Irán pod ťažkým vplyvom peňazí

27. 6. 2009 / Ramine Motamed-Nejad

V publikácii, ktorá vyšla v roku 1998, sociológ Faramerz Rafi-Pur pripisuje tento vývoj v prvom rade vzostupu menšiny, ktorá už viac neváha «vystatovať sa svojím bohatstvom». Vláda Aliho-Akbara Hašemiho Rafsandžáního k tomu prispela tak, že na začiatku 90-tych rokov minulého storočia vyzvala podnikateľov diaspory k «návratu do krajiny», aby sa podieľali na jej rekonštrukcii.

Väčšina obyvateľsta sa nachádza na druhom konci sociálneho rebríčka, už roky sa motá v krízach, silne sa jej dotýka erózia kúpyschopnosti a prehlbovanie finančných problémov. Túžba po «zinscenovaní» svojho bohatstva na strane jednej a vzostup chudoby na strane druhej, zdôvodňujú záver autora : «Materiálne hodnoty a hodnota - bohatstvo zvíťazili».

Ekonomické reformy, ktoré zaviedla vláda prezidenta Hašemiho Rafsandžáního od januára 1990 -- sprivatizovanie verejnych podnikov, liberalizácia zahraničného obchodu -- umožnili vyjadrenie spomínanej túžby po bohatstve.

Nielen tlač, ale aj oficiálne správy neprestajne dvadsať rokov odhaľujú a zvýrazňujú «netransparentnosť» a «neregulárnosti» v súvislosti s týmito privatizáciami. Z týchto «transferov vlastníctva» profitovali aj riadiace kádre bývalých štátnych podnikov, ktoré dnes tvoria novú ekonomickú elitu. Parlamentná správa z roku 1994 uvádza, že cenné papiere z viac ako päťdesiatich priemyselných podnikov získali ich riaditelia za «protekčné ceny», bez ohľadu na «zákonom stanovené podmienky» ! Cenné papiere boli zaplatené ťažko získanými pôžičkami od Investičnej spoločnosti národného priemyslu, teda peniazmi daňových poplatníkov. Táto prax pokračovala za vlády Mohammada Chátámího ako aj Mahmúda Ahmadínedžáda.

Druhý zdroj ziskov sa objavil v liberalizácii zahraničného obchodu, ktorá umožnila získať značné renty nielen oficiálnym kruhom, ale aj tým paralelným, kde vládne kontraband. Pritom tlač už niekoľko rokov označuje tých, čo profitujú z týchto praktík, ako «mafiánov». Ide o ekonomické skupiny kontrolujúce dovoz a redistribúciu potravín, továrenských výrobkov a drog, a ktoré prepravujú a vyvážajú časť energetických produktov podliehajúcim monopolu iránskej štátnej ropnej spoločnosti NIOC.

Výskumníčka Fariba Adelkhah uvádza, že «veľkí obchodníci z bazáru» ako aj politickí činitelia a inštitúcie režimu «priamo a masívne participujú na paralelnej ekonomike za účelom obohacovania, a tiež samofinancovania ». A tak musí obchodná elita, ktorá bola veľmi vplyvná v osemdesiatych rokoch, rátať s novými ekonomickými skupinami bažiacimi po bohatstve.

Zatiaľ ale v ničom nezaostáva. Dominantné kapitalistické skupiny vytvorili veľké priemyselné, finančné a obchodné holdingy, ktoré väčšinou internacionalizujú svoje zdroje financovania, a pritom si naďalej užívajú menové či finančné zvýhodnenia, ktoré im poskytujú rôzne verejné a "para"-verejné inštitúcie. Kontrolujú verejné obstarávanie a kedykoľvek je to možné, nesplácajú svoje dlhy.

Nejde ani o štátny kapitalizmus - ten sa už z mnohých ekonomických odvetví stiahol - ani o trhový kapitalizmus, keďže tieto skupiny obchádzajú daňové, obchodné či finančné povinnosti a zároveň bránia vstupu nových konkurentov na trh. Možno hovoriť o monopolistickom kapitalizme.

Túto premenu ilustrujú dva príklady. Prvou ilustráciou sú veľké nadácie, ktorých časť bola založená hneď po revolúcii v roku 1979 a ktoré sa oficiálne venujú charitatívnym aktivitám, napr. Nadácia bedárov a zranených z vojny medzi Iránom a Irakom. Táto nadácia bola mimoriadne činná v oblasti obchodu (obzvlášť obchodu so zbraňami) počas konfliktu medzi obomi krajinami, a po jeho skončení výrazne rozšírila svoje pole pôsobnosti. V súčasnosti zahrňuje tisíce podnikov v priemyselnom, obchodnom, poľnohospodárskom odvetví, v oblasti turistického ruchu ako aj letectva. Okrem toho vytvorila vlastné finančné inštitúcie združené v obrovskom konglomeráte -- Finančný a kreditný orgán nadácie -- s obrovskými finančnými zdrojmi. Keďže táto inštitúcia odmieta názov «banka», nepodlieha pravidlám, ktoré stanovuje centrálna banka. Zároveň odmieta daňovú povinnosť. Na svoj úkor sa o tom presvedčil prezident Mohammad Chátátamí na čele vlády v rokoch 1997 až 2005.

Druhou ilustráciou vzostupu ekonomických skupín je príklad priemyselného podniku Iran Khodro, najväčšej automobilky na Blízkom východe, v ktorej má štát 40-percentnú účasť. Spolu so spoločnosťou má na automobilovom trhu de facto monopol, z ktorého 35 percent zodpovedá podielu Saïpa, podiel Iran Khodro je 55 percent. Pri príležitosti otvorenia tohto odvetvia dovozu uzavrela firma Iran Khodro partnerské dohody so zahraničnými spoločnosťami, ktoré sa intenzívne zaujímajú o rozvíjajúci sa iránsky trh. Bilancia : sedemstotisíc áut predaných v roku 2004, jeden milión stotisíc v roku 2006, milión dvestotisíc v roku 2008.

Firme Iran Khodro sa tak nielen darí zachovať, ale dokonca zväčšovať svoju nadvládu a zároveň uprednostniť získanie nových technológií ako záruku zlepšenia kvality svojich výrobkov a ich šírenia po svete. V roku 1992 začala priemyselnú spoluprácu s Iran Khodro firma PSA Peugeot Citroën na výrobu vozidla 405 (miestna integrácia sa už uskutočnila na viac ako 60 percent), a v marci 2001 zavŕšila ďalšiu etapu uzavretím licenčnej dohody pre montáž vozidiel 206 a 307 (pomer miestnej integrácie je v tomto prípade stále nízky).

Renault vytvoril spoločný podnik pre montáž vozidla Logan (po perzsky Tondar) s oboma iránskymi gigantmi pod menom Renault Pars. Renault drží 51 percent akcií a Iran Khodro spoločne so Saipou 49 percent.

Spoločnosť Iran Khodro sa taktiež predstavuje ako budúci hráč na svetovom trhu. Svedčí o tom nielen čerstvo podpísaná dohoda s alžírskou spoločnosťou Famoval na montáž autobusu v Alžírsku, ale aj výrobné jednotky, ktoré postavila vo Venezuele, v Senegale, Sýrii a Bielorusku na výrobu vozidla Samande (modifikovaná verzia 405-ky), ktoré exportuje medzi inými krajinami už aj do Alžírska, Egypta, Saudskej Arábie, Turecka, Arménska, či do Bulharska, Rumunska, na Ukrajinu alebo do Ruska.

Na preklenutie ťažkostí vyplývajúcich zo sprísnenia povinností ohľadom financovania a likvidity využila Iran Khodro od roku 2000 uzákonený vznik súkromného bankovníctva, aby sa tridsiatimi percentami podieľala na založení finančného stánku s názvom Parsian. Ako najväčšia súkromná banka v Iráne združuje 60 percent vkladov a úverov v tejto oblasti.

Okamžite po svojom nástupe na čelo exekutívy v júni až júli 2005 prezident Ahmadínedžád označil časť súkromných bánk zodpovednú za poskytnutie «pochybných a diskutabilných» úverov. Dokonca sa vyhrážal, že zverejní zoznam ľudí, ktoré banky štedro obdarili -- dodnes zostal tento sľub sľubom. V hľadáčiku mal vtedy práve banku Parsian. V skutočnosti išlo o odmietanie zo strany bánk znížiť úroveň úrokových sadzieb niektorým dlžníkom na úkor vlastných ziskov. Hra vyvrcholila v októbri, keď vláda a centrálna banka odvolali prezidenta banky Parsian. Proti sa však postavili všetky súkromné banky a dosiahli zrušenie rozhodnutia, čím prezident Ahmadínedžád utrpel nespochybniteľnú porážku.

Trvalý tlak zo strany vlády, aby sa úverová prax priblížila k reálnej ekonomike na strane jednej, a vzrastajúca príťažlivosť niektorých špekulačných centier (najmä nehnuteľnostných) na strane druhej, viedli súkromné aj štátne banky k odvráteniu sa od financovania výrobných podnikov. Poskytovali obrovské hypotekárne úvery a masívne investovali do nehnuteľností, čo od roku 2005 viedlo k nafúknutiu dosiaľ nevídanej bubliny na trhu nehnuteľností, a teda k vzniku toho, čo jeden mesačník nazval «nehnuteľnostnou buržoáziou ».

Bublina začala praskať v máji až júni 2008 v dôsledku iniciatívy vlády, ktorá prinútila celý bankovný systém prerušiť svoje úverové ponuky (vrátane úverov na nehnuteľnosti, ktoré boli klientom už sľúbené a tesne pred uvoľnením). Odvtedy došlo k drastickému zníženiu dopytu po bytoch, k prepadu cien a aspoň čiastočnej devalorizácii nehnuteľných aktív, ktoré štátne a súkromné banky práve získali -- straty ešte znásobila akumulácia pochybných pohľadávok u časti verejných inštitúcií, samotného štátu, ako aj u súkromných hráčov.

Kríza má dva následky. Jedným je, že banky nie sú viac schopné poskytovať zálohy hospodárstvu, ako tomu nasvedčuje 67-percentný prepad bankových úverov medzi decembrom 2007 a decembrom 2008 . Táto banková kontrakcia zase podporuje pokles dopytu po spotrebiteľskom tovare a investíciách, zníženie priemyselnej výroby a rentability podnikov, obrovské nevyužitie ich výrobných kapacít.

Druhým následkom je ten, že kvôli strate hodnoty svojich aktív banky viac nemôžu, resp. viac nechcú platiť svoje dlhy centrálnej banke : medzi septembrom 2007 a septembrom 2008 sa pohľadávky centrálnej banky (teda štátu!) zvýšili o 106 percent! Výrobná ekonomika dostala úder šírením vlny platobnej neschopnosti podnikov a... zamestnancov.

Vďaka privatizácii niektorí zbohatli. A naopak, vďaka privatizácii prišla veľká časť pracujúcich o zamestnanie , čím sa stala finančne zraniteľnou. Majitelia sprivatizovaných podnikov predali zariadenia svojich spoločností ešte skôr, než vyhlásili bankrot, prestali platiť mzdy alebo jednoducho pristúpili k prepúšťaniu svojich zamestnancov . Inflácia znovu nabrala stúpajúcu tendenciu. Až tak, že v roku 2008 oficiálne dosahuje 25 percent -- podľa iných odhadov aspoň 50 percent a nad 60 percent v prvom kvartále roku 2009.

Vzhľadom na čoraz výraznejšie znižovanie reálnej mzdy vláda od roku 2005 orientuje svoj hospodársky program na prerozdeľovanie úverov s cieľom podporiť spotrebu ako aj odbyt podnikov. Na dôkaz rozsahu tejto politiky stačí spomenúť zoznam ponúknutých foriem úverov garantovaných štátom. Týkajú sa dôchodcov, mladomanželov, študentov, bývania, poľnohospodárov, atď.

Ale veľká časť spoločnosti sa v dôsledku už viac ako dvadsať rokov trvajúcej erózie reálnych príjmov v dlhoch topí. Svedčí o tom výrazne zvýšený počet «uväznených pre dlh»: dnes je ich dvanásťtisíc (s tým, že za posledných desať rokov väznicou prešlo dvadsaťtisíc dlžníkov!). Okrem toho, že sú v príkrom rozpore s rovnostárskym ideálom islámskej revolúcie, postihujú tieto tresty sociálne najslabších a odkrývajú neschopnosť či neochotu verejnej moci získať späť svoje pohľadávky od väčšiny ekonomických veľmocí.

Autor je ekonóm, docent na Univerzite Paris I - Centrum pre ekonomiku Sorbonne

Vytisknout