V Poznaní a ľudských záujmoch Habermas predstavuje problém, ktorý je základom mnohých jeho diel. Habermas zdôrazňuje, že keď hovorí o úlohe záujmu pri vytváraní poznania, neznamená to, že prijíma nejaký empiricky redukcionistický uhol pohľadu. Obrátenie pozornosti na záujem je skôr presne tým, čo nás od takého naturalistického prístupu môže uchrániť. Habermas týmto termínom odkazuje na oveľa širšie chápané "základné orientácie", ktoré sú zakorenené vo fundamentálnych spôsoboch schopnosti ľudského rodu naďalej prežiť, definovať a utvárať sa t. j. v práci a v interakcii. Zaujímajú ho teda tie základné orientácie, ktoré sú skôr spôsobmi poukazovania na všeobecné systémové problémy než "bezprostrednými empirickými potrebami". Habermas prezentuje niekoľko téz, z ktorých prvá znie: "Všetky úspechy transcendentálneho subjektu majú svoj základ v prirodzenej histórii ľudského rodu." Záujmy ľudí, ktoré vznikli počas prirodzenej histórie, pochádzajú z prírody, ako aj z oddelenia kultúry od prírody. Ľudská existencia dokazuje jednak tendenciu napĺňať prirodzené pohnútky, ako aj schopnosť uvoľňovať sa od prirodzených obmedzení. Takže charakteristickou črtou ľudského života je, že kognitívne základy sociálneho života samotný život nielen umožňujú (t. j. rozumné primáty majú väčšie šance na prežitie), ale dávajú mu aj jeho špecifický charakter -- kultúra diferencuje možné spôsoby riešenia základného problému prežitia. "To, čo môže vyzerať ako holá činnosť zameraná na prežitie, je vo svojich základoch vždy historický fenomén. Lebo vždy závisí od kritéria, čo samotná daná spoločnosť považuje za dobrý život. Moja druhá téza preto znie, že poznanie slúži ako nástroj a zároveň presahuje holú činnosť sebazáchovy," tvrdí Habermas. Podľa neho sú všetky spôsoby, ktorými zvykneme ponímať a interpretovať svet, založené na troch možných kategóriach poznania: na informáciách, ktoré nám umožňujú rozširovať našu technickú kontrolu, na interpretáciách, ktoré orientujú konanie v rámci nejakej sociálnej štruktúry a na analýzach, ktoré umožňujú emancipáciu vedomia. Tieto kategórie korešpondujú s troma prostriedkami sociálnej organizácie charakteristickej pre ľudský rod: práca, jazyk a moc. A tak treťou Habermasovou tézou je, že "záujmy, konštitutívne pre poznanie, sa formujú v médiu práce, jazyka a moci." Podľa Habermasa je to práve jazyk, ktorý nás oddeľuje od prírody a vďaka štruktúre jazyka môžeme pri človeku hovoriť o autonómii. Habermas vyhlasuje, že použitie jazyka "jednoznačne vyjadruje zámer univerzálneho a neobmedzeného konsenzu". Jazyk, ktorý je výlučne ľudským výtvorom, je to jediné, čo môžeme spoznať skrz-naskrz a keďže ide o celkom účelovú konštrukciu, zameranú na dosiahnutie voľného konsenzu, je nositeľom a stelesnením ideálu autonómie a zodpovednosti. Tieto pojmy v skutočnosti aj apriórne vlastníme, lebo stoja v samotných základoch jazyka ako takého. Existuje teda jedna sféra, v ktorej projekt poznania samého pre seba dáva zmysel a síce pri sebareflexii, lebo záujem o autonómiu a záujem o poznanie (sebareflexiu) sa zhodujú. Toto však predpokladá taký stav sveta, aký v skutočnosti neexistuje. Komunikácia je totiž ustavične tým či oným spôsobom obmedzovaná, čo nevyhnutne obmedzuje vyhliadky na autonómnu sebareflexiu.

Veda ako rozvíjanie teórie smerom k technickej kontrole sa oddelila od skúmania istých, v skutočnosti základných ľudských otázok, napríklad "ako máme žiť?". Habermas tento obrat v sociálnych očakávaniach opisuje tak, že najprv nastala revolucionarizácia procesov produkcie pomocou vedeckých metód, teda čoraz väčší triumf technológie počas obdobia priemyselnej revolúcie. To nás viedlo k očakávaniu technickej dokonalosti aj v iných oblastiach spoločnosti, ktoré boli schopné napomáhať v plánovanej organizácii. So spoločnosťou sa tak zaobchádza celkom tým istým spôsobom ako s prírodným svetom, to znamená s predmetom technickej kontroly. Technologický dozor predchádza od problémov fyzickej kontroly k problémom spoločenskej kontroly. Podľa Habermasa technológia vzniká a rozvíja sa v našej spoločnosti ako reakcia na záujmy, ktoré neboli reflektované alebo konfrontované súvislou a organizovanou politickou diskusiu. Stále menej sa spoliehame na procesy verejnej diskusie a rozhodovania a častejšie sa uchyľujeme k technologizovaným stratégiám, ktoré sa usilujú o "racionalizáciu" výberu, to znamená o jeho zautomatizovanie. Profesionálny odborník už nie je závislý od politika, aby mohol svoje teórie vyskúšať v praktických rozhodnutiach, lebo teraz platí opak -- politik dbá na pokyny odborníka, ktorý sa stáva skutočným určovateľom politiky pre vládu a jej organizácie.

Komunikácia

Habermas sa zaoberá najmä vývinom pojmu komunikatívnej racionality, ktorý kladie do protikladu ku kognitívno-inštrumentálnej racionalite empirizmu. Pojem komunikatívnej racionality so sebou nesie konotácie, ktoré sú napokon založené na ústrednej skúsenosti z neobmedzovanej, zjednocujúcej sily argumentácie prinášajúcej konsenzus, v ktorej rôzni účastníci prekonávajú svoje, najprv iba subjektívne postoje a vďaka obojstrannosti racionálne motivovaného presvedčenia si zabezpečujú jednotu objektívneho sveta a zároveň intersubjektivitu ich životného sveta, konštatuje Habermas. Podľa neho racionalita procesu, ktorý formuje konsenzus, sa vníma na pozadí toho, že sa musí napokon vykonať prostredníctvom podávania dôkazov. Racionalitu účastníkov určuje ich schopnosť, ak je to nevyhnutné a za vhodných podmienok, poskytnúť zdôvodnenia výrazov, ktoré používajú. Argumentácia je teda to, čo umožňuje racionalitu každodennej komunikačnej praxe. A práve prostredníctvom argumentácie hodnotíme racionalitu hovoriaceho, alebo konajúceho. Komunikatívna racionalita môže byť preto vyjadrená jedine v pojmoch teórie argumentácie. Habermas tu, samozrejme, myslí na esenciálne filozofické chápanie argumentácie, ktoré spočíva na pojmoch presvedčivosti, deduktívnej alebo induktívnej sily (v protiklade napríklad k rétorickej alebo inak obmedzujúcej sile). Keď skúmame normy konania, vidíme, že so sebou nesú implicitný nárok na platnosť, spoločný pre všetkých, ktorých sa týkajú. V dôsledku toho Habermas tvrdí, že keďže normy konania (správania) sa vzťahujú na usmerňovanie konania každého, kto spadá pod ich určenie, ich racionalita sa musí dať overiť rovnakým spôsobom, ako všetky ostatné tvrdenia. Pre racionálnych jedincov by bolo neracionálne robiť niečo iné, ako vyžadovať zdôvodnenie takýchto noriem: prečo by sme mali tieto normy prijať a podľa nich konať? Poskytnite nám na to dôvody. A navyše takúto determináciu ich zdôvodnenia treba uskutočniť spôsobom, ktorý zabezpečuje ich racionalitu -- jediným motívom na akceptáciu týchto noriem by malo byť to, že sú skutočne racionálne obhájiteľné a ako také akceptované tými, ktorých sa týkajú.

  Tieto úvahy nás privádzajú k Habermasovej teórii "diskurzívnej etiky". To, čo sa diskurzívna etika snaží robiť, je prispôsobenie, ako to Habermas nazýva "decentralizovaného chápania sveta", ktoré je jednoducho porozumením potvrdzujúcim odlišnosť "medzi životným svetom a svetom"; táto odlišnosť bola zároveň príčinou odlišností vo vzťahoch k svetu, nárokoch na platnosť a základných postojoch. Habermas tu odkazuje na okolnosť, že keď existuje odlišnosť medzi "tým, aký svet je" ("svet") a "ako my tento svet zakúšame" ("životný svet") a takisto medzi tým, ako svet zakúšam ja a ako ho zakúšaš ty, pôsobia tu skupiny nespojitostí, ktoré nám odhaľujú nové skutočnosti. Náš zdieľaný životný svet môže zostať statický s tou výnimkou, že proti nemu stoja nepoddajné fakty vonkajšieho prostredia, ktoré sa nezaujíma o to, čo od neho náš príbeh o svete očakáva. Môj životný svet môže byť stabilné a bezpečné miesto, kým s tebou nezačnem nesúhlasiť o faktoch, normách či hoci o autobiografii. Samozrejme, nijaké z týchto odhalení či zmien nemôžu nastať bez komunikácie. Ale nemôžu nastať ani bez schopnosti odlíšiť naše vlastné perspektívy, to znamená rozlišovať medzi perspektívami sveta a perspektívami hovoriaceho, čím Habermas myslí perspektívy zodpovedajúce každému z oných troch "svetov" objektivity, normativity a subjektivity a prvej, druhej a tretej osobe. My však musíme byť schopní komunikáciou zdieľať všetky tieto perspektívy s cieľom dosiahnuť zdielané porozumenie o čomkoľvek či už v objektívnom, sociálnom alebo subjektívnom svete. Podľa Habermasa je vývoj tejto komplexnej štruktúry perspektív tým, čo nás ako individuálnych jedincov oprávňuje rozvíjať morálnu perspektívu alebo vedomie.

Konsenzus

Cieľom diskurzu je zhoda, alebo presnejšie konsenzus. Habermas je presvedčený, že konsenzus je nevyhnutný na zdôvodnenie nárokov na platnosť. Špecifickým typom zdôvodnenia je také, od ktorého sú závislé politické a sociálne inštitúcie pri napĺňaní svojej úlohy viesť formovanie verejného konsenzu, konkrétne ide o legitimizáciu. Konsenzus sa bezpochyby dal "ľahšie" dosiahnuť v čase, keď malo menej ľudí možnosť zúčastniť sa tohto procesu. V súčasnosti sme spoločnosť, ktorá je pre všetkých oveľa prístupnejšia ako vtedy, keď liberálne idey racionálne riadenej spoločnosti sa formovali po prvýkrát. Viac prístupnosti znamená viac rôznorodosti a viac rôznorodosti znamená viac úsilia a námahy pri snahe pochopiť jeden druhého a zároveň viac problémov pri dosahovaní konsenzu. Akokoľvek odlišní sme, naše odlišnosti dokážeme komunikovať, čo samo o sebe dokazuje naše vzájomné prepojenie. Navyše by bolo nemožné, aby sme seba chápali ako rôznorodých bez toho, aby sme sa zároveň nevnímali ako vnútorné spojení. Fakt, že jeden s druhým nesúhlasíme, že jeden druhého nerozumieme, dokazuje, že jeden druhému rozumieme dostatočne na to, aby sme zlyhali nám dobre známymi spôsobmi. Na záver sa spýtajme, či sú modernita a ideál racionálnej komunikácie mŕtve. Iróniou je, že odpoveď môžeme nájsť u Nietzscheho. Nietzsche tvrdí, že otázka, či je nejaký výrok pravdivý, je z veľkej časti irelevantná a dôležitejšie je to, či presvedčenie o jeho pravdivosti umožňuje človeku prežiť a rozvíjať sa. No i napriek tomu nejaká pevná pravda existuje. Isté predpoklady musia ľudia považovať za platné preto, aby mohli žiť a rásť. Možnosť vzájomnej zhody prostredníctvom racionálneho diskurzu je jedným z nich.

Autor je teológ

Leslie A. Howe: Habermas, Albert Marenčin - Vydavateľstvo PT, Bratislava, 2005, 94 strán , ISBN 8088912997. z originála Leslie A. Howe: On Habermas, Wadsworth, ISBN-10: 0534576214, ISBN-13: 978-0534576219

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO