Pri prechode do Anglicka som zažil podobný prechod , aj keď na inej úrovni. K tomu, že sa tu ľudia nebijú a zachovávajú elementárnu slušnosť, sú ešte aj milí a zdvorilí. Rozdiel pekne vidno už na letisku pri obľúbebnom ošahávaní. V Prahe orgán čosi otrávene zamrmle, v Londýne človeka poprosí, či by ho nemohol obchytiť a prípadne sa aj usmeje, či pozrie do očí - proste jedná s človekom. Aj keď to musí byť práca pekne otravná.

Nie je to samozrejme tak vždy a všade, ale tendencia je zjavná. Je to síce len forma, obsah býva častokrát rôzne nahnitý, no rozhodne sa v takom svete pohybuje príjemnejšie.

To mi pripomenulo dobu, keď sa prví odvážlivci vracali z US s príbehmi akí sú tí Američania pokrytci, že sa furt usmievajú, sú milí a potom človek zistí, že toho druhého vôbec nezaujíma. Súhlasne som vtedy prikyvoval, no až postupom času mi došla absurdnosť tejto sťažnosti. Elementárnu slušnosť a prívetivosť človeka k človeku sme zamieňali za prejav náklonnosti a záujmu..

Nakoniec len poznámka o tom, ako som jedného Angličana na pive musel úporne presviedčať, že nie sú najburanskejším ľudom na zemi, že napríklad v Čechách je to horšie - nesúhlasil. Možno to súvisí s tým, že na tom, čo človek pozná, vidí aj viac škvŕn. Každopádne je faktom, že v Anglicku existuje skupina pomerne agresívnych ľudí, rowdies nie sú úplnou náhodou - má to tam proste vybudovanú tradíciu.