Autor uvádza, že jeho dielo sa opiera predovšetkým o knihy, články a dokumenty v maďarskom jazyku. Táto skutočnosť významne ovplyvnila zameranie, výber a interpretáciu dejinných faktov a udalostí viažucich sa k dejinám maďarstva. Autor sa vo viacerých kapitolách opiera napríklad o prácu Bélu Grünwalda A régi Magyarország (Staré Maďarsko). Stojí za to odcitovať výrok Scota Viatora z jeho knihy Národnostná otázka v Uhorsku o "serióznosti" Bélu Grünwalda ako historika: "Jeho diela ho v Uhorsku preslávili ako seriózneho historika a všeobecne ho pokladajú za otca ,idey maďarského štátu' (a magyar állam eszme). Maďarská verejnosť ešte stále uvádza A Feldvidék ako najhodnovernejšie dielo o slovenskej otázke. Počas môjho pobytu v Uhorsku mi dokonca aj najumiernenejší a vážení páni stále radili, aby som si ju pozrel. Keď som zistil, že táto často citovaná kniha je jedným z najprimitívnejších traktátov, aký som kedy mal to nešťastie čítať, môj úžas a odpor nepoznali hranice. Dočítať túto knihu si z mojej strany žiadalo nemálo sebazaprenia. Autorova sofistika, narážky a množstvo do očí bijúcich chybných údajov sú najlepším ospravedlnením slovenských postojov. Maďari by mali byť vďační za to, že tieto nehanebnosti neboli nikdy preložené do žiadneho západného jazyka."

Lendvai, odvolávajúc sa na dielo historika Jenö Szücsa Tri historické regióny Európy, konštatuje, že sa "Uhry v prvých 500 rokoch po prelome tisícročia ,štrukturálne', teda čo do skladby spoločnosti, stali súčasťou Západu, alebo sa mu priblížili; historické katastrofy potom viedli k tomu, že na ďalších 400 rokov bola krajina zatlačená do štruktúry východoeurópskeho typu." Popravde by sa však žiadalo dodať, že Maďari sa vo veľkej miere sami vlastnou vinou tlačili do východoeurópskych štruktúr svojou nejednotnosťou a neracionálnosťou a lipnutím na skostnatených a prežitých štruktúrach, ktoré neumožnili efektívne čeliť rodiacemu sa tureckému nebezpečenstvu.

"Koncom stredoveku bol v Uhrách každý dvadsiaty až dvadsiaty piaty obyvateľ šľachtic, naproti tomu vo Francúzsku len každý stý. A naopak, v Uhrách bol každý štyridsiaty piaty až päťdesiaty človek slobodný mešťan, avšak vo Francúzsku každý desiaty." Podľa správy poľského vyslanca maďarská šľachta sa po porážke pri Moháči tešila z pádu Habsburgovcov a z tureckého víťazstva: "Maďari sa ako keby znova boli narodili ... Veľká radosť sa zmocnila širokých kruhov šľachty, keď padla cudzia vláda v krajine ... Palatín István Báthory so svojím priateľom grófom Batthyanym po včasnom úteku od Moháča trávil čas okrádaním kanonikov, ktorí utekali od Moháča. S prastarými klenotmi z biskupského paláca v Päťkostolí mu padla do rúk bohatá korisť. Iní uhorskí šľachtici a dôstojníci vyplienili klenotnicu arcibiskupstva v Ostrihome, prepadli kráľovninu loď a znásilnili jej dvorné dámy." Tak vyzeral stav "štrukturálneho" prispôsobovania sa elity Maďarov (t. j. jej šľachty, a teda nie nejakých vagabundov žijúcich na okraji vtedajšej spoločnosti) Západnej Európe po 500-ročnom vývoji Uhorska, čiže v dobe tesne po moháčskej porážke.

Potom už v podaní Lendvaia defilujú pestré historické obrazy dejín Uhorska od jeho rozdelenia na päť tureckých pašalíkov a kráľovské Uhry s centrom v Bratislave, cez oslobodenie Uhorska spod tureckého jarma, ktoré sa začalo porážkou Turkov pri Viedni roku 1683, stavovskými povstaniami, upevnením moci Habsburgovcov v Uhrách, cez ich márne snahy reformovať Uhorsko až po uvedomenie si, že Uhorsko - vyjadrené dnešnou terminológiou - je v skutočnosti nereformovateľné, čo potom viedlo k tzv. rakúsko-uhorskému vyrovnaniu roku 1867, keď Habsburgovci definitívne "zlomili palicu" nad svojím úsilím vniesť prvky germánskej racionality a prehľadnosti do správy a ekonomiky Uhorska. Tým si však "zarobili" aj na vlastný definitívny koniec, lebo beznádejne zaostalé Uhorsko aj ich samotných napokon strhlo do politickej priepasti. Postupom času totiž Maďari, čím ďalej tým väčšmi, zaostávali za Západnou Európou vyznačujúcou sa technickým, ekonomickým a spoločenským pokrokom, a dostávali sa tak do pozície osamelého národa. Prapríčinou maďarského pocitu osamelosti v Strednej Európe nie je ich jazyková izolovanosť (maďarčine najbližšie príbuznými jazykovymi skupinami sú Osťjaci a Vogulovia, ktorých počet sa dnes odhaduje na 30 tisíc ľudí), ale neschopnosť ich politických elít zmeniť orientáciu myslenia od lúpeživej mentality svojich dávnych predkov na produktívnu tvorbu hodnôt a zodpovedajúco tejto orientácii reformovať politický, spoločenský a ekonomický systém a inštitucionálnu infraštruktúru Uhorska.

Zdá sa, že má pravdu Arthur Koestler, ktorý podľa Lendvaia - napriek svojmu židovskému pôvodu - po maďarsky i sníval, keď raz bol povedal: "Hádam sa práve týmto výnimočným osamotením dá vysvetliť oná zvláštna intenzita jeho (rozumej maďarského) bytia. Byť Maďar je kolektívna neuróza." To je veľmi dobrý postreh. Avšak k nemu možno dodať, že podobne ako život s neurotikom je náročný a nepokojný, tak je to i v prípade spolužitia s neurotickým národom. Najintenzívnejšie to pociťujú susedné národy.

Celá kniha PL sa vyznačuje akcentom na históriu, osudy a postavenie maďarských židov. Titul Lendvaiovej práce by pokojne mohol niesť názov "Dejiny Maďarov židovskými očami". Je neodškriepiteľnou skutočnosťou, že maďarské židovstvo dosiahlo vrchol svojej moci, bohatstva a prestíže v období vrcholiaceho útlaku nemaďarských národov v Uhorsku koncom devätnásteho storočia a začiatkom dvadsiateho storočia. Svedčí o tom okrem iného aj veľký počet synagóg postavených v tomto období na území Slovenska. Napríklad začiatkom dvadsiateho storočia postavená synagóga v Bratislave, priamo pred starobylou gotickou konkatedrálou sv. Martina, v ktorej boli korunovaní viacerí uhorskí králi, pridala jednej z dominánt Bratislavy orientálne rysy, ktoré v nej dovtedy absentovali. Tento počin bol prejavom nielen bohatstva a moci židovstva, ale niesol v sebe i prvky výzvy a sebavedomia. Táto synagóga dnes nejestvuje, lebo bola odstránená pri stavbe mostu cez Dunaj začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia.

Nie je žiadnym prekvapením, že spolu s maďarskými grófmi žialilo nad rozpadom Uhorska roku 1918, a tým najmä za svojimi privilégiami, aj maďarské židovstvo, ktoré neprialo novovzniknutej Česko-slovenskej republike. Kým Masaryk v Čapkom spísaných Rozhovoroch s TGM uvádza, že jeho angažmán v prospech žida Hilsnera, ktorý bol koncom devätnásteho storočia obvinený v Rakúsko-Uhorsku z rituálnej vraždy jednej českej dievčiny, mu priniesli sympatie židov, čo sa podľa neho prejavilo tým, že svetové masovokomunikačné prostriedky, kde dominovali židia, nepísali o jeho zahraničnej akcii v čase prvej svetovej vojny nepriaznivo a že boli prinajmenej neutrálni, židovstvo na Slovensku zaujímalo k prvej ČSR väčšinou nepriateľský postoj. Situáciu pekne dokresľuje príhoda, ktorú vo svojich pamätiach uvádza minister hospodárstva Slovenskej republiky Gejza Medrický. V Banskej Bystrici žil istý žid, ktorý svojmu psovi dal meno Masaryk, a potom na neho pokrikoval po banskobystrických uliciach - Masaryk sem, Masaryk tam, Masaryk k nohe. Za svoje počínanie bol potom aj "odmenený" niekoľkotýždenným žalárom.

Židia mali v Uhorsku významné ekonomické a spoločenské postavenie. Ako píše Paul Lendvai: "Na rozdiel od iných európskych krajín získavali židovskí podnikatelia v Maďarsku stále viac poľnohospodárskych majetkov. Pred prvou svetovou vojnou už patrila pätina veľkostatkov židom a čo je ešte dôležitejšie 73 percent veľkých nájomcov boli židia.'' Na Slovensku vlastnili židia podľa Ottůvho Obchodního slovníka, diel II. 21./4 z roku 1921, dokonca 70 % pôdy, "teda pomery úžasné. Niekde patrili židom celé dediny, pozostávajúce z malých chalúpok ... Z pozemkov má žid na Slovensku najúrodnejšie polia a lúky ... Najhoršie pomery sú však v najvzdialenejšej časti Slovenska, v okolí Užhorodu. Ako priemysel a obchod, tak aj malé remeslá opanovali na Slovensku židia ... Obchod s obilím je na Slovensku úplne v rukách židov."

Podľa Lendvaia: "Roku 1910, za Istvána Tiszu, už sedelo v parlamente 84 poslancov židovského pôvodu (každý piaty)." Pre porovnanie, v dôsledku nespravodlivého volebného systému a hrubých manipulácií pri voľbách neboli v budapeštianskom parlamente nikdy v histórii Uhorska zastúpení viacerí ako siedmi poslanci z celého Slovenska (to bolo roku 1906), avšak častejšie nemalo Slovensko vôbec žiadne zastúpenie! "Pred prvou svetovou vojnou bolo vo vláde okrem generála Hazaiho prinajmenšom päť ďalších ministrov a deväť štátnych tajomníkov židovského pôvodu. Vrchný starosta Budapešti (v slovenskej klasickej literatúre sa bežne používala prezývka Judapešť) Ferenc Heltai (od roku 1913) bol Herzlov synovec. (Herzl bol zakladateľom sionistického hnutia) ... 346 konvertovaných židovských rodín dostalo šľachtický titul - len za štyri roky druhej Tiszovej vlády ich bolo 200 (!). (Výkričník je od PL) ..."

Medzi najväčších židovských kapitalistov v Uhorsku patrila rodina csepelských Weiszovcov. Ako píše Lendvai: "Prvý Weisz bol v dvadsiatych rokoch 19. storočia skromným výrobcom kovania na fajky v okrajovej štvrti Pešti. Jeho syn Adolf pracoval ako obchodný cestujúci. Predával obilie a liehoviny. ... Rodina nadobudla na význame až roku 1885, keď Adolfov najstarší syn Berchtold založil neďaleko Budapešti prvú maďarskú továreň na mäsové konzervy. Po roku 1885 dostal Berchtold a Manfred prvú štátnu zákazku v rámci maďarského podielu na zásobovaní c. a k. armády gulášovými konzervami. Čoskoro nato bratia vyrábali pre armádu aj iné konzervy a obaly. Roku 1892 založili na dunajskom ostrove Csepel, južne od Budapešti, muničnú továreň" atď., atď. Čítajme pozorne inter lineas: žiadna neviditeľná ruka Adama Smitha nepomohla získať obrovské bohatstvo rodiny Weiszovcov, ale až získanie lukratívnych a privilegovaných štátnych zákaziek (t. j. ono povestné siahnutie na štátnu pokladňu)! Je totiž všeobecne známe, že na rozmedzí štátneho a súkromného sa od nepamäti odvíja, a platí to aj v súčasnej dobe, najväčšia korupcia a dosahujú sa najväčšie zisky. Ktosi raz vyrátal a doložil, že v rámci istých vojenských zákaziek v USA vyšla napríklad cena jednej skrutky v hodnote niekoľkých centov na vyše 100 dolárov!

Ďalej zasa o významnom finančníkovi Zsigmondovi Kornfeldovi, ktorý bol roku 1899 zvolený za prezidenta budapeštianskej burzy, roku 1902 menovaný za člena hornej komory a ktorý sa roku 1909 stal barónom, píše Paul Lendvai: "Je nepochybné, že Zsigmond Kornfeld bol mimoriadne nadaný muž; je však sporné, či by takú kariéru a také významné postavenie bol mohol dosiahnuť v inej krajine ako v Maďarsku." Neprekvapuje, že myšlienky sionizmu, iniciované Herzlom, ktorý pochádzal z Maďarska, nenachádzali, ako píše PL, u maďarského židovstva takmer žiadnu odozvu: ich Sionom bolo totiž Uhorsko na vrchole, a súčasne i na konci, svojej existencie!

Osobité črty vykazovalo pôsobenie židovstva na Slovensku, kde mali v rukách okrem iného distribúciu alkoholu. Téma podielu židovských krčmárov na devastácii slovenského dedinského človeka sa objavuje v bezpočetných príkladoch a variáciách v staršej klasickej slovenskej spisbe. Existuje aj dielo evanjelického farára Martina Rázusa Krčmársky kráľ, ktorá je venovaná práve tejto problematike. Napriek tomu, alebo práve preto, sa prejavujú snahy zo strany niektorých židovských kruhov pravdivosť týchto konštatovaní a opisov spochybniť. Keď napríklad roku 2001 odvysielala Slovenská televízia dokumentárny film o katolíckom biskupovi Vojtaššákovi, obeti komunistického prenasledovania, reagoval Yeshayahu A. Jelinek, ktorý, ako sám udáva, pôsobí ako Associate Profesor of history (ret.) v Izraeli, listom riaditeľovi STV, kde sa píše: "V prvej relácii boli antisemitské útoky na Židov na Slovensku, a ja som sa sťažoval písomne pánovi veľvyslancovi Dr. Marošovi Ševčovičovi. V relácii krutá nenávisť spišského biskupa voči Židom bola ospravedlnená, ,že na každej dedine je Žid - krčmár' .

Prosím Vašu televíziu predložiť aspoň jeden vedecký výskum alkoholizmu na Slovensku, ktorý by dokázal empiricky, alebo s ,field research', že Židia boli vinní za alkoholizmus na slovenskej dedine, za ožobračovanie slovenského sedliaka, a za spôsobenie masovej emigrácie do Nového Sveta. Ako je známe, to sú hlavné výčitky, ktoré sú ukryté v kóde ,židovský krčmár'. Bez vedeckého dôkazu Vaša relácia hraničí s pustým protižidovským štvaním."

Záver listu sa končí výzvou: "Je na Vás poskytnúť satisfakciu mne osobne, a nepriamo slovenskému Židovstvu."

Inak povedané, ak sa podľa Yeshayaha nepreukáže - "empiricky", alebo na základe "field research" - so spätnou platnosťou do dôb Rakúska-Uhorska (sic!), že významným negatívnym sociálnym javom v tých dobách boli krčmárske aktivity s masívnou účasťou židovstva, potom: "Je na Vás poskytnúť satisfakciu mne osobne, a nepriamo slovenskému Židovstvu."

Čo keby tak Jelinek doložil "empiricky", alebo na základe "field research", po ktorých sa tak domáha, že početné údaje v literatúre slovenskej i zahraničnej sú nepravdivé, a židovstvo nemalo nič do činenia s krčmárstvom na Slovensku - koniec koncov Jelinek je len jednou stranou v diskurze, a nie nejakým vyvoleným arbitrom pravdy, ktorému by bolo treba "znášať" k nohám dôkazy, ktoré by milostivo ráčil posúdiť a s konečnou platnosťou o nich rozhodnúť! Napokon k tejto kontroverznej téme zaujal na začiatku dvadsiateho storočia stanovisko aj Scotus Viator, ktorý sa podrobne zaoberal národnostnými pomermi v Uhorsku. Scotus Viator píše vo svojej knihe Národnostná otázka v Uhorsku: "V novembri 1874 vláda vyslovila veto slovenským spolkom miernosti v severnom Uhorsku. Takzvaný ,ružencový' spolok miernosti, založený v Starej Bystrici podľa stanov rehoľného otca Mateja, počas niekoľkých mesiacov zhromaždil nie menej ako 39 tisíc členov, preto jeho zakladateľ povzbudený takýmto úspechom pozval z Haliča niekoľkých pátrov redemptoristov, aby rozšírili činnosť spolku. Vrchnosť to považovala za ,panslavizmus' a rehoľníkov vyzvala na odchod. Hlavnou príčinou jej postupu bolo to, že pre existenciu hnutia miernosti židovskí krčmári nemohli v dohodnutej výške platiť nájom miestnym magnátom, ktorých vplyv siahal až do vrcholca najvyšších kruhov."

Kritické slová použil na adresu pôsobenia židov zvlášť na východnom Slovensku aj významný český historik Josef Pekař. O situácii na východnom Slovensku napísal vo svojej práci Dějiny československé nasledovné: "Veľmi nepriaznivo na hospodársky i mravný stav ľudu rusínskeho začalo pôsobiť usadzovanie židov v Uhrách, ktorí prišli z Haliča." Pekař mal evidentne na mysli aj neblahé pôsobenie židovských krčmárov.

Kto nepozná pozadie a dejiny vzájomného strastiplného stýkania sa a potýkania sa Slovákov so židovstvom, až po ich tragický osud v dobe druhej svetovej vojny, ten absolútne nemá šancu pochopiť peripetie a modality postojov a vzťahu USA - na ktorého zahraničnú politiku má veľký vplyv židovská lobby - voči Slovenskej republike a jeho samostatnej štátnosti.

Lendvaiovej knihe nesporne nechýba pútavosť a farebnosť opisov. Skutočne ako v orientálnej rozprávke z Tisíc a jednej noci, vrátane "voľného a nezáväzného" vzťahu k historickej realite ako v onej nesmrteľnej rozprávke. Ako seriózny historický prameň či prehľad je však neakceptovateľná. Je skutočne "pozoruhodným" výkonom akademického nakladateľstva vydanie prekladu takejto knihy. V niektorých častiach, najmä v tých, ktoré súvisia so situáciou v Uhorsku na sklonku predminulého storočia a začiatku minulého storočia, alebo výklade príčin, priebehu a konzekvencií Trianonskej zmluvy, je vyslovene tendenčná a skresľujúca, a tým neprijateľná. Po Lendvaiovom nadhľade inzerovanom v úvode knihy nie je pri spracovaní viacerých historických tém jednoducho ani stopy. Ostávajú iba staré, ošúchané klišé maďarskej propagandy. Darmo, pre nemaďarských obyvateľov Uhorska, možno okrem židov, bol tento štátny útvar žalár národov a zdroj nesmierneho utrpenia a poníženia. Pregnantne a veľmi emocionálne to vyjadril jeden zo signatárov (spolu s Eduardom Benešom) Trianonskej zmluvy za Česko-Slovensko Štefan Osuský: "Keď som o trištvrte na päť dňa 4. júna 1920 pod zmluvu nesúcu meno 'Trianon’ napísal svoje meno, vedel som, že podpisujem vyúčtovanie slovenského národa s bývalým Uhorskom, vyúčtovanie účtov popísaných od vrchu až dolu krvou, utrpením a biedou môjho národa. A také výučtovanie je večné."