Mediokracia

20. 5. 2010 / Peter Hudec

Dnes v dobe postmoderny, v čase globalizácie, je možné sa napr. stretnúť s rovnakou uniformitou oblečenia, rovnakou organizáciou práce, životným stýlom a hodnotami. Predstieraná pohoda z reklamných spotov firmy Coca.Cola, či I'm lovin it z dielne stravovacej siete McDonalds sú známe po celej planéte. Pre istú časť populácie je prevádzka McDonald subkultúrnym miestom stretávania sa. Samotná subkultúra zmenila tradičný poriadok jedlo-ľudia-zábava na zábava-jedlo-ľudia. Súčasná doba sa dá charakterizovať tiež ako vek informácií. Informácia, ktorej šíriteľom je médium ma takú vlastnosť, že jej pôsobenie sa nedá znegovať. V súčasnej dobe nie je núdza o informácie každého druhu a kvantita častokrát prevláda nad kvalitou..

V našej nihilistickej postmodernej spoločnosti je paradoxne najväčší záujem o informácie nové, okrajové, povrchné, šokujúce a vytráca sa akýkoľvek historický kontext. Niekedy je treba udržať si určitý odstup, nepreceňovať najčerstvejšiu informáciu a chápať túto v súvislostiach. Zdá sa však, akokeby väčšina recipientov, ktorí sú informáciami zahltení postupne prichádzala o schopnosť vybrať si z tohto množstva tie relevantné, použiť ich k rozšíreniu vlastného rozsahu vedomostí a priradiť info k už existujúcemu celku.

Konzumná spoločnosť by sa dala charakerizovať ako spoločnosť zábavy, kde zábava prestáva byť formou trávenia voľného času, ale stáva sa samoúčelom, vlastným zmyslom bytia. V dnešnej dobe sa považuje slovo angažovanosť za zdiskreditované. Nikto nechce mať nič spoločné s vyššími ideálmi, pretože v konzumnej spoločnosti sa ideály pokladajú za niečo smiešne. Ideály nemajú žiadnu tržnú hodnotu, nedajú sa za nič vymeniť a nedajú sa zvrhnúť formou bômb. Aj súčasní spisovatelia odmietajú angažovanosť ako mor. Ide im údajne o dielo a nie politiku. Sú zodpovední len za to čo a ako píšu a nie napr. ako v minulosti či posunú vývoj k lepšiemu a ochránia morálku. To isté platí aj o novinároch, ktorí sa pre zmenu skrývajú za tzv. objektivitu a degradovali len na sprostredkovateľov informácií pochádzajúcich z tlačových agentúr.. Ak je publikum vo väčšej miere nenáročné, tak aj noviny a ďaľšie médiá získavajú podobu produktov, ktoré sa zapáčia nenáročnému konzumentovi a v žiadnom prípade si nekladú za cieľ spotrebiteľa kultivovať, zvyšovať jeho nároky. Táto paralela sa dá aplikovať nielen na tlačené médiá, ale aj rozhlas a televíziu. Informácia je predávaná len kvôli spotrebe a nie ako liek na " civilizačné choroby ". Médiá prestali byť tribúnou ideí a v dnešnej dobe už nesústreďujú okolo seba osobnosti, ktoré ich majú.

Fenoménom postmoderny sa stali okrem iného masové médiá pýšiace sa pomenovaním mienkotvorné. Ako je to teda s masmédiami a akými informáciami sme informovaní? Garantujú mienkotvorné médiá dostatočnú pluralitu názorov? Je zaručená skutočná objektivita? Existuje kľúč podľa ktorého sú selektované informácie vytvárajúce verejnú mienku? Ako je to v skutočnosti s nezávislou tlačou? Existuje dnes ešte nezávislá žurnalistika v pravom slova zmysle? Takéto a podobné otázky budú tvoriť obsah tohoto pojednania a pokusu o systémovú analýzu neanalyzovateľného.

Úlohou médií a masovokomunikačných prostriedkov v demokratických režimoch je byť kontrolným mechanizmom, tzv. štvrtou mocou, popri moci zákonodarnej, súdnej a výkonnej, ktoré môžu byť omylné. V tomto demokratickom kontexte považujú médiá a novinári za svoju hlavnú povinnosť informovať o porušovaní práv, byť hlasom tých, ktorých by inak nebolo počuť a byť ich poslednou odvolacou inštanciou proti zneužívaniu moci. Hovorí sa aj, že médiá a novinári sú " strážnym psom demokracie ".Či je tomu tak i v skutočnosti je podľa môjho názoru otázne. napr. už len kvôli tomu, že masmédia, dokonca i tie mienkotvorné sú súkromnými firmami, podliehajú rôznym tlakom a musia sa správať tak ako ktorákoľvek iná firma. Účinkom vyúsťujúcim z tejto príčiny je, že niektorý druh informácie by mohol narušiť zisky, ktoré si firma pôsobiaca na trhu, nemôže dovoliť a z toho v rámci dialektického chápania javov vyplýva, že informácie, alebo spôsob ich prezentácie sú selektované. Ako príklad z blízkeho okolia sa dá použiť fakt, že od 1.3.2010 kedy došlo k zmene majiteľa (dominanciu získala iná záujimová skupina) jedného z mienkotvorných slovenských denníkov je možné postupne pozorovať určitú zmenu v štylistike príspevkov žurnalistov, ich analýz i celkového gatekeepingu redakcie.

Priemysel vytvárania verejnej mienky ako ho charakterizuje známy analytik Noam Chomsky vznikol na začiatku 20. storočia v USA. Hlavným motívom bolo ochrániť svet kapitálu pred "červenou pliagou " a zapojenie Spojených štátov severoamerických do prvej svetovej vojny. Zobrazovanie marxistov a socialistov ako krvilačných šeliem a ochrana amerických záujmov zohrali v propagandistických materiáloch kľúčovú a veľmi úspešnú rolu To, že veci nie sú iba čierno-biele, ale podstatne zložitejšie a že napr. striktná kategorizácia na dobrých a zlých, osloboditeľov a tyranov je naivne detinská je v tomto kontexte nepodstatné, pretože ľudia, resp. masa sa predsa nesmie zaťahovať do všelijakých spletitých nuansov.

Veľké mediálne spoločnosti sa už nesnažia plniť svoju občiansku úlohu ani byť tzv. štvrtou mocou a už vôbec sa nesnažia byť protiváhou ostatným mociam. Ak sa predsa len stanú "štvrtou mocou", stoja v jednom rade s ostatnými mocami. Neplnia už svoju primárnu úlohu, neodhaľujú zneužívanie moci na úkor práva a nesnažia sa opravovať objavený nesúlad vo fungovaní demokracie za účelom zlepšovania politického systému. Ako príklad môžem uviesť neobjektívne a tendenčné mainstreamové informovanie o invázii do Iraku, ktorá nebola v súlade s medzinárodným právom.Hlavné dôvody, ktoré predchádzali tejto agresii, sa s odstupom času ukázali ako absolútne neopodstatnené. V konečnom dôsledku bol iracký sekulárno-socialistický režim nepriateľom fanatickej Al-Kájdy. Euroatlantické mainstreamové médiá tiež prevažne ignorovali, alebo skreslene informovali o masívnych občianskych protestoch proti tejto invázii konajúcich sa vo všetkých významných svetových metropolách. Príkladov dokazujúcich, že mienkotvorné médiá sú vo veľa prípadoch neobjektívne, ba až jednostranne zaujaté a nie sú, v tomto demokratickom kontexte, kontrolným mechanizmom v pravom slova zmysle je nespočet.

Relatívne donedávna boli známe iba tri formy masmediálnej komunikácie a síce tlač, obraz a zvuk. Digitálna revolúcia umožnila rozvoj štvrtej formy, internetu, ktorý sa stal prostriedkom na informovanie, vyjadrovanie a zábavu. Na otázky či internet ako absolútne otvorené, interaktívne médium zostane necenzurovanou demokratickou inštitúciou alebo či preinformovanosť jedinca resp. komunity rôznymi dezinformáciami povedie k zmätku a totalitnej spoločnosti prinesie odpoveď až čas. H. Pravdová vo svojej práci Mediálna kultúra v procese globalizácie tvrdí: " Komunikačné technológie sa stali určujúcimi determinantami kultúrneho prostredia a jeho výrazových prostriedkov, ktoré sú nosnými piliermi a zároveň aj symbolmi dynamiky sociálnych a kultúrnych zmien ". Vďaka digitálnemu signálu sa interaktívna komunikácia stala najvýraznejším fenoménom postmoderného veku. informácií.

Správanie ľudí je výrazne ovplyvnené rebričkom hodnôt, ktoré uznáva jednotlivec resp. väčšina. Masovokomunikačné prostriedky sa so svojou globálnou pôsobnosťou nemalou mierou podieľajú na tvorbe týchto hodnôt a časom môžu pôsobiť i na myslenie, ktoré zásadným spôsobom ovplyvňuje správanie, ktoré sa nutne odráža do životného štýlu. Bolo by samozrejme trošku zjednodušené sa domnievať, že mienkotvorné masmédiá by boli samé o sebe,vo vzťahu k anonymnnému recipientovi, schopné ovplyvniť resp.vytvárať verejnú mienku. Treba si však uvedomiť, že médium ako nosič informácie odovzdáva túto ďaľej a na báze medziľudských vzťahov sa táto informácia ďaľej prehodnocuje, kategorizuje a hodnotí. Ak však väčšina ľudí čerpá informácie, ktoré neskôr v rámci svojej komunity kategorizuje, prevažne zo zdrojov typu Tv Joj, či Plus 1, Sme a mnohých iných podobného charakteru, bez snahy získať i iný uhol pohľadu, je efekt väčšinou zarážajúci.

So spektakulárnym rozvojom komunikačných a informačných technológií sa informácia prezentovaná masmédiami stala akcelerátorom vývoja spoločnosti. Sila médií je v dnešnej dobe značná a novinári dokážu byť v priebehu niekoľkých dní vyšetrovateľmi, žalobcami, sudcami a nezriedka aj katmi a mám pocit, že v slovenskom prostredí sa niekedy cítia viac majiteľmi slobody slova ako jej správcami a služobníkmi verejnosti. Polopravdy a lži sú často hlavným zdrojom informácií bulváru a nezriedka sa v našom prostredí objavujú i v tzv.serióznych médiach. Je etické keď sa názov titulku, ktorý by mal plniť prvotnú informatívnu funkciu, nezhoduje s obsahom článku? Na druhej strane je ale zásah do novinárskej práce a slobody prejavu, v demokratickom kontexte, nebezpečným precedensom.V súčasnej dobe sa však sloboda slova stotožňuje so slobodou informácií.Tento stav avšak predpokladá aj určitú slobodu voči masmédiám, ktoré sú v našom prostredí primárnym šíriteľom informácie. V súčasnej dobe, keď sme zahltení z každej strany obrovským množstvom informácií, nie je jednoduché brániť sa manipulácii.

Komunikačné kampane sledujú radu cieľov a sú nastavené častokrát tak, aby zvyšovali známosť značky, ukázali špecifické vlastnosti v určitej oblasti, alebo korigovali image vo vybratých dimenziách. Chomsky tvrdí, že: " Zmyslom médií je dosiahnuť, aby ľudia sledovali národnú futbalovú ligu, zaujímali o matku, ktorej sa narodilo decko so šiestimi hlavami, alebo o hocičo iné, čo im predhodia". To všetko za účelom docieliť stav, v ktorom je pre recipienta prakticky nemožné rozmýšľať. Cieľom, ktorý je v tomto prípade dosahovaný veľmi sofistikovaným spôsobom je do maximálnej možnej miery dezorientovať spoločnosť v spleti navzájom si odporujúcich a pochybných pseudohodnôt, v dôsledku čoho dochádza u recipientov k neschopnosti uvedomiť si vlastnú identitu osobnosti, čím sa stáva človek ľahšie manipulovateľný.

Od čias masívnejšieho rozširovania internetu sa mediálne spoločnosti snažia postupne pretransformovať na spoločnosti, ktoré zjednocujú všetky štyri formy masmediálnej komunikácie. Prostriedky masovej komunikácie, ktorými sú televízne stanice, rádiá, tlač a internet sa v dôsledku globalizácie združujú do zoskupení, ktorých vlastníkmi sú gigantické a bohaté mediálne skupiny, ktorým sa vďaka technologickému prevratu naskytli nové možnosti expanzie. Prostredníctvom koncentrácie, ktorá je sprievodným znakom súčasného modelu globalizácie sa mediálne korporácie zmocňujú rozmanitých mediálnych odvetví v mnohých krajinách na všetkých svetadieloch.

V postmodernej spoločnosti sa audiovizuálne mainstreamové médiá stali najvýznamnejším akcelerátorom spoločenského vývoja a kultúrnej výmeny v rámci mondializácie. Mondializácia je tendencia smerujúca k postupnému zničeniu hraníc medzi štátmi, ale nie len medzi štátmi, ale aj medzi národmi a ich kultúrami. Masová komunikácia rozšírená o informatiku, elektrotechniku a mobilnú komunikáciu sa stala ťažkým priemyslom dnešnej doby. Mondializácia je teda aj mondializáciou masmédií a informácií

Európska únia, niektoré jednotlivé štáty, ale i napr. UNESCO sa zoberajú problémom plurality médií, manipulácie, prílišnej mediálnej koncentrácie a pod. Za vážnejší problém ako zásahy štátu sa však v demokratických krajinách považuje jav zadefinovaný ako korporatívna cenzúra. Renomované výskumy realizované takmer vo všetkých kútoch planéty dokázali, že mainstreamová audiovizuálna produkcia formujúca názory a postoje širokej verejnosti týkajúce sa celospoločenských otázok je v úplnom područí nadnárodných obchodných korporácií, im naklonených politických subjektov a iných záujmových skupín.

Mienkotvorné masmédiá a liberálna mondializácia, pre ktorú je príznačný hodnotový relativizmus, sú vnútorne späté. Pod záštitou slobody je dnes dovolené takmer všetko len nie to, aby bol človek vyrovnanejší, spokojnejší a celkovo ľudskejší.. Masová kultúra by mala byť zameraná na posilňovanie vnútorného mieru každého jednotlivca všetkými spôsobmi, či už cestou umenia, vzdelávania, medziľudských vzťahov, spiritualitou atď., pretože vnútorný mier v každom znás posilňuje mier globálny. Ten kto si predsa váži mier, nebude chcieť vojnu. Súčasná masová kultúra, ktorá sa nazýva masovou kvôli tomu, že je konzumovaná obrovským množstvom ľudí, ma skôr opačné tendencie a snaží sa o to, aby sa ideológia vládnucej triedy stala ideológiou más. Občianska otázka za tejto situácie znie: "Ako reagovať, ako čeliť a ako sa brániť tejto novej moci, ktorá prešla zo svojimi zbraňami a zásobami na stranu nepriateľa? " Agresivita masovej kultúry, neustále zobrazované násilie a preferované úpadkové hodnoty posilňujú násilie v spoločnosti a oslabujú mier ako reálnu hodnotu a konečný stav spoločnosti..

V tomto kontexte je alarmujúce, že podľa sociologických výskumov predstavuje mier pre mladú generáciu nižšiu hodnotu ako pre strednú a staršiu. Treba preto skúmať možnosti akými by mohli občania najmä od veľkých mediálnych spoločností, vyžadovať etiku, pravdivosť a úctu k morálnemu kódexu, ktorá by umožňovala novinárom postupovať podľa svojho svedomia a nie v záujme mediálnych skupín, spoločností a šéfov, ktorí ich zamestnávajú. V súčasnej fáze mondializácie sme svedkami stretu trhu a štátu, súkromného sektoru a verejných služieb, indivídua a spoločnosti, vnútorného a kolektívneho, sebectva a solidarity.

Demokratický systém bol podľa politického filozofa Sheldona Wolina pretransformovaný na tzv. invertovaný totalitarizmus, ktorý nachádza svoj obraz v anonymite korporátneho štátu, korumpuje a podvracia vnútorné a postupne i kontrolné mechanizmy demokratického zriadenia, ale pritom sa prezentuje opačne a vytvára ilúziu ochrany ľudských práv, bezpečnosti, demokracie a iných humanistických princípov. Invertovaný totalitarizmus síce ľudskú vôľu neláme, ako totalitné režimy z minulosti, ale oslabuje, deformuje a v konečnom dôsledku vedie. Málokedy prikazuje, ale často donucuje. Nič nezničí, ale zabraňuje, aby bolo vytvorené viac. Akémukoľvek totalitarizmu sú totiž vznešené ideály humanistov v konečnom dôsledku na smiech.

V klasických modernistických totalitárnych režimoch ako bol napr. nacizmus či sovietska forma komunizmu bola ekonomika podriadená politike. V invertovanom totalitarizme je to naopak a ekonomika, resp. kapitál dominuje. S touto nadvládou sú späté, v rámci vývoja a zavŕšenia evolúcie civilizácie, rôzne formy negatívnych záležitostí a krutostí.

Viera častokrát triumfuje nad vedením. Prázdnota reči je darom demagógov korporácií, ktoré presycujú mediálny priestor manipulovanými obrazmi, profesionálnymi fabrikovanými frázami a donekonečna omieľanými vzormi masovej kultúry. Mussolini svojho času hovorieval: " Dav nepotrebuje vedieť, potrebuje veriť ". Moderna sa v tomto prípade líši od postmoderny v tom, že totalitarizmus sa už " netočí " okolo charizmatického vodcu alebo demagóga, manipulátora, ale vystriedala ich sila informácií. A "čím viac peňazí, tým viac muziky". Podľa analytika Paula Hawkena je naše myslenie vystavené útoku médií, pôsobiacich ako droga a slúžiacich platiacim obchodným korporáciám, ktorých cieľom je vytvárať takú realitu, ktorá by pomohla zabudnúť konzumentovi mediálnych obsahov na skutočný svet. Máloktorý divák si však uvedomuje, že je iba obeťou totalitarizmu, ktorý mu núkajú "hráči" prostredníctvom digitálneho signálu v štýle 1984 a to všetko na podnose live prenosu, vo vydaniach tlačených periodík, či pozlátok reklamného sveta pointovaného tými najfantastickejšími prefabrikovanými príbehmi a sloganmi, pochádzajúcich z kreatívnych duší, tvorcov a mágov súčasného postmoderného sveta virtuálneho priestoru a reality.

Pri hlbšej analýze slovenskej mediálnej scény som dospel k názoru, že všetky kvázi významnejšie slovenské médiá majú, tak ako pred prevratom v roku 1989, na najdôležitejšie spoločenské témy rovnaký názor. Zvyšok, ktorý v zásadných otázkach prezentuje iný názor ekonomicky živorí a plní rovnakú funkciu ako za socializmu samizdaty. V slovenskom prostredí tvoria výnimku snáď ešte médiá verejnoprávne, ktoré však rámci existencie Slovenskej republiky ešte nikdy neboli verejnoprávnymi v pravom zmysle ako deklaruje samotné pomenovanie, pretože víťaz ktorýchkoľvek volieb z nich nakoniec "vygeneroval " média stranícke.

Každý žurnalista by si mal uvedomiť, že jeho práca s informáciou a jej podanie je proces, ktorý by sa mal riadiť určitými zásadami, morálnymi i etickými normami a s nimi spojenou sebareflexiou, pretože jazyk a sprostredkovávaná informácia informujú a tým pádom ovplyvňujú recipienta, verejnosť v nejakom duchu. Poskytnutá informácia sa naďaľej kategorizuje a pôsobenie jej prvotného vplyvu sa už nedá vrátiť späť.

Nerád by som v tomto období parafrázoval predvolebné frázy nejakého politického subjektu, pravdou ale ostáva, že základné ľúdské, humanistické princípy ako sú poctivosť a slušnosť sa v dnešnej dobe vyskytujú čoraz zriedkavejšie a ako keby sa ocitli na čiernej listine hodnôt prezentovaných masovou kultúrou. Kto je skutočným zadávateľom reklamy (proklamovanej a vo všeobecnosti akceptovanej masovej kultúry) a aké cieľe ňou sleduje? Takéto otázky dávajú impulz chápať túto záležitosť v opäť trošku širších súvislostiach, nebudem sa však už nimi v tejto práci zaoberať. Napokon. úroveň a štýl hlavného spravodajstva a de facto celková dramaturgia dvoch najsledovanejších slovenských TV staníc hovorí sama za seba. V tomto prípade však paradoxne neplatí rovnica, že najsledovanejšie resp. najpredávanejšie je zároveň indikátorom najlepšieho a najkvalitnejšieho.

Vytisknout