Iný pohľad na život ľudí bez domova, alebo rok 2013 v Útulku sv. Lujzy de Marillac v Bratislave

28. 1. 2014 / Vladimír Jurík

Najčastejšie sa k nám dostávali z nemocnice po prepustení do domácej liečby, alebo priamo z ulice (s pestrými diagnózami od chrípky, závislostí, žltačky, hnisavých rán na dolných končatinách, po mozgových porážkach, s psychickými poruchami, až po terminálne štádia rakoviny). Náš najmladší klient mal 20 a najstarší 82 rokov. Naša práca nekončí pri poskytovaní ubytovania, prania, stravy či výdaji ošatenia. Celý náš pracovný tím sa snaží prispieť k tomu aby sa klient časom ocitol v lepšej zdravotnej a sociálnej situácii. Samozrejme k tomu je nevyhnutná spolupráca a ochota zo strany klienta.

Pre zlepšenie zdravotnej a sociálnej  situácie sme 13 krát asistovali pri vybavení kartičky poistenca, v 107 prípadoch zabezpečili prvý kontakt s odborným lekárom. Pre ľudí so zhoršenou mobilitou, či orientáciou sme  zabezpečovali odvoz na našom služobnom aute, spolu sme najazdili 11.178 kilometrov a takto absolvovali 421 asistencií. V spolupráci s Agentúrou domácej ošetrovateľskej  starostlivosti Slnečnica sme zabezpečovali pravidelný prísun potrebných liekov, ošetrovanie rán či rehabilitácie. Kus práce nám pomohli odviesť aj dobrovoľníci a praktikanti.

Ďalšie konkrétne výsledky našej práce:

• Dávky v hmotnej núdzi - pre 14 ľudí.
• Ochranný príspevok - pre 13 ľudí.
• Invalidný dôchodok - pre 22 ľudí.
• Preukaz ťažko zdravotne postihnutého - pre 13 ľudí.
• Rodný list - pre 15 ľudí.
• Občiansky preukaz - pre 22 ľudí.
• Umiestnenie do ďalšieho sociálneho zariadenia - pre 22 ľudí (predovšetkým do domovov sociálnych služieb a domovov dôchodcov, kde majú zabezpečené trvalé bývanie).
• Po nájdení si práce či vybavení dôchodku odišlo bývať na ubytovňu - 8 ľudí.

 

Práca s ľuďmi sa samozrejme ťažko vyjadruje v číslach. Obnovovanie vzťahov s rodinou, vyrovnávanie sa s minulosťou, postupné zbavovania sa závislostí či dlhov býva pre našich klientov často krát náročnejšie ako všetko to, čo im spôsoboval život na ulici. Aj preto niektorí zvolia radšej návrat na ulicu. Uvedomujeme si, že potrebujú čas, pochopenie, motiváciu a istú vnútornú disciplínu na zvládanie života mimo ulice. Preto za našou prácou stojí aj veľké množstvo trpezlivosti, rozhovorov, konzultácii či administratívnych úkonov s klientmi, lekármi a štátnymi či mimovládnymi inštitúciami.

Pri našej práci sa nám osvedčilo vytváranie voľnočasových aktivít. Klienti, ktorým to umožňoval zdravotný stav pomáhali pri udržiavaní poriadku v útulku, výdaji stravy či v našej zeleninovej záhradke. Spoločne sme pestovali predovšetkým tekvice, patizóny, uhorky, paradajky, cibuľu, reďkovku a fazuľu (náš fotoalbum). Rastlinné zvyšky skompostovali a tak na ďalšiu sezónu v záhradke máme pripravené kvalitné prírodné hnojivo. Zbierali a sušili liečivé rastliny -- pŕhľavu, mätu a šípky. Voľný čas mohli tráviť aj v našom umeleckom krúžku, kde maľovali a modelovali z hliny. Neskôr svoje diela vystavovali na vernisáži, ktorá bola otvorená aj pre verejnosť. Niektorí klienti chodili predávať Nota Bene (celoslovenský pouličný časopis), na brigády, pomáhali susedom so záhradnými prácami, v zime pre nich odhadzovali sneh. Obľúbené bolo taktiež sledovanie televízie, čítanie a hranie sa spoločenských hier. Veriaci navštevovali sv. omše a spoločne sa modlili. Pár klientov skúšalo učiť sa cudzie jazyky a základy práce na počítači. Voľnočasové aktivity sa osvedčujú najmä pri zlepšovaní jemnej motoriky, posilňovaní nielen celého tela ale aj sebavedomia, tréningu pamäte, pri vzájomnom spoznávaní sa, ako prevencia proti recidíve, taktiež pomáha k uvoľneniu vnútorného napätia a lepšiemu spánku.

Sme zvedaví, čo nám prinesie rok 2014. Každým rokom pozorujeme nárast počtu ľudí bez domova, ktorý je v mnohých prípadoch spôsobený predovšetkým bezradnosťou až neschopnosťou štátu v tvorbe systémových opatrení a to nielen v riešení chudoby a postupnej pauperizácie strednej vrstvy obyvateľstva. Už dávno neplatí niekedy zaužívaná predstava, že bez bývania ostáva len ten, komu to vyhovuje. V priebehu náročných životných udalostí sa ktokoľvek môže ocitnúť v tejto neľahkej situácii.

Život na ulici a  zanedbaná zdravotná starostlivosť sa časom vážne prejaví na zdraví u väčšiny  ľudí bez strechy nad hlavou V Bratislave žije odhadom 3 až 4 - tisíc ľudí bez domova, mnohí z nich už majú zhoršený zdravotný stav. Našu pomoc však môžme  poskytnúť len zlomku z nich. No spoločnými silami sa snažíme o to, aby naše služby boli kvalitné a komplexné. 

(Naša organizácia DEPAUL Slovensko n.o. ponúka ľudom bez domova sociálne služby v Bratislave aj v ďalších troch zariadeniach -- Nocľahárni sv. Vincenta Depaul, Útulku sv. Vincenta Depaul, a Ošetrovni sv. Alžbety. Za rok 2013 evidujeme celkovo viac ako 1200 klientov)  

Ivanov príbeh (jeden z mnohých príbehov našich klientov)

Ivan má 25 rokov, čoskoro bude mať 26. Na detstvo si spomína len v tom najlepšom, hlavne na zimné sánkovačky s kamarátmi od susedov, schovávačky a klasické chlapčenské hry... Pomerne skoro mu zomrel otec, a tak vyrastal s mamou a súrodencami na sídlisku v mestečku na Považí. Zo základnej školy pokračoval na strednej odbornej škole. Tu sa začali viac prejavovať Ivanove problémy s udržaním emócií. Doma sa hádal s mamou a bratmi, v škole so spolužiakmi, občas bol agresívny, ťažko zvládnuteľný pre iných i sám pre seba... Takisto s chalanmi začali skúšať alkohol či marihuanu, keďže ako sám vraví -- dal sa ľahko stiahnuť a nahovoriť na čokoľvek. Napriek tomu však ani alkoholu ani drogám nikdy neprepadol, boli to skôr pokusy na úrovni `sociálnych interferencií'.

Po škole si Ivan našiel zamestnanie v miestnej továrni, kde pracoval asi 3 roky. Tam aj prvý krát odpadol. Nasledoval pobyt v nemocnici, pozorovania, vyšetrenia. Lekári uzavreli jeho prípad nálepkou `schizofrénia'. V spise mal záznam o tom, že je príliš emotívny, agresívny a vraj dokonca napadol svoju matku, o čom však Ivan tvrdí, že to nie je pravda. Po prepustení z nemocnice sa problémy v rodinných vzťahoch stupňovali, Ivan vraví, že zo strany matky a bratov zažíval šikanu, kedy naňho niekoľkokrát volali policajtov a obvinili ho z napadnutia, pričom si, ale Ivan na nič také nepamätá. Keď však chcel tieto spory riešiť právnou cestou, nenašiel nikoho, kto by mu pomohol, pravdepodobne v súvislosti s jeho diagnózou. Ivan opäť koketoval s trávou a alkoholom, až ho nakoniec mama vyhodila na ulicu. Vtedy sa rozhodol, že takto ďalej žiť nechce, kúpil si letenku a spolu so sestrou odišli do Londýna, skúsiť šťastie, spraviť pokus o zmenu života...

V Londýne býval Ivan u sestry, nejaký čas aj u brata, našiel si prácu. Zakrátko sa však ohlásili staré problémy a Ivan v práci odpadol. Hospitalizovali ho, zas bol v rovnakom kolotoči medzi nemocnicou, psychiatričkou a snahou o udržanie si práce a príjmu, snahou o vedenie normálneho života... Napriek všetkému sa Ivanovi v Londýne páčilo, prvý krát mal pocit, že skutočne žije, nie ako keď bol stále doma s mamou. Našiel si kamarátov, chodili spolu na kebab, do kina, do baru, kým bola práca a peniaze, všetko bolo relatívne v poriadku. Teda až na zdravotné problémy, ktoré žiaľ živili aj opätovné spory s bratom, ktorý Ivana lákal na drogové chodníčky. Objavili sa aj bitky, Ivan dokonca popisuje, že mal potýčky s miestnymi SBSkármi. Svojou osobnosťou bol priam predurčený na to, aby si "zarobil" na problémy s lokálnymi `týpkami', v baroch i v londýnskych uličkách človek musí byť proste neustále v strehu a to nebolo pre Ivana vždy jednoduché. Problémy s bratom a sestrou vyústili nakoniec do toho, že sestra Ivana vyhodila z bytu a tak sa ocitol na londýnskej ulici, bez práce a bez peňazí, v ťažkých stavoch, kedy trávil noci bez chvíle spánku v parkoch a na lavičkách...

Život na ulici v Británii bol pre Ivana ťažký, napriek tomu si však spomína v tom najlepšom na ľudí, ktorí mu vtedy boli na blízku a pomáhali mu. Ako hovorí -- niekedy ho obliekli lepšie, než sa obliekal sám kým sa živil z vlastnej výplaty. Londýnski kamaráti teda Ivana držali nad vodou jedlom, oblečením a najmä priateľským správaním, ktorého Ivan príliš veľa v živote nezažil. Hlavne zo strany rodiny -- mamy, bratov, sestry a švagra spomínal len na samé urážky, bitky a hádky. Teraz však bol na ulici cudzieho veľkomesta a keďže na pomoc cudzích ľudí sa nedá spoliehať donekonečna, nakoniec sa Ivan rozhodol navštíviť slovenské veľvyslanectvo. Tam mu zabezpečili ubytovanie v krízovom centre a následný presun na Slovensko, do útulku.

Teraz býva Ivan v Útulku sv. Lujzy de Marillac, ktorý prevádzkuje nezisková organizácia DEPAUL Slovensko. A aj keď vraví, že útulok v Británii bol predsa viac `nóbl' ako tento na Slovensku (v Londýne si pochvaľoval, že boli na izbe len dvaja, na večeru boli vždy hranolky, kurča, na raňajky viac druhov syra a izba na kartu), je teraz so svojím životom spokojnejší. Našiel si prácu a má svoj cieľ -- osamostatniť sa, nájsť si priateľa alebo priateľku, niekoho, s kým by sa mali radi, mohli by zdieľať všetko dobré aj zlé spolu, dôverovať si... Ivan berie lieky a verí, že zdravotný stav sa mu zlepší, resp. zastabilizuje. Hovorí, že je pevne odhodlaný vyhýbať sa problémom a chce žiť slušný život.

Počas pobytu v našom útulku sme mu pomohli vybaviť prihlásenie trvalého pobytu, občiansky preukaz, kartičku poistenca, nájsť obvodného lekára a psychiatra, preukaz ťažko zdravotne postihnutého, dávky v hmotnej núdzi, ktoré poberal až do vybavenia invalidného dôchodku. Momentálne sa jeho zdravotný stav zlepšil natoľko, že chodí na brigády a pomáha s prácami v útulku. V najbližších dňoch odchádza bývať do chráneného bývania, ktoré sa špecializuje na pomoc ľudom s podobnou diagnózou.

(Príbeh pripravili Ivan a dobrovoľníčka Elena)

Vytisknout