Posol zlých správ

23. 9. 2009 / Peter Kupčík

Zlé správy sa preto odkladali na neskôr, vládcovia boli stále viac odtrhnutí od reality a žili vo virtuálnom svete formovanom podľa ich predstáv, nie podľa skutočnosti. Bol to iste krásny svet a pohodlný život, no prebudenie do reality muselo byť kruté.

Rozvojom spoločnosti absolutistických vládcov a diktátorov ubudlo, no poslov zlých správ je stále málo. Nečaká ich už trest, ale nezáujem. Alebo skôr nečinnosť. Aj si ich vypočujeme, aj uznáme že možno (či pravdepodobne, či až isto) majú pravdu, no tým to končí. Nerobíme nič, aby sme odvrátili hroziacu katastrofu. Žijeme si pekne ďalej vo virtuálnom svete vlastných predstáv a nechceme na tom nič meniť.

Veď ani netušíme, čo by sme vlastne mali robiť.

K týmto úvahám ma priviedlo čítanie článkov (tu je prvý a tu druhý), ktoré napísal John Michael Greer a pre Britské listy preložil Karel Dolejší. Greer je typický posol zlých správ, ktorý nám hovorí, že na Zemi s konečným počtom prírodných zdrojov nie je možný neobmedzený rast. No pretože sme sa o neobmedzený rast pokúšali, žili sme vlastne na dlh a teraz sa blíži čas, keď ho začneme splácať. Konkrétne to formuluje takto:

Pritom aj Greer si uvedomuje márnosť svojich prognóz (resp. proroctiev). Sťažuje sa na bezbrehý optimizmus, ktorý nás núti veriť v svetlé zajtrajšky, aj keď nás rozum presviedča o opaku. Podľa neho je to

Neviem nakoľko je optimizmus zvrátený, ale zaujalo ma, že by mal byť dedičstvom troch storočí rastu. Myslím, že optimizmus je oveľa starší, že je to podstata každej civilizácie. Všetko ľudské konanie je motivované snahou mať sa lepšie, alebo aspoň menej zle. Aj to Greerove prognózovanie má za cieľ varovať ľudstvo smerujúce do priepasti (hoci on sám je presvedčený, že je už neskoro).

Vlastne je možné, že nielen ľudia, ale aj zvieratá sa ženú za vidinou lepšieho života. Šimpanza núti pomôcť si občas palicou a bobra zas postaviť hrádzu. Všetci sa snažia ako len vládzu a nerozmýšľajú nad limitami. Bobor by rád postavil priehradu, keby to vedel a šimpanz by neváhal vymeniť palicu za účinnejší nástroj, keby rozumel jeho fungovaniu. Vyzerá to tak, že celá naša ľudská civilizácia je len extrapoláciou šimpanzovej snahy dočiahnuť na banán a bobrovej snahy naloviť si viac rýb. Všetok rozum, organizačné schopnosti a vyspelé formy komunikácie sú len predĺženou palicou a vylepšenou hrádzou. Ani ropný zlom, ani globálne otepľovanie, ani iné limity rastu nezmenia spôsob fungovania ľudskej spoločnosti. Správame sa ako baktérie chované v Petriho miske -- rozmnožujeme sa, kým nespotrebujeme všetky živiny, alebo kým nás neotrávia jedované splodiny vlastného metabolizmu. Asi to inak nevieme.