Povedať, že nič, by bolo priveľmi odvážne. Ale hovoriť o kapitálnej zmene sa tiež nedá. A to napriek tomu, alebo presnejšie najmä vďaka tomu, že sa život enormne zrýchlil. Zrýchlený život paradoxne vracia do hry antické tvrdenie Sokratesa o potrebe logickej reflexie, ktorá človeka oslobodzuje. Opakovane zažívame stavy úplnej pohltenosti každodenným životom, absolvujeme životnú cestu, ktorá neprekračuje rámec bezprostredných vzťahov. Život je pritom natoľko serióznym, zodpovedným a naliehavým záväzkom, že by sme ho nemali a nemuseli nechať len tak plynúť, ale v našom vlastnom záujme by sme si mohli dopriať taký malý "luxus", ako je jeho reflexia. Máme predsa tú danosť zastaviť sa, prerušiť nepretržitosť a zdanlivo si vyjsť za hranice života. Hlbšie pochopenie a pohľad do života môžu vyústiť do prehodnocovania hodnôt a zmyslu života, do interpretácií postavených na nových akcentoch a intonáciách, do pomenovania tej potencie a objektívnej skladby vlastností, ktorá umožní všetkým, alebo tým, čo o to stoja objaviť "hlavnú strunu svojho života". V tomto bode môžeme hovoriť o koncepte, o projekte, o individuálnej stratégii života.

Inšpirácie zo sveta firiem

Špičkové firmy, ale nielen ony, a spoločnosti rôzneho typu nijako neskrývajú, že ich bytie či nebytie je vyskladané z mozaiky stratégií, náčrtu vízií, definícií, misií a zo stanovenia premyslených postupov. Numericky je pritom firiem oveľa menej ako individuálnych jednotlivcov. Povedomie o tom, že pracujú so stratégiami, že intenzívne o nich rozmýšľajú, že sa tým chcú odlíšiť a byť signifikantnými, je oveľa preukázateľnejšie než u jednotlivcov. V čom to je? V slabej schopnosti reflexií, v malom dopyte, v nedostatočnej ponuke takéhoto typu služieb, alebo vo všetkom naraz?

Úspešné firmy neinvestujú svoj čas len do stratégií vývoja, do inovácie a tvorby produktov a poskytovaných služieb, ktoré skôr či neskôr naplnia cestu svojho životného cyklu. Trend je taký, že životaschopné firmy oveľa viac času venujú sebaanalýze, hľadaniu a vytváraniu takého vnútorného prostredia, ktoré umožňuje produkovať a poskytovať kvalitné produkty a služby i v podmienkach permanentnej zmeny. Ak si uvedomíme, že kľúčovou súčasťou vnútorného prostredia firiem sú ľudia so svojimi predstavami, túžbami, schopnosťami, nájdeme spojitosti i zdroje inšpirácií medzi zdanlivo neosobnými firemnými stratégiami a osobnými individuálnymi stratégiami.

Ľudské konanie sa väčšinou odohráva v sociálnom priestore hry, ktorá má svoje imanentné pravidlá. To však ešte neznamená, že princípom takéhoto konania, ako upozorňuje Pierre Bourdieu, je vždy strategická intencia požadovaná teóriou hry. Inak vyjadrené, individuálni sociálni aktéri užívajú "stratégie", ktoré len veľmi zriedka spočívajú na princípe skutočnej strategickej intencie. Neraz na vlastnú škodu. Kde hľadať príčiny? Sú uložené v ľudskej pohodlnosti? Sú v osobnej nekompetentnosti? Individuálne vzaté, aj tam. Ale vo všeobecnosti skôr v radikálnej zmene sociálneho kontextu, ktorý rámcuje ľudské konanie.

Máločo je vopred dané

Zygmund Bauman hovorí, že vzorov, kódov a pravidiel, ktorým by sa mal človek prispôsobiť, ktoré by si mohol vybrať ako stabilné orientačné body a ktorými by sa mal nechať následne viesť, je dnes k dispozícii čoraz menej. To však neznamená, že by našich súčasníkov viedla len ich vlastná predstavivosť a že by disponovali slobodou vybudovať si svoj modus života od počiatku ("na zelenej lúke") a podľa ľubovôle, alebo že by už pri výbere stavebných materiálov a projekčných plánov nezáviseli od spoločnosti. Znamená to, že sa v súčasnosti presúvame z éry vopred pridelených "referenčných skupín" do éry "univerzálneho vyrovnania sa", v ktorej je miesto sebakonštruujúcich individuálnych pracovných síl endemicky a nevyliečiteľne subdeterminované (nie je vopred dané). Nemalo by nás mýliť, že autor komentuje skôr spoločnosti situované na západ od nás.

Zmeny v charaktere práce

Radikálne sa mení aj charakter práce. Ešte donedávna bola práca akousi špirálou, spoľahlivou osou, okolo ktorej sa v dobrom i v zlom krútili životy ľudí i celých rodín. Pomerne typickým príbehom bola i na Slovensku celoživotná práca vykonávaná v jednom povolaní, na jednom mieste. Práca, ktorá bola ostrovom bezpečia a istoty, "zneistela", stala sa menej dostupnou a je čoraz menej celoživotnou. Rozporuplnosť charakteru práce v ére tzv. ľahkého kapitálu je v tom, že tým, čo sú flexibilní, prináša možnosť jej výberu i podľa emocionálnych kritérií uspokojenie, ale ani im, ani ďalším pracovným silám už neponúka "zabudovanú istotu".

Z. Bauman kladie patričnú otázku, čím je dnes v spoločnosti rodina? Čo ešte znamená? Samozrejme, sú tu deti, naše deti. Lenže rodičovstvo, toto jadro rodinného života, sa v situácii stúpajúcej rozvodovosti začína rozpadať. Starí rodičia do rodiny patria i nepatria, nemajú však nijakú možnosť podieľať sa na rozhodovaní vlastných synov a dcér. Z pohľadu vnúčat treba význam starých rodičov určiť až individuálnym rozhodnutím a voľbou. Aj keby sme túto diagnózu plne nevzťahovali na slovenskú rodinu, je nevyhnutné potvrdiť, že zvyčajný model rodiny sa nám mení priamo pred očami.

Zdá sa, že aj čas neomylných autorít je za nami. Ani politickí vodcovia nie sú tak vysoko na piedestáli, ako by si možno sami želali. Ich potenciál dôveryhodnosti, o ktorý sa opierajú a z ktorého odvodzujú svoju pozíciu, je relatívne nízky. To, že "pán nikto" býva neraz najdôveryhodnejším politikom neznamená, že by vymizli autority. Sú. Ale máloktorá z nich je "kompletná", vyhovujúca predstavám väčšiny, alebo aspoň mnohých. Prakticky novým, ani nie tak javom ako pojmom, sú pre slovenskú spoločnosť celebrity, ktorých producentom sú médiá. Ak by sme vychádzali z pôvodného významu slova, potom by malo ísť o slávnych a vážených ľudí. Potenciálna celebrita sa však stáva skutočnou celebritou až na základe individuálneho výberu viacerých vyberajúcich.

Manuel Castells upozorňuje na neprehliadnuteľnú ideu tzv. sieťovej spoločnosti alebo spoločností sietí, utkaných na tokoch informácií, kapitálu, technológií, obrazov, zvukov, symbolov. Tento rýdzo kultúrny fenomén, takmer odpojený od prírody, sa stáva vplyvnou realitou. Individuálna prítomnosť alebo neprítomnosť v sieti a dynamika každej siete zoči-voči iným sieťam sa stávajú kapitálotvorným zdrojom vplyvu a zmien v spoločnosti, ktorej možno okrem iných dať aj prívlastok sieťová.

Dva psychologické trendy

Dvadsiate prvé storočie prináša aj množstvo psychologických zmien. Minimálne dve z nich by sa pri určitej dávke "zvýznamnenia" dali nazvať psychologickými megatrendmi.

O prvej zmene hovorí Daniel Goleman ako o nástupe do veku melanchólie. Dochádza k akejsi modernej epidémii depresií, ktorá sa šíri spoločne so zavádzaním moderného štýlu života. U každej ďalšej generácie 20. storočia bolo riziko vzniku závažných depresií vyššie než u predchádzajúcej generácie. Pritom rozhodne nešlo len o prostý smútok, ale o paralyzujúcu nedotklivosť, skľúčenosť, sebaobviňovanie a o pocity bezbrehej beznádeje.

Druhú zmenu avizuje Martin Seligman. Nielen podľa neho sme v posledných tridsiatich, štyridsiatich rokoch boli svedkami neobyčajného rozšírenia individualizmu. Poklesla dôvera v spoločenské a v rodinné inštitúty. To so sebou prinieslo stratu zdrojov psychickej podpory, ktorá by nás mohla v prípade neúspechu alebo zlyhania udržať nad vodou. Pokiaľ máme sklon považovať svoje neúspechy za neodstrániteľné a zveličovať ich natoľko, že prekryjú všetko ostatné v našom živote, potom máme schopnosť vytvoriť si z dočasnej porážky trvalý zdroj pocitov beznádeje.

Rýchle a neurčité

Žijeme v ére flexibility a mobility. Tieto dve tendencie prilievajú do spoločnosti ambivalentnosť, zmiešanosť, obojakosť, protichodnosť pociťovania, prežívania a reagovania na ten istý jav, tú istú udalosť, osobu. Opakovane sa dostávame do situácií, keď dnešný úspech nahlodáva predstava zajtrajších problémov, keď sa včerajšie autority menia na tých, čo už zajtra splynú s davom, keď sa usmievame na životného partnera, zatiaľ čo sa v duchu pohrávame s myšlienkou jeho výmeny, keď očakávame pomocnú ruku od spoločnosti aj tam, kde už vieme, že včera zlyhala. Táto rozpoltenosť v pocitoch a v rozhodovaní prichádza ruka v ruke s mentalitou krátkodobosti.

Metafora so švédskymi stolmi

Spolu s tým ako slovenská spoločnosť preberá mentálne vzorce fungovania najmä európskych spoločností rámcovo, preberá na seba aj svoju perspektívnu podobu. Je veľa metafor, pomocou ktorých by sme mohli charakterizovať dnešné fungovanie slovenskej spoločnosti. Jednou z nich by mohlo byť prirovnanie k fungovaniu švédskych stolov. Tie poskytujú veľký sortiment, široký výber jedál, ktoré si môže každý podľa vlastnej chuti skombinovať. Pointa je však už v tom, že švédske stoly nie sú všade a nie sú pre každého. Treba najprv získať prístupový kód ku švédskemu stolu, a tým je hotelová karta. Ale ani keď ju máme, ešte sme nevyhrali. Ak sa postavíme pred švédsky stôl po prvýkrát, môže sa nám prihodiť, že si v neprebernej ponuke zvolíme zlú kombináciu alebo sa jednoducho prejeme. V oboch prípadoch nám bude zle od žalúdka. Nebudeme spokojní. Hlbšia otázka znie: Prečo? Lebo spoločnosť (švédske stoly) zle funguje, alebo sme si individuálne zle vybrali? Holým faktom ostáva, že dnešná spoločnosť neuspokojuje každého, že funguje inak ako prednedávnom. Holým faktom je však i to, že aj ľudia konajú a správajú sa inak, sú nútení častejšie niesť zodpovednosť za svoje rozhodovanie.

Voľba vlastnej identity

Ulrich Beck potvrdzuje, že súčasné tendencie mieria k individuálnym formám a podmienkam existencie, ktoré ľudí nútia v záujme materiálneho prežitia učiniť predmetom plánovania seba samého. Človek si v skutočnosti musí sociálnu identitu vybrať, zmeniť ju, toto riziko musí vziať na seba. Sám jednotlivec sa stáva reprodukčnou jednotkou sociálneho. Inými slovami, každý jednotlivec je oveľa naliehavejšie konfrontovaný s výzvou na vlastné sebapoznávanie, sebaobjavovanie a sebarealizáciu.

Druhá veta povestného Descartesovho Dubito ergo cogito. Cogito ergo sum -- Pochybujem teda myslím -- myslím, teda som, znásobená Aristotelovým Najpozoruhodnejším na človeku je jeho schopnosť myslieť, neodchádza do zabudnutia. Nie sú to však len rozumové schopnosti, ktoré by mali byť predmetom sebapoznávania. Najnovšie výskumy emočnej inteligencie ukazujú, že schopnosti empatie, teda rozpoznávania a chápania emócií druhých ľudí, sebaovládanie, pozitívne doladenie sa, uvedomenie si rozdielov medzi citmi a činmi sú veľmi silným indikátorom úspešnosti a spokojnosti s vlastným životom. K Descartesovmu Myslím, teda som, treba pridať Cítim, teda som. Takýto tandem je už silnejší, ale v dnešnom zrýchlenom režime života potrebuje ešte tretieho, a tým by malo byť Angažujem sa, teda som.

Individualizácia je realitou

Pri pokračujúcej individualizácii, ktorá môže byť vnímaná obojako, ako šanca i ako záťaž, samotné sebazdokonaľovanie, ktoré môže byť rovnako vnímané ako príležitosť i ako bremeno, v skutočnosti prestáva byť voľbou, ale stáva sa úlohou, nevyhnutnosťou. T. K. Lehtonen a P. Mäenpää píšu: "Všetko takpovediac spadlo na bedrá jednotlivcovi. Je na ňom, aby zistil, čoho je schopný a túto schopnosť maximálne využil, aby si určil ciele, ku ktorým by mohol najlepšie napriamiť svoje schopnosti, aby robil to, čo mu prináša maximálne uspokojenie. Je na jednotlivcovi, aby zvládol neočakávané a premenil ho v zábavu."

Ponuka receptov, rád a príkladov sebazdokonaľovania je pestrá. Stačí chytiť do ruky niektorý z magazínov, pustiť si internet, zapnúť televízor a môžeme sa stať účastníkmi nepretržitého verejného diškurzu o živote. Táto lákavá ponuka asi nikdy neskončí. Bude plynúť, tak ako plynie život. Bude prinášať stále nové a nové príbehy, ktoré, keďže sú práve nové, prekryjú pamäťové stopy po tých starších. Skrátka, tento nekonečný film je tu a závisí len od našej individuálnej voľby, čo upúta našu pozornosť, čo si prehráme opätovne, čo si vystrihneme, čo si osvojíme, čo napodobníme, čo prevezmeme do nášho repertoáru.

Ľudia, ktorí si častejšie kladú otázku Čo bude?, než otázku Ako na to?, budú asi naďalej siahať po tajuplnej ponuke služieb astrológov, numerológov či veštíc. Tieto sugestívne a rýchle služby majú aj u nás svoj vlastný "trhový segment" individuálnych zákazníkov, na rozdiel napríklad od špičkových firiem, ktoré sa pri plánovaní strategických scenárov držia zásady, že predpovedanie budúcnosti je nereálne. Tie isté firmy zároveň intenzívne preberajú možnosti alternatív toho, čo má nastať. Aktívne teda rozmýšľajú o tom, čo môže nastať a ako sa na to pripraviť.

Malá prognóza

Prístupy k tomu, čo sa dá nazvať predstavou, konceptom, stratégiou, životným projektom, sú a aj sa budú odlišovať vo svojej individualite. Sú a iste aj naďalej budú ľudia, ktorým bude postačovať vedomie, že "sú" a nebudú mať ambíciu "stávať sa". Iní budú mať takúto túžbu, no spoľahnú sa len na svoj úsudok. A napokon, to je zároveň aj malá prognóza, perspektívne vzrastie počet ľudí, ktorí si osvoja definíciu "životnej stratégie ako vedomej cesty za svojimi túžbami". Rovnako im nebude chýbať vlastný úsudok, ale budú si k spoločnému rozmýšľaniu prizývať tých, čo vedia "ako na to" s tvorbou životnej stratégie. Ich životné stratégie budú tvorené za ich aktívnej účasti. Stanú sa "pridanou hodnotou". Budú to životné stratégie s rukopisom značky.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO