Na túto problematiku sa chcem pozrieť z troch základných aspektov. Geopolitického a ekonomického, vojenskopolitického a vojenskotechnického.

Zatiaľ je tento ochranný dáždnik (National Missile Defense) budovaný len na teritóriu USA (je to výlučne program obrany USA, ale môže to byť aj program pre iných) a medzikontinentálne balistické rakety by prípadne boli ničené niekoľko tisíc kilometrov od amerického územia (súčasné antirakety majú maximálny dosah do 5000 km, sú strategického významu so stredným dosahom). Rozmiestnením v Európe (Poľsku a Česku) by boli ničené nad územím druhých štátov, ak ideme smerom na východ a juhovýchod, tak nad územím Slovenska, Maďarska, Bulharska, Rumunska, Turecka, Bieloruska, možno Ukrajiny či dokonca Ruska.

Prečo majú USA záujem rozširovať svoju protiraketovú stratégiu do Európy?

Sú Poľsko a Česko najslabším alebo najsilnejším článkom Európskej únie? Ide tu aj o ideu rozbitia európskej integrácie? Nie je prekážkou postupne sa zjednocujúca Európa blokujúca svojou vyváženou kontinentálnou politikou, súčasnú americkú exploatáciu Stredného a Blízkeho východu, rovnako ako izoláciu Ruska? Prečo je tu a práve teraz, táto ponuka pre dve európske krajiny?

Pozrime sa však na túto záležitosť z makropohľadu, so širším záberom než sa doposiaľ vyjadrovali naši niektorí bezpečnostní analytici. Zdanlivo odbočím od témy.

Súčasný globálny svet, to je boj či zápas, v miernej-nátlakovej alebo i krvavej forme, alebo obojstranne výhodnej či akceptovateľnej spolupráce niekoľkých najsilnejších krajín o globálnu prevahu resp. nadvládu, je to celosvetová expanzia v obchode, finančníctve, priemysle, technike, kultúre, náboženstve, kriminalite a pod. Je to hlavne celý rad strategických ťahov v zahraničnej, ekonomickej a vojenskej politike s využitím geopolitiky, hlavne v energetike, a to strategických zdrojov- ropy a zemného plynu cez súkromných ropných gigantov ako sú Chevron Texaco, Exxon Mobil, BP či Royal Ducht Shell (americké, britské). (Pozn.: Exxon za rok 2006 dosiahol čistý zisk 40 mld. USD, ale zároveň stroskotaniami ropných tankerov sa podieľa na na znečisťovaní morí a oceánov). Ide tu o priamu kontrolu alebo aspoň vplyv na všetky hlavné svetové ropné regióny a polia zemného plynu. Dnes sú globálny kapitalizmus a slobodný trh najúčinnejšími motormi hospodárskeho pokroku a zároveň sa prehlbujú aj osudové rozdelenia na bohatých a chudobných, degradáciu životného prostredia a masovej kultúry.

Ťahúňom budovania globalizovaného systému sú Spojené štáty. Okolo 25% z najväčších nadnárodných korporácií má svoju bázu v Spojených štátoch. Ideologickým základom veľmocenských nárokov USA je mesiášska myšlienka o mimoriadnom demokratickom a civilizačnom poslaní Spojených štátov, predpokladajúca vznik Pax Americana. Toto smerovanie je úzko previazané na rastúcu snahu, momentálne jedinej superveľmoci- USA o totálnu vojenskú prevahu predovšetkým nukleárnu, tzv. celospektrálna prevaha. Vyvstáva otázka, proti komu je toto smerovanie určené. Kto je ten odvážlivec, ktorý je potenciálnou hrozbou proti tejto globálnej ambícii USA? Je to Irán, Irak, Severná Kórea, Izrael, Líbya, Somálsko či iní? Viacnásobné nezávislé manévrujúce bojové hlavice (MIRV- Multiple Independent Reentry Vehicle) Topol-M (alebo modernizovaný Topol na Bulavu-30) majú vo výzbroji len strategické raketové sily Ruskej federácie.

Je zrejmé či verejným tajomstvom, že veľké a silné vlády sa riadia záujmami koalícií gigantických ropných spoločností a špičkových spoločností vojenskopriemyslového komplexu. Tieto spoločnosti presadzujú svoju moc kontrolou svetových vládnych politík.

Premyslená americká štátna a s ropnými gigantami previazaná politika sa pokúsila prebrať významný podiel v ruskom Jukose (cca 25 až 40%), dokonca sa pripravovala kúpa firmy Sibneft na JukosSibneft (druhý najväčší vlastník ropy a plynu na svete po ExxonMobil) a to spoločnosťami ExxonMobil a ChevronTexaco a vo vzťahu k vtedy pripravovanému zákonu v ruskej Dume "Zákon o podzemných zdrojoch" by Washington cez tieto ropné spoločnosti mohol de facto vetovať výstavbu budúcich ruských ropovodov, plynovodov a ropné kontrakty. Tento plánovaný zámer by znamenal doslova energetický štátny prevrat. Vedel to viceprezident Cheney, prezident Bush, ale- a to bolo rozhodujúce, aj prezident Putin.

Ešte skôr, začiatkom 90. tich rokov, odchádzajúci prezident Jeľcin zaručil americkým a ostatným veľkým západným ropným spoločnostiam veľkorysé ťažobné práva k dvom veľkým ropným projektom, Sachalin I. pre ExxonMobil a Sachalin II. pre Royal Dutch Shell. Pritom v rámci tzv. PSA- Dohody o zdieľaní produkcie, typickej pre vzťahy veľkých anglo-amerických ropných spoločností so slabými krajinami tretieho sveta, by musela ruská vláda platiť za ropné a plynné práva, formou časti svojho podieľu z budúcej produkcie ropy a plynu. Pritom prvá kvapka ropy by do Ruska pritiekla až po pokrytí všetkých nákladov projektu týmto spoločnostiam.

Nie je už historickou, ale aj modernou realitou to, že najväčší ekonomický rozvoj a bohatstvo dosiahli tie štáty, ktoré dokázali na svoje obohatenie využiť prípravy na vojnu, niekedy nie vojnu samotnú, t. j. chystať sa na vojnu mimo svojho územia a zapojiť do toho ešte aj spojencov, pritom časť z nich ako servis, je veľmi výhodnou ekonomickou (vojnovoekonomickou) činnosťou?

Ak akceptujeme prognózy z USA, že v blízkych rokoch dôjde k ročnému rastu celosvetového dopytu po rope o 2 %, ale zároveň s úbytkom tejto produkcie o 3 %, budú USA potrebovať okolo roku 2010 o 50 mil. barelov ropy denne naviac. Dnes svet produkuje (spotrebováva) okolo 75-80 mil. barelov denne, v roku 2010 je prognóza 120-130 mil. barelov. Produkcia ropy bude kulminovať asi okolo roku 2020. Je tu otázka, čo s tým?

A nezabudnime, že Američania, tvoriaci 4% obyvateľstva sveta, dokážu spotrebovať 25% svetovej ropy (zaujímavá je nedávna prvá zmienka prezidenta Busha, v januárovej správe o stave Únie, o nutnosti reagovať na zmeny v globálnej klíme, aby Amerika znížila v priebehu budúcich desiatich rokov spotrebu ropy o 20%) pričom z vlastných ropných zdrojov dokážu v súčasnosti vyprodukovať len okolo 40% svojej ročnej spotreby a dováža 60%. Zároveň Amerika spotrebováva trojnásobne viac ropy ako ktorýkoľvek iný národ, takže nie je celkom nereálne, že budúce, napokon už súčasné generácie mladých Američanov-patriotov umierajú a budú umierať na bojiskách kvôli rope alebo šíreniu slobody a demokracie, či vhodnou, zdôvodniteľnou a ospravedlniteľnou kombináciou obidvoch týchto amerických alebo svetových aspektov? Pre porovnanie spotreby ropy inými krajinami: Japonsko spotrebováva okolo 8%, Čína 5%, Rusko a Nemecko po 4%, Severná Kórea, Taliansko, Francúzsko a Veľká Británia po 3% (údaje sú z roku 2000).

V Amerike prevláda všeobecný názor- "musíme zbrojiť, aby sme si zabezpečili ropu, nie potraviny".

Najviac ropy je na území Ázie, pričom dve tretiny zostávajúcich ropných zásob sa nachádza v piatich krajinách Stredného východu (Saudská Arábia-26%, Irak-10%, Kuwait-10%, Irán-9% a SAE-9%) s najnižšími nákladmi na ťažbu, ale aj ďalšie majú nezanedbateľné zdroje, ako sú Bahrajn, Brunej, Jemen, Katar a Omán. Časť z týchto krajín je otvorene nepriateľská voči Spojeným štátom.

Avšak, od roku 2003 sa Rusko stalo druhým najväčším svetovým producentom ropy, hneď po Saudskej Arábii.

Odpoveďou je, nájsť nové ropné zdroje, aby nedošlo k ich katastrofálnemu nedostatku s nasledujúcim devastujúcim dopadom na globálny ekonomický rast. A tu nejde o žiadne zanedbateľné objemy, predstavuje to ekvivalent piatich ropných teritórií porovnateľných so Saudskou Arábiou. Irak je druhou, resp. treťou najväčšou krajinou s ropnými rezervami a Irán, okrem ropy má druhé najväčšie zásoby zemného plynu na svete.

Je treba pripomenúť, že vojenskou pomocou Iraku došlo zo strany USA anulovaniu všetkých kontraktov medzi bývalou irackou vládou s Ruskom, Čínou a Francúzskom.

Je teda konečným strategickým cieľom USA -- Irán, Irak a KĽDR? Ak áno, tak potom prečo sa postupne realizuje a rozširuje obkľučovanie Ruska krajinami NATO, t. j. bývalými krajinami Varšavskej zmluvy a dokonca i krajinami bývalého ZSSR (pobaltské štáty)? Prečo sa rozšírili tzv. farebné revolúcie (Gruzia, Ukrajina) naprieč Euroáziou? Záujem je aj o Azerbajdžan a Arménsko.

Vo vzťahu k Iránu treba hovoriť nielen o rizikách a potenciálnych hrozbách, ale aj o jeho snahe o bezpečnostné zakotvenie. Irán v historickej dobe nikdy neviedol útočnú vojnu, osemročná vojna s Irakom bolo Irakom vyprovokovaná tiež za podpory USA, ktoré dokonca Irak vyzbrojili ZHN (chemickými zbraňami). Irán je v súčasnosti pozorovateľom Šanghajskej organizácie spolupráce a usiluje sa o plné členstvo. Irán sa podieľal na ukľudnení situácie či vzťahov medzi Indiou a Pakistanom, ktoré medzi sebou viedli už tri vojny a teraz majú aj jadrový potenciál. Irán je členom aktivizujúceho sa Hnutia nezúčastnených. Nie je chybou administratívy USA, ktorá haraší vojnou či leteckými útokmi namiesto spolupráce, pre ktorú sa otvoril priestor? Nie je najvyšší čas k zmene a to nielen v záujme uspokojenia celkového bezpečnostného prostredia, ale aj pre samotnú Ameriku?

V roku 2004, v priebehu uvítacieho ceremoniálu pri príležitosti prijatia nových členov NATO, prezident Bush poznamenal, že poslanie NATO sa teraz rozšírilo ďaleko za perimeter aliancie. Členstvo v NATO sa dotklo až krajín Stredného východu, aby posílilo našu schopnosť bojovať proti teroru a prispeli k našej spoločnej bezpečnosti. Ale poslaním NATO teraz bude viac, než len globálna bezpečnosť. Teraz hovoríme o tom, ako podporiť a rozšíriť slobodu v rámci širšieho Stredného východu, dodal prezident USA Bush.

Teraz niečo k historickému pozadiu pojmu "geopolitika". Britský geograf Halford Mackinder v roku 1904 predniesol prejav, ktorý mal zmeniť históriu. Pod názvom "Nosný geografický bod histórie" definoval vzťahy medzi regionálnou geografiou štátu-jeho topografiou, väzbou na more alebo pevninu či klímu- a jeho politikou a postavením vo svete. Určil dve základné skupiny mocností: námornú, vrátane Británie, USA a Japonska a veľkú pevninskú mocnosť Euroáziu, ktorá dokázala rozvojom železnice zjednotiť veľké pevninské oblasti a urobiť ju nezávislou na mori.

Pre tohto geografa, bolo pre pokračovanie hegemónie Britského impéria po 1. svetovej vojne nevyhnutné za každú cenu zabrániť zblíženiu záujmov národov východnej Európy -Polska, Československa, Rakúsko-Uhorska s ruským "srdcom" euroázijskej pevniny (nosného geografického bodu). Po mierových rozhovoroch vo Versailles povedal preslávenú poučku:

Kto ovláda východnú Európu ovláda srdce pevniny.

Kto ovláda srdce pevniny ovláda svetový ostrov.

Kto ovláda svetový ostrov ovláda svet.

Srdcom pevniny je kľúčová oblasť Euroázie a svetovým ostrovom je celá Euroázia, vrátane Európy, Stredného východu a Ázie, čo tvorí asi 90 krajín.

Hádam každý pochopí, že najdôležitejšie je ovládať svetový ostrov, t. j. Európu, Stredný východ a Áziu. A z toho vyplýva, že ak chcem vládnuť svetu, musím zabrániť potenciálnemu zjednoteniu Euroázie do koherentného ekonomického a vojenského bloku, lebo ak by sa to podarilo, tak jediná superveľmoc by začala mať problémy. Veď napokon aj všetci historickí uchádzači o svetovú nadvládu pochádzali z Euroázie. Euroázia má 75% populácie, 60% HDP a 75% energetických zdrojov zeme. To čo sa odohraje či stane s distribúciou moci na euroázijskom kontinente, bude mať rozhodujúci vplyv na globálnu nadvládu USA.

V článku od Liebera a Pressa "Vzostup americkej nukleárnej prevahy" tvrdia autori:

Dnes, po prvý raz, po takmer 50. tich rokoch, stoja USA na prahu dosiahnutia nukleárnej nadvlády. Pravdepodobne bude už skoro možné zničiť primárnym úderom ruský a čínsky nukleárny arzenál s ďalekým dosahom. Pokiaľ sa politika Washingtonu nezmení alebo Moskva a Peking nepodniknú kroky k navýšeniu a pripravenosti svojich ozbrojených síl, budú Rusko a Čína a celý zvyšok sveta, žiť veľa ďalších rokov v tieni americkej nukleárnej prevahy.

Možno, ako prvá utajená či neskôr už neutajená reakcia Číny, v nedávnom čase (11.1.2007), je zničenie svojho staršieho geostacionárneho satelitu vo výške 865 km pokusnou raketou s kinetickou protisatelitnou bombou (pozn.: takže už aj družice včasnej výstrahy sú zničiteľné a vojna sa rozširuje do kozmu!?).

A teraz sa vrátim k antiraketám. Prečo Bushova vláda 13.6. 2002 jednostranne odstúpila od Zmluvy o obmedzení protiraketovej obrany (ABM Treaty) z roku 1972 (ako súčasť SALT-I.) a nenahradila ju novou, aktuálnou zmluvou, možno aj v širšom zmysle?

Typ protiraketovej obrany, vytvorenej USA, je zo strategického makropohľadu, ako doplnok, ale zároveň integrálna súčasť komplexnej a celospektrálnej prevahy -- ofenzívneho charakteru a prvého nukleárneho úderu, nie ako autonómny štít. "Len ten, kto má v podmienkach možnosti odvetného úderu zaistenú obranu, si môže dovoliť zaútočiť" -- to je logické uvažovanie z minulosti. Táto obrana nie je súčasťou protiraketového systému NATO či EÚ, ten zatiaľ ešte neexistuje a Američania sa naň ani viazať nechcú. Pokiaľ by USA vykonali jadrový úder (primárny a prípadne aj sekundárny), tak v cieľových krajinách by ostal iba malý zvyškový nukleárny arzenál. V tom prípade, by ešte aj zatiaľ nedokonalý a menej efektívny systém protiraketovej obrany, čo doteraz je (má účinnosť 90% alebo 10%?), mohol byť viac ako dostatočný k odrazeniu akéhokoľvek odvetného (zvyškového) úderu, pretože zdevastovanému cieľovému protivníkovi by ostalo len málo strategických veliacich centier, radarov, hlavíc a klamných cieľov (pozn.: chcem pripomenúť, že prvé údery sa vždy plánovali na systémy velenia a riadenia, radary, odpaľovacie zariadenia atď. a teraz už aj na satelity).

Je tiež dôležité pripomenúť, že už niekoľko desaťročí Čína, Rusko, ale aj iné krajiny navrhujú prijať medzinárodnú konvenciu o zákaze vojny v kozme i zákaze jej prípravy.

Každá účinná obrana vyžaduje zničenie obrany útočníka. Na budovanie protiraketovej obrany USA môžu Rusko a Čína odpovedať formou asymetrických stratégií, ktoré budú lacnejšie a v konečnom dôsledku dostatočne efektívne. Každá krajina, ak má byť cieľom prvého úderu a chce sa pred ním zabezpečiť, musí prednostne zamieriť svoje zbrane na základne raketovej a protiraketovej obrany a to môže realizovať nielen medzikontinentálnymi raketami, ale aj raketami stredného doletu (do 5000 km) alebo strelami s plochou dráhou letu (cca 2500 km) či ich kombináciou. Nezabudnime, že okrem medzikontinentálnych balistických rakiet (do 10 ks hlavíc, ale LGM-118A Peacekeeper "Dozorca či strážca mieru" môže mať až 11 samonavádzacích striel Mark 21, každá s 300 kt jadrovou hlavicou) odpaľovaných z pozemných síl. V rámci tzv. strategickej triády, sú tu aj atómové ponorky s viacnásobnými hlavicami (do 14 ks) a strategické bombardéry, pričom najviac strategických nosičov jadrových náloží (až 908) majú Spojené štáty s 5521 jadrovými zásobami a približne to isté množstvo je v rezervách s vybratým trítiom, Rusko ich má 782 s 5682 jadrovými zásobami a ďalších cca 10 100 v rezerve alebo v likvidácii (USA a Rusko v roku 2002 podpísali Zmluvu o znížení strategických zbraní-SORT do roku 2012 na 2200 bojových hlavíc).

Medzikontinentálna raketa Peacekeeper používa rovnaké silá ako uvažované antirakety-modifikovaný Minuteman II s EKV hlavicou Raytheon. Rakety nemusia niesť iba EKV (hit to kill exoatmospheric kill vehicle) IR navádzané hlavice, ale aj vysokoexplozívnu strelu (blast fragmentation) či jadrovú hlavicu obmedzeného rozsahu. Ako sa budú verifikovať, aké prostriedky sa nachádzajú v podzemných silách v protiraketových základniach USA a na teritóriu Európy?

Keby skutočne existovali "darebácke" štáty, alebo boli vážnym ohrozením sveta, tak potom by bolo logické, správne a efektívnejšie, aby Amerika svoj program protiraketovej obrany internacionalizovala. Ponúkla by ho okrem obrany svojho územia, aj pre Európu vrátane Ruska, ale aj pre ďalšie mocnosti, predovšetkým Čínu, Indiu, Turecko, pričom by do tohto projektu mohla zahrnúť aj politickú a vedeckotechnickú spoluprácu týchto centier moci.

V protiraketovej obrane by bolo najlepšie balistickú raketu zničiť buď pri štarte alebo krátko po ňom, kedy raketa veľmi zrýchľuje (do 4-5 minút po odpálení). K tomu však ani USA zatiaľ nemajú zodpovedajúce zbraňové systémy, tie sú iba vyvíjané (napr. letúňový laser YAL-1). Preto systém GMD (Ground-based mid-course Defense -- časť pozemných prostriedkov pre obranu v strednej fáze letu), antiraketa (súčasť protiraketového systému BMDS- Ballistic Missile Defense System) má zničiť balistickú raketu alebo jej bojovú hlavicu v strednej fáze letu (tá trvá 15-20 minút), tzn. vo veľkej výške nad zemou (1000-1500 km), t. j. nad atmosférou, vo vákuu. Najvhodnejším miestom pre stret prostriedku EKV (Exoatmospheric Kill Vehicle), vyneseného antiraketou s bojovou hlavicou (medzikontinentálna raketa už nie je), je práve v časti dráhy od vrcholu až po dosiahnutie výšky asi 130 km (termosféry) nad zemou. Bojová hlavica je stále ešte ďaleko od cieľa o obvykle sa pohybuje pasívne, okrem najmodernejších manévrujúcich typov, napr. ruského Topoľa-M.

Doposiaľ bolo do protiraketového systému BMDS zahrnutých niekoľko typov radarov. Prototyp pozemného radaru k testovacím streleckým skúškam bol GBR-P s dosahom 5000 km umiestnený na atole Kwajalein v južnej časti Tichého oceána v roku 1998. UHF radary včasnej výstrahy (zdokonalené AN/FPS_115 Pave Paws) na vojenskej leteckej základni v Beale (Kalifornia) v spolupráci so zdokonalenými radarmi BMEWS vo Fylingdales a Menwith Hill (Veľká Británia), Thule (Grónsko) a Clear Air Station na Aljaške. Zdokonalené boli aj radary Cobra Dane na leteckej základni Eareckson na ostrove Shemya (Aleutské ostrovy) a SBX radar na Vandebergovaj leteckej základni v Kalifornii. Postavená bola aj námorná verzia SBX, ktorá bola inštalovaná na plávajúcej plošine a umiestnená v Adaku na Aljaške.

Nezabudnime ani na také "maličkosti", ako je pulzný výkon radarov a nutný zdroj energie pre zaistenie jeho prevádzky. Pulzný výkon môže byť okolo 1000 MW či viac a zdroj energie cca 5 MW. Bude k tomu treba nezávislý podzemný atómový reaktor, alebo mobilná kontajnerová jadrová elektráreň ako v Grónsku? A čo prípadné dôsledky na zdravie ľudí, prírodu a ostatnú elektroniku, napr. v meteorologických zariadeniach štátu, operátorov mobilných sietí a ďalších. Veď napokon malú skúsenosť máme aj v rámci Slovenska, kedy musela armáda pred rokmi vyradiť určité typy radarov, ktoré rušili TV vysielanie či príjem u susedov a iné. Myslím, že postavenie radaru a antirakiet v Grónsku, na Aljaške, Sibíri či morských atoloch nie je úplnou ochranou, ale v malých či stredných krajinách Európy je to potenciálna hrozba pre široké okolie. Ktovie, čo na to povedia Rakúšania!?

Nesmieme zabudnúť na družicový systém včasnej výstrahy DSP (Defense Support Program), ktorého družice pôsobia na geosynchrónnych obežných dráhach a poskytujú včasné varovanie o odpálení medzikontinentálnych rakiet. Tieto však budú postupne nahradené družicovým systémom SBIRS (Space-Based IR Satellites) so štyrmi družicami na geosynchrónnych a dvomi ďalšími na vysokých eliptických obežných dráhach.

Všetky antirakety GBI (Ground Based Interceptor) budú umiestnené na dvoch základniach, v podzemných železobetónových silách vo Fort Greely na Aljaške a na Vandebergovej vojenskej leteckej základni v Kalifornii. Teraz sa rokuje o tretej-európskej základni v Poľsku (antirakety) a Česku (radar). Toto zatiaľ plánované európske priblíženie základne antirakiet, vyplýva z relatívne malého času tzv. časového priestorového okna, v ktorom musí byť nepriateľská bojová hlavica zasiahnuteľná. V tomto "okne" musí byť bojová hlavica zistená, zameraná, musí byť vydané veliteľské rozhodnutie o zničení, aktivované antirakety a systémy zabezpečenia navedenia vrátane prenosu údajov, vydané povely a odpálené antirakety. K tomu treba pripočítať čas na vlastné priblíženie sa antirakety resp. prostriedku EKV k bojovej hlavici, vypustenie miniatúrnych prostriedkov ničenia mimo atmosféru MKV (Miniature Kill Vehicle) čo najbližšie k cieľu, ich navedenie a následné zničenie cieľa kinetickou energiou prostriedku MKV. Toto všetko sa musí zvládnuť v priebehu niekoľkých minút. Preto je dobrý každý kilometer o ktorý môže byť základňa bližšie k predpokladanej dráhe rakety. Ale predsa len treba pripomenúť, že v súčasnej realite, je výstavba vojenských základní predsa len arzenálom už skončenej "studenej vojny". Otázkou ostáva pre koho je to potrebné?

Doposiaľ USA investovali do protiraketovej obrany cca 91 mld. USD a v ďalších 6 rokoch plánujú okolo 58 mld. USD.

Všeobecne sa predpokladá či argumentuje, že rozmiestnenie antirakiet v Poľsku a radaru v Česku zaistí ich obranu. Žiaľ, to je omyl. Ak by bolo cieľom medzikontinentálnej balistickej rakety napr. Poľsko, táto balistická raketa by musela už na ďalekých prístupoch (okolo 1000 km od cieľa) prejsť do zostupnej fáze (trvá asi 3-5 minút), ak už vstúpi do horných vrstiev atmosféry, antirakety sú proti nej nepoužiteľné a v tom prípade by antirakety už nikoho neubránili, technicky je to nemožné. Antiraketa by nestihla alebo nemohla vypustiť prostriedok EKV- ten, pokiaľ by nezhorel, tak by v atmosfére nefungoval (riadiace motory by boli neúčinné, senzory oslepené). K obrane cieľa by museli byť na ňom rozvinuté ďalšie systémy (napr. Patriot PAC-3) pre konečnú fázu letu balistických rakiet, ale tie sú účinné pri ničení rakiet krátkeho a stredného dosahu, ale neúčinné proti medzikontinentálnym raketám.

Slovenská republika, od roku 2000, mohla mať "svoju" primeranú protiraketovú obranu či štít. Samozrejme nie v tom megalomanskom či globálnom poňatí. Stačilo získať ešte jeden systém S-300PMU1 alebo S-400 s príslušným 3D radarom a spolu so systémom S-300, ktorý je v armáde zavedený, sme mohli, okrem svojho teritória pokryť do značného rozsahu aj susedov a zároveň sa začleniť do spoločného systému PVO NATO, najmä proti raketám krátkeho a stredného doletu, ale hovorí sa aj o strategických raketách. No vtedajšia slovenská vláda, radšej zaplatila pokutu za nezrealizovanie zmluvy, 54 mil. USD (viac ako 2,5 mld. sk). Dá sa predpokladať, že už vtedy sa zapojila do protiraketovej obrany! Poľsko uvažuje, v prípade súhlasu z rozmiestnením antirakiet, že bude požadovať od USA umiestnenie niekoľko batérií mobilného protivzdušného systému Patriot, ako ochranu proti prípadnej odvety Ruska či Bieloruska. Takže eskalácia napätia nehrozí!?

Čo teda vyvolá, či už vyvoláva reakcie na tento stav, či aspoň zámienku pre vojnových jastrabov na východe i západe na ďaľšie investície do zbraňových systémov, spočívajúci v tom, že sa vybuduje či dokončí akýsi Americký protiraketový obranný systém v jednej časti Európy, že sa zrealizuje militarizácia celého Stredného východu, obkľúčenie Ruska a Číny prepojenou sieťou nových amerických vojenských základní?

V kontexte týchto skutočností, nevyvolá tento stav aj u iných, ekonomicky alebo vojensky silných krajín sveta, najmä v Ázii a Strednom východe (Čína, Južná Korea, India, Pakistán, KĽDR, Izrael, pričom posledné štyri krajiny sú zaradené ako neoficiálne jadrové štáty) alebo Južnej Afrike, ďalšiu militarizáciu so zameraním na manévrujúce medzikontinentálne rakety, na nich aplikovanú technológiu stealth (neviditeľný), technológie klamných hlavíc a zároveň podobného antiraketového systému, svojho obranného dáždnika? Niektoré štáty, hoci majú potenciál k výrobe jadrových zbraní, napr. Japonsko, Kanada, Švédsko a Nemecko sa ich výroby zriekli (zatiaľ?). Čína zamýšľa reagovať na protiraketový systém USA zvýšením počtu medzikontinentálnych rakiet až na štvornásobok a tak ho jednoducho zahltiť. Pritom protiraketový systém NMD má mať po dokončení kapacitu 20 ICBM striel po 20 hlavíc a 100 s klamnými cieľmi.

Dôraz na americkú "celospektrálnu prevahu" s akcentom na nukleárnu, v súčasnej svetovej politike, nie je to faktor skrývajúci veľký potenciál zaviesť svet do nukleárneho pekla v dôsledku chybných úvah a omylov? Ako sa pozerať na šírenie slobody a demokracie vo svete vojenskými prostriedkami bez rozhodnutia či súhlasu OSN, najmä ak sa nevyčerpajú všetky možnosti nevojenské? Čo to prináša z mikro a makro pohľadu pre danú krajinu a svet ako celok? Možno to vidieť temer denne v médiách naživo! Nie je to horšie, ako za bipolárneho sveta, keď približná nukleárna parita a politická realita tej doby, držala a udržala "vojnu" v dohodnutých rámcoch?

Koncom roka 2004, začalo byť nielen Moskve jasné, aj v kontexte hore uvedených skutočností, že sa naplno rozbehla nová forma studenej vojny, tentoraz v oblasti strategickej kontroly či ovládnutia energetických zdrojov a jednostrannej jadrovej nadvlády. Američania ju realizujú už dávno, resp. od kedy sa im stenčili ich vlastné zdroje ropy a plynu a od rozpadu ZSSR. Nie je náhodou alebo potenciálnou skutočnosťou, že Rusko, ako jediná euroázijská krajina, je schopná zorganizovať prostredníctvom svojich obrovských zdrojov ropy a plynu efektívne aliancie? A to je asi aj odpoveď, na relatívne menej podstatnú, izolovanú záležitosť a zástupný problém- protiraketovej obrany, predsunutej do dvoch európskych krajín. Len či to pochopia aj európski politici!?

V novej Národnej bezpečnostnej stratégii USA z roku 2006, je badať tendenciu, že v nej silové prvky a spoliehanie sa prednostne na vlastné sily, prevažujú.

Možno ju krátko charakterizovať -- ako sila a transformačná diplomacia. Zrejmá je aj orientácia resp. pokračovanie na tzv. farebné revolúcie, hoci v súčasnosti sa dostali do problémov. Obsahuje aj varovanie adresované Kremlu, že "úsilie zabrániť demokratickému vývoju doma a v zahraničí bude prekážať rozvoju vzťahov Ruska s USA, Európou a inými susedmi. Aj v novom strategickom prostredí americké "bezpečné, vierohodné a spoľahlivé jadrové sily stále hrajú rozhodujúcu rolu". Transformačná diplomacia sa má opierať aj o rastúcu vojenskú silu USA.

A ako sa pozerať na návrh rozpočtu na účtovný rok 2008, ktorý predložil prezident Bush, keď uvádza, že tento odráža priority USA, ochranu vlasti a boj s terorizmom, zachovanie silnej ekonomiky s nízkymi daňami a pritom z takmer trojbiliónového rozpočtu by mal dostať Pentagon až 700 mld., čo tvorí skoro 25%, pričom v roku 2007 to bolo 449 mld. Nedá sa to chápať ako priorita, na pokračovanie a riešenie medzinárodných problémov vojenskými prostriedkami?

Pritom po rozpade bipolárneho sveta bola tendencia po celkovej spolupráci a dôvere. Prvá reakcia nových režimov bola úplne prirodzená. Pripomeniem len odporúčanie bývalého prezidenta Havla o vzájomnom rozpustení vojenských paktov a jeho prvý prejav v americkom Senáte, prelínajúci sa vetou "ak chcete pomôcť nám, pomôžte prednostne Sovietskému zväzu". Ovácie po stojačky za túto vetu charakterizovali vtedajšiu politickú atmosféru. Treba aj pripomenúť masívne odzbrojovanie (Zmluva o konvenčných ozbrojených silách v Európe, SALT I., SALT II., Otvorené nebo a pod.) a hľadanie reálnych ciest pre spoluprácu. A tá sa skutočne začala prejavovať medzi bývalými súpermi -- USA a Ruskom. Svoju váhu získavalo OSN, ale aj OBSE spolu so snahou po naplnení ich poslaní. Postupne však dochádzalo k zmene tejto reality. Prišlo sa s otázkou "bezpečnostného vákua" a postupným hľadaním nového nepriateľa. USA sa stavali do pozície unilaterálnej mocnosti a tým sa menil i ich postoj k NATO.

A nakoniec je treba pripomenúť Deklaráciu štátnych a vládnych predstaviteľov členských štátov NATO a Ruskej federácie, prijatej na summite v Ríme 28. mája 2002 a vytvorenie Rady NATO a Ruska (nahradila dovtedajšiu Stálu spoločnú radu NATO-Rusko z roku 1997). V úvode sa píše: "Na začiatku 21. storočia žijeme v novom, úzko vzájomne závislom svete, v ktorom bezprecedentné nové hrozby vyžadujú zvýšené spoločné reakcie. Následne my, členské štáty Severoatlantickej organizácie a Ruská federácia začíname dnes novú stránku v našich vzťahoch, zameraných na zvýšenie našej schopnosti pracovať vzájomne v oblasti spoločného záujmu a postaviť sa spoločne proti hrozbám a rizikám našej bezpečnosti". V rámci tejto spolupráce, okrem iných oblastí, je uvedená aj oblasť raketovej obrany, v ktorej bola stanovená spolupráca: stupňovať konzultácie v oblasti raketovej obrany (TMD) zvlášť pre TMD koncept, terminológiu, systém a systémových schopností, analyzovať a hodnotiť možné úrovne interoperability medzi jednotlivými TMD systémami a využiť príležitosti k zintenzívneniu spolupráce vrátane spoločných cvičení.

Hore uvedenej deklarácii predchádzal z 27. mája 1997 Zakladajúci akt o vzájomných vzťahoch, spolupráci a bezpečnosti medzi Severoatlantickou alianciou a Ruskou federáciou, podpísaný v Paríži. K základným zásadám patrí prehlásenie, že euroatlantická spoločnosť je nedeliteľná a NATO s Ruskom pracujú spoločne v záujme celoeurópskej bezpečnosti k ochrane spoločných hodnôt. Uznávajú, že kľúčová roľa pri udržaní mieru a stability v Európe prináleží OBSE. Európa je spoločným priestorom bezpečnosti a stability bez deliacich línií alebo oblastí vplyvu, ktorý by obmedzoval suverenitu akéhokoľvek štátu. V jednom z ustanovení tohto aktu sa deklaruje, že nie je záujem, neplánuje sa, ani neexistuje žiadny dôvod k rozmiestňovaniu atómových zbraní na územiach nových členských štátov NATO. Záverom sa konštatuje, že žiadna zo strán nepovažuje druhú za vlastné ohrozenie, ani sa nebude v budúcnosti snažiť druhú stranu v oblasti bezpečnosti znevýhodniť.

Takže, čo sa to vlastne, od toho času zmenilo?

Do určitej mieri sa dá pochopiť americký prístup a to nielen v oblasti protiraketovej obrany, ak rešpektujeme americký historický vývoj, t. j. tradičný izolacionalizmu (Monroeova doktrína z roku 1823, o Amerike Američanom, aby sa Európa nemiešala do amerických záležitostí), neskôr vieru vo vlastné sily, ktorá je vlastná každému Američanovi, čo nakoniec viedlo k unilaterizmu. Zodpovedať za svet a riešenie jeho problémov vo svojej vlastnej réžii, čo by sa dalo charakterizovať ako superizolacionizmus. "Right or wrong, my country"- voľne preložené: "Nech už je to správne, alebo nie, ide predovšetkým o moju krajinu". Z pohľadu rýchlo meniaceho sa sveta a nástupu multilaterizmu, je tento prístup určitým spôsobom už zastaraný a neodpovedá reálnym podmienkam. Z hľadiska USA je však zabezpečený aj v OSN právom veta, ktoré je takmer výlučne využívané len Spojenými štátmi.

Nenastal už čas na zmenu v samotných Spojených štátoch a tým i ich návrat k zásadám Otcov zakladateľov a k pôvodnému významu mena, ktoré Amerika svojim významom nádeje svetu dala?!

Žiaľ aj tieto súvislosti zatiaľ skôr nasvedčujú, že základný argument Mackinderovej geopolitiky stále platí: "Veľké geografické reality zostávajú: pevninská mocnosť proti námornej mocnosti, vnútrozemie proti pomedziu, centrum proti periférii..." Zdá sa, že to chápe Rusko rovnako ako Amerika!

Poznámka namiesto rozhriešenia

Priznám sa, že k napísaniu tohto kompilátu, ma v primárnej fáze vyprovokovali informácie a názory, uverejňované v posledných dvoch mesiacoch, v elektronických a printových médiách v Slovenskej a Českej republike. No definitívne rozhodnutie k tomuto kroku, mi v dobrom slova zmysle, pomohli nekonvenčné a vecne-odborné názory uverejnené v ATM, WM a Britských listoch, najmä od autorov pánov Kauckého, Engdahla, Udalla, Polreicha, Kotrbu, Krejčího, Klimenta, Dokulila a Bartošeka. Akiste mi prepáčia, že v mnohom som použil ich myšlienky a závery. Viedla ma k tomu nezištná snaha, globálne usporiadať ich názory a moje malé know-how, do akejsi hoci krátkej, ale ucelenej podoby. Samozrejme, že inklinujem viac k nim, ako k jednoducho a jednoznačne prezentovanej oficiálnej politike- buď za alebo proti- protiraketovej základni či obrane na teritóriu Európy. Určite som ovplyvnený aj nadobudnutými vedomosťami a praxou z viac ako tridsaťročnej služby profesionálneho vojaka (zhruba polovicou v minulom systéme a polovicou v novom systéme) a myslím si, že temer každý z nás dokáže až po dôkladnom a komplexnom ujasnení úlohy a zhodnotení situácie -- prijať možno správne a efektívne rozhodnutie. Ak sa to aspoň trochu podarilo, je to stimul pre nás všetkých, rozmýšľať v súvislostiach a komplexne a nepodľahnúť povrchne vyjadreným záverom, nech sú, či už z východu alebo západu, či od bohatého severu alebo chudobného juhu.

S. Kaucký: Cizí protiraketová základna v Česku? ZDE