciách ešte dlho nebude.

Preto prvému argumentu Jána Čarnogurského treba oponovať: Členstvo v NATO základné bezpečnostné problémy Slovenska vyrieši, pretože mu umožní podieľať sa na ,,svojom kúsku" zabezpečenia bezpečnosti Európy, respektíve EÚ.

Argument druhý

Možno by som Jána Čarnogurského presvedčil (sám vraví, že sa možno nechá), pre tento prípad má však naporúdzi druhý argument. Vstupom do NATO podľa neho hrozí, že Slovensko bude zatiahnuté do konfliktov mimo európskeho kontinentu, čo prekračuje náš geopolitický a mocenský horizont, a preto stačí orientovať sa na bezpečnostný rámec EÚ.

Aj pri tomto argumente platí, že bezpečnosť Slovenska už teraz treba vnímať ako súčasť bezpečnosti EÚ a nie izolovane. Je to nesolidárne. Pôjdem ešte ďalej -- som presvedčený, že dnes je nesolidárna aj neutralita členských štátov EÚ (Rakúska, Švédska, Fínska a Írska); napokon, verejná diskusia prinajmenšom v prvých troch z nich svedčí o tom, že to je aj pocit časti ich obyvateľov. A to napriek vážnym historickým dôvodom, ktoré na rozdiel od Slovenska uvedené krajiny k neutralite priviedli.

Pripúšťam však, že to je slabší protiargument, pretože vychádza z môjho osobného presvedčenia. Ponúkam silnejší. Pán Čarnogurský, z čoho pramení váš názor, že spoločná bezpečnostná a obranná politika EÚ sa obmedzí iba na európsky kontinent? To nemá racionálny základ. Bezpečnostná politika je dnes v podstate súčasťou zahraničnej politiky. Je viac ako pravdepodobné, že záujmy EÚ budú presahovať záujmy kontinentu a že európske ozbrojené sily sa budú angažovať aj v globálnom meradle. Je to pravdepodobné o to väčšmi, že na rozdiel od NATO, kde pri schvaľovaní spoločného postupu platí princíp konsenzu, a teda de facto právo veta každého jednotlivého člena, v integrovanej EÚ bude rozhodovať kvalifikovaná väčšina. Áno, je to tak: V európskej bezpečnostnej a obrannej politike bude mať Slovensko menší hlas, ako je hlas člena NATO. Nie som si istý, či si dostatočne uvedomujeme, čo všetko z toho vyplynie.

Napokon ešte jedna logická otázka: Slovensko by aj v prípade orientácie na európsku obranu muselo modernizovať a reorganizovať ozbrojené sily. Európska obrana pritom dnes neposkytuje nijaké bezpečnostné garancie a v budúcnosti len obmedzené. Prečo teda za tú istú sumu nemať vyšší stupeň bezpečnosti garantovaný NATO? c

K druhému argumentu Jána Čarnogurského preto konštatujme: Bezpečnostná orientácia len na EÚ, aby sme sa do niečoho nezaplietli? Z dažďa pod odkvap, lebo zapleteniu ,,do niečoho" sa tak vyhnúť nedá. Riešiť bezpečnostné problémy Slovenska členstvom v EÚ a parazitovaním na existencii NATO sa možno dá, ale je to nesolidárne, nestrategické a nehospodárne.

Argument tretí

Podľa Eduarda Chmelára je členstvo v NATO drahé. Oživuje tradičnú tézu, že peniaze sa dajú využiť aj lepšie ako na členstvo v NATO.

Tento argument pletie jablká s hruškami. Slovensko nevynakladá ,,na členstvo v NATO" skoro nijaké peniaze. Vynakladá ich na svoje ozbrojené sily. Pravda, Eduard Chmelár je známy tým, že v skutočnosti považuje za zbytočné práve peniaze na armádu. Možno by bolo férovejšie, keby to tak priamo naformuloval a neťahal do toho NATO.

Ak v tejto polemike zostanem pri téze, že udržiavať ozbrojené sily SR ako súčasť ozbrojených síl budúcej EÚ je stále potrebné (o pacifizme môžeme podiskutovať inokedy), tak buďme realisti. Pokým Slovensko bude chcieť ozbrojené sily, bude ich musieť financovať, a to bez ohľadu na fakt členstva či nečlenstva v NATO. Vynaloží na ne v každom prípade okolo dvoch percent HDP -- viac nemôže, pri nižšej sume sa armáda začne rozpadať. Rozdiel je len v tom, akú bezpečnosť za tie peniaze získa. Najvyššie bezpečnostné garancie, a teda najlepší pomer vynaložených financií a získaných záruk, poskytuje členstvo v NATO.

Argument štvrtý

Eduard Chmelár v množstve svojich statí píše, že bezpečnostný poriadok postavený na alianciách je nespravodlivý, a preto treba nastoliť globálny bezpečnostný poriadok na báze OSN. To je aj dôvod, prečo by Slovensko nemalo vstúpiť do NATO.

Rád by som sa Eduarda Chmelára spýtal, ako prípadné nevstúpenie Slovenska do NATO ovplyvní budovanie globálnej bezpečnostnej architektúry podľa jeho predstáv. Ovplyvní to vývoj sveta? Určite nie. Prinieslo by to mnohé problémy Slovensku, ale nijaké výhody svetu.

A tiež by som sa Eduarda Chmelára rád spýtal, či už vymyslel projekt, na základe ktorého sa dá prepracovať ku globálnej bezpečnostnej architektúre bez aliancií a na báze OSN. Nech rozmýšľam, ako rozmýšľam, vidím len dve cesty nastolenia globálnej bezpečnostnej rovnováhy. Po prvé, celosvetové víťazstvo ideí západnej civilizácie, čiže scenár v duchu Fukuyamovho Konca dejín. Svet si osvojí západné hodnoty liberálnej demokracie a západného pohľadu na ľudské práva, čím ustanú základné globálne konflikty. Vtedy by NATO ako garant týchto hodnôt splnilo svoju misiu a ustúpilo globálnemu poriadku. Po druhé, celosvetový kompromis v otázke spoločných hodnôt a ľudských práv. Západ uzná, že aj šaríja, kastový systém, verejné popravy a diktatúry sú vlastne v poriadku. V tej chvíli sa však Západ vzdá svojej podstaty a ako taký zanikne.

Domnievam sa, že najpravdepodobnejší je tretí, ten najobyčajnejší scenár. Západ zostane ešte dlho Západom, Čína Čínou, Rusko Ruskom, islam islamom atď. Miera dosiahnutého globálneho kompromisu v otázkach hodnôt a ľudských práv bude menšia, zbližovanie kultúr bude pomalšie a globálna bezpečnostná architektúra bude skladačkou rozličných civilizačných a hodnotových okruhov. V tom prípade záujmy západného civilizačného okruhu budú garantovať Spojené štáty, Európska únia a ich spojenectvo vo forme Severoatlantickej aliancie, neskôr možno posilnené o Rusko.

Ak Eduard Chmelár nepredstaví reálny koncept, ako sa dá prepracovať ku globálnemu bezpečnostnému systému bez vojenských aliancií, nie je možné považovať ho za alternatívu voči NATO. Nie je možné brať vážne porovnávanie abstraktného ideálu so šedivou a často nevábnou realitou, v tomto prípade v podobe NATO. Ideál je vždy krajší ako realita, ale je to LEN ideál.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO