Asi stovka ľudí pred ministerstvom, vyzbrojená akustickou technikou v podobe rapkáčov, píštaliek či bubnov, zahájila včera minimálne týždennú protestnú akciu. Občania zo všetkých regiónov Slovenska prišli, aby vyjadrili svoj nesúhlas s chystanou zmenou právnej úpravy, ktorá veľmi radikálne mení desiatky rokov vžitý spôsob úpravy pracovnoprávnych vzťahov u nás.

V novom texte zákona už nemajú byť napríklad zakotvené mzdové tarifné triedy, len minimálna mzda. Odborársky predák najväčšieho zväzu Kovo, Emil Machyna to nepovažuje za správne, lebo podľa neho "ľudí treba rozdeliť podľa ich kvalifikácie".

Tu zrejme odbory zahli viac doľava, ako by v tejto dobe bolo vhodné. Neberú do úvahy, že cenu pracovnej sily neurčuje len jej kvalifikácia, ale hlavne kvalifikovanosť. To môžu byť dve celkom rozličné veci.

Ak by sme legislatívne tvrdo zakotvili kvalifikačné kritériá ako výlučne smerodajné pre mzdu, tak by sa celok blížil absurdným a byrokratickým pomerom reálneho socializmu, kedy napríklad svetoznámy tenor Peter Dvorský nemohol vyučovať operný spev na univerzite, lebo mal iba konzervatórium, teda stredoškolské vzdelanie. Zrejme nie je veľmi rozumné a z hľadiska výsledku rokovaní taktické, ak niektorí funkcionári odborových štruktúr chcú regulovať do bodky aj to, čo by malo byť v trhovej ekonomike na posúdení zamestnávateľa.

Už vážnejšie treba posudzovať okrem iných výhrady ku možnosti zamestnávateľa kedykoľvek nariadiť zamestancovi, aby pracoval aj cez soboty a nedele, čím by ho automaticky pripravil o príslušné príplatky. Tiež má podstatne poklesnúť ochrana zamestnanca pred výpoveďou, ku udeleniu ktorej podľa odborárov bude stačiť, ak človek nebude plniť normu, či neuposlúchne príkaz.

Situácia v Bratislave núti na zamyslenie sa nad reálnou úlohou odborov v dnešnom svete. Tá podľa viacerých názorov skôr klesá. S ich "pochovávaním" v USA začal už prezident Ronald Reagan pri niekdajšej stávke leteckých dispečerov, ktorí na ňu ako federálni zamestanci nemali zákonný nárok. Po krátkom vyjednávaní boli všetci prepustení a na prechodné obdobie ich zastúpila armáda. Náreky ľavicových kruhov nepomohli a R. Reagan vošiel do dejín aj ako zakladateľ dodnes pretrvávajúcej (bolo by námetom na iný článok, či nie už doznievajúcej) vlny prosperity v ich krajine. Vo veľmi podobnej situácii sa ocitla Margaret Thacherová vo Veľkej Británii, ktorá bola začiatkom sedemdesiatych rokov žobrákom západnej Európy, so zvôľou odborov a hospodárstvom v takom stave, že nechýbalo ani vypínanie elektriny.

V rámci objektívnosti ale treba na strane druhej uznať, že "neodborovosť", či legislatívna deregulácia, si vyžaduje aj podnikateľskú kultúru na trochu inej úrovni, aká je bežná pod Tatrami. Opäť spomeňme Spojené štáty, kde napr. pracovníci menších firiem príliš absenciu odborovej ochrany nepociťujú. Pri nástupe dostane uchádzač tzv. job manual, kde sú vyrátené jeho povinnosti, aj práva a funkčné požitky. Ak je s ponúkaným spokojný, nastúpi a môže si byť istý, že sľúbené aj dostane. V tvrdom prostredí ekonomicky povedané tzv. dokonalej konkurencie, si firma nemôže príliš dovoliť riskovať svoju dobrú povesť. Na Slovensku ale nechýbajú príklady šéfov, ktorí arogantne odporúčajú pracovníkovi, aby sa súdil ak chce, pretože rozsudok je v praxi v nedohľadne a neistý. Tlak na udržanie si goodwillu v podstate minimálny.

Zrejme teda v slovenskej realite by bola najvhodnejšou cestou určitá forma kompromisu. Nie teda ponechať všetko "neviditeľnej ruke trhu", ako by rád videl málo serióznou politickou hrou osudu dosadený milionár - minister. Ale neobstoja ani do minulosti zahľadené vízie odborovej centrály s jej snahou neponechať zamestnávateľom dostatočné páky ani na zbavenie sa zamestnancov, ktorých živiť by malo byť úlohou skôr sociálneho systému, ako podnikateľského subjektu.