Stíhanie Ing. Ivana Lexu sa stalo pre garnitúru Mikuláša Dzurindu už dávno záležitosťou viac prestížnou, ako racionálnou. O tom svedčí celý rad "pragmatických" rozhodnutí, ktoré boli v uplynulých štyroch rokoch v tichosti vykonané. Keď si prečítame výpočet pretrvávajúcich obvinení I. Lexu, už len niektoré body z nich napovedajú snahe "naškriabať" naňho za každú cenu maximum. Popri závažných momentoch, ako napr. zavlečenie do cudziny syna prezidenta Michala Kováča , lúpež, umiestnenie nástražného výbušného zariadenia na míting vtedajšej opozície, apod. tam figurujú iné veci. Zneužitie zariadenia na odpočúvanie mobilnej siete NMT - hoci tá už v tom čase nemala vďaka rozšíreniu digitálej GSM prakticky nijaký význam, alebo "neoznámenie krádeže motorového vozidla". Takáto zbierka obvinení veľmi rôznej závážnosti len zdôrazňuje slabú skutkovú podstatu, ktorú majú k dispozícii vyšetrovacie orgány.

Nemusíme sa pre podporu tohto tvrdenia spoliehať len na takéto nepriame, zo skúseností vyplývajúce indície. Aj v rovine celkom konkrétnych udalostí je k dispozícii až dosť spochybňujúcich faktov, ktoré naznačujú, že rovnica na jednej strane dobrí demokrati - dzurindovci, na strane druhej zlý, zuby ceriaci Mečiar so svojim lotrovským sluhom Lexom, zďaleka nemusí platiť tak čiernobielo, ako by nám to niektoré kruhy radi prezentovali. Až príliš často, keď došlo na lámenie chleba, t.j. predloženie aspoň časti konkrétnych výsledkov verejnosti, vyšlo nakoniec najavo čosi iné, než vládna propaganda chcela. Nikdy napr. nebolo vyvrátené tvrdenie, že dôstojník SIS, priamy účastník na akcii únosu prezidentovho syna do Rakúska, teraz pôsobí ako náš diplomatický pracovník v Nemecku. Prečo asi ? Podobne netreba zabudnúť, že neboli do dôsledkov vyšetrené, skôr len "do autu zahraté" podozrenia, že unesený Michal Kováč ml., sa podieľal na ekonomickej trestnej činnosti. Image terajšieho ministra zahraničných vecí Eduarda Kukana veľmi nepomohlo, že spomenutého mladíka menoval do konzulárnych služieb v Indii, pričom dostal prednosť pred kvalifikovanejšími ľuďmi. Novinári tiež nezabudli na veľmi trápne extempore vtedajšieho šéfa slovenských vyšetrovateľov Jaroslava Ivora spred asi troch rokov, kedy na tlačovej konferencii médiám hrdo predviedol údajnú zhabanú zbierku zbraní prepustených príslušníkov SIS, obsahujúcu aj "húfnicu". Lož vydržala asi týždeň, kým vyšlo najavo, že "nebezpečný arzenál" tvorili legálne držané a zabavené zbrane týcho ľudí, väčšinou staršie a nízkej kvality, pričom z "húfnice" sa vykľulo prázdne kovové puzdro po jednorázovej protipancierovej zbrani, naplnené - prezervatívmi.

V podobnom duchu by sme mohli pokračovať ešte dlhšie, vzrástol by však už len objem našich informácií, nie ich kvalita. Samozrejme nemáme v úmysle robiť Ivanovi Lexovi advokáta. Netreba však zabudnúť, že činnosť prekračujúca zákony, dokonca s priamym teroristickým kontextom, je v rámci pragmatických "vyšších záujmov", denným chlebom tajných služieb aj tých najdemokratickejších krajín. Stačí si spomenúť napr. na vražedný výbuch lode ekologickej organizácie Greenpeace, Rainbow Warrior , kedy boli prichytení dvaja dôstojníci francúzskej rozviedky a len na hrubý nátlak svojej krajiny ušli zaslúženému väzeniu na Novom Zélande. Z nedávnej minulosti pochádza médiami málo povšimnutá správa, že USA majú prichystané špeciálne jednotky, ktoré majú v prípade potreby zabaviť jadrové hlavice Pakistanu. Tu možno síce polemizovať o oprávnenosti takéhoto kroku, ale učebnicu medzinárodného práva pri takej debate je lepšie ponechat podloženú pod nohou stola.

Zhrnuté, ak sa na činnosť slovenskej tajnej služby SIS za premiéra Vladimíra Mečiara pozrieme bez predpojatosti, jej čiernobiely, terajšou propagandou živený "gangsterský" obraz, dostáva trhliny. Nemožno tvrdiť že bola aj so svojim šéfom "svätá" - ale kto chce radikálne súdiť, bez toho, aby sám neupadol do podozrenia z politicky motivovaného zneužívania záležitosti - ten nech skúsi začať u seba. Prípadne u svojich vzývaných zahraničných vzorov.