Oranžoví za vedeli sjednotiť

Prozápadné politické strany, ktoré sami seba najradšej nazývajú ako demokratické sa poučili z parlamentných volieb v roku 2006, keď výsledky týchto volieb zaostali za ich očakávaním. Pred týmito voľbami dokázali preto vytvoriť širšie volebné koalície, čo v konečnom dôsledku znamenalo nielen zníženie účasti politických strán vo voľbách z 45 ( v roku v 2006 ) na tohtoročných 20, ale čo je hlavné prinieslo im to taký volebný úspech, že tzv. oranžový tábor bude môcť aj sám vytvoriť vládnu koalíciu. Je to najmä zásluhou neočakávaného výborného volebného výsledku Bloku Júlie Tymošenkovej, ktorá v porovnaní s minuloročnými voľbami získala nielen približne o 8 % viac hlasov ( bude mať asi 157 poslancov, v roku 2006 to bolo 129 a v roku 2002 len 22 ), ale čo je pre túto prozápadnú političku dôležité, že dokázala bodovať aj v čisto ruských regiónoch, ktoré doteraz ovládal Janukovič.

Tymošenkovej spojenec, strana prezidenta Juščenka Naša Ukrajina išla do volieb tiež vo volebnom bloku Naša Ukrajina -- Národná samoobrana, ktorý pozostával z desiatich politických strán, vrátane radikálnej mládežníckej strany PORA. Výsledky Juščenkovcov sú pre mnohých politických pozorovateľov však dosť sklamaním a niektorí ukrajinskí politickí komentátori už avizovali, že Naša Ukrajina sa ocitla v "kaluži".

V politickom bloku vo voľbách sa o hlasy voličov uchádzal aj podpredseda ukrajinskej akadémie vied a bývalý predseda ukrajinského parlamentu centrista Vladimír Litvín, ktorý sa na rozdiel od roku 2006 do parlamentu aj dostal a so svojimi dvadsiatimi poslancami sa snaží byť jazýčkom na váhach. Kreslo predsedu parlamentu, tak ako sa to podarilo socialistovi Morozovi v minulom volebnom období mu zrejme jeho volebný výsledok nevynesie. Politickí pozorovatelia však nevylučujú jeho spoluprácu s oranžovou koalíciou, ku ktorej ma Litvín predsa len politicky bližšie ako k Janukovyčovi, resp. ku komunistom.

Komunisti uspeli, ale...

Druhou politickou parlamentnou stranou, ktorá si dokázala vylepšiť svoj volebný výsledok s predchádzajúcimi voľbami, okrem Tymošenkovej boli ukrajinskí komunisti. Tí získali v tohtoročných voľbách približne 5,38 % hlasov ( v roku 2006 iba 3,66 % ) čo im v konečnom súčte vynesie v 450 člennom ukrajinskom parlamente nárast poslaneckých kresiel z 21 na 27, a teda im to umožní aj vytvorenie samostatnej frakcie, na ktorú je potrebných 25 poslancov. Výsledky ukrajinských komunistov však zaostali za očakávaním ich lídrov, ktorí predpokladali volebný zisk na úrovni desiatich percent. Preto hneď po tom, ako boli známe predbežne výsledky sa ozval predseda ukrajinských komunistov Pjotr Simonenko a obvinil ľudí blízkych prezidentovi Juščenkovi z falšovania volieb. Simonenko zároveň oznámil, že ukrajinskí komunisti podajú volebnú sťažnosť na súd a taktiež naivne vyzval na vytvorenie celoukrajinských kontrolných skupín pozostávajúcich zo zástupcov politických strán, ktoré sa zúčastnili volieb, zástupcov odborov a zástupcov spoločenských organizácií na opätovne prepočítanie všetkých hlasov. Táto nesplniteľná požiadavka, v ktorej realizáciu zaiste neverí ani sám Simonenko má zrejme s najväčšou pravdepodobnosťou slúžiť ako obrana pred vnútrostraníckou opozíciou, ktorá dlhoročnému predsedovi ukrajinských komunistov vyčíta dlhodobý prepad ich politickej strany. Zrejme v mnohom je táto kritika opodstatnená, pretože volebné čísla hovoria jasnou rečou. Veď, kým ešte v roku 1998 ukrajinskí komunisti získali približne 6, 55 milióna hlasov a mali 123 poslancov, tak v tohtoročných parlamentných voľbách to bolo už len 1,25 milióna hlasov a zisk 27 mandátov.

Podobné straty v porovnaní s minulosťou zaznamenala aj ďalšia ľavicová strana -- ukrajinskí socialisti. Tí sa na rozdiel od ukrajinských komunistov nedostali dokonca ani do parlamentu, nakoľko neprekročili trojpercentnú hranicu ( približne 2,86%). A pritom stačilo tak málo, spojiť sa so svojou bývalou členkou - radikálnou proruskou socialistkou Vitrenkovou, ktorá pod hlavičkou Progresívnej socialistickej strany Ukrajiny získala viac ako 300 tisíc hlasov ( 1,31% ). A tak v konečnom dôsledku prepadli nielen jej hlasy, ale aj približne 670 tisíc hlasov ľavičiara Moroza. A to nie je všetko, nakoľko prepadli aj ďalšie desaťtisíce hlasov menších ľavicových strán -- Strany zelených, takmer 70 tisíc hlasov druhej komunistickej strany, ktorá vystupuje pod názvom Komunistická strany Ukrajiny ( Obnovená ), Strany dôchodcov, Dedinského bloku -- Agrárna Ukrajina, Celoukrajinského zjednotenia -- Sloboda, Ukrajinského národného bloku a podobne. Celkovo tak prepadlo až neuveriteľných takmer 1,5 milióna hlasov, pretože prakticky všetky strany ( až na 1 -- 2 výnimky z 15 -- tich, ktoré sa nedostali do parlamentu ) mali výrazne ľavicový program, samozrejme s určitými odchýlkami. Ale jednoznačne spoločnou platformou všetkých týchto programov bola snaha o zlepšenie sociálnej situácie obyvateľstva, snaha o dobré vzťahy s Ruskom, ale čo je zaujímavé, ani jedná z týchto neúspešných strán nemala vo svojom programe vstup do NATO, dokonca viaceré išli do volieb s radikálnou požiadavkou, aby Ukrajina do tohto paktu nikdy nevstúpila.

Je teda na škodu veci, že komunisti a socialisti nedokázali nájsť spoločnú reč s týmito malými politickými stranami, pretože, ak by ju aspoň s niektorými našli, dnes by nemuseli zostavovať vládu prozápadne orientovaní oranžoví, ale naopak národnovlastenecké sily, ktoré by zaiste boli väčšou zárukou nezávislého a sociálneho rozvoja Ukrajiny.

Autor je bývalý poslanec NR SR za KSS, neskôr nezávislý