Rýchlo som zobrala kabelku, odniesla ju do spálne a schovala do skrine s oblečením. (Áno, naozaj som to urobila!) Potom som sa vrátila a poriadne očami preskenovala pracovňu, v ktorej sa chlapci medzitým usadili k počítaču. Tam som bystrým zrakom objavila pas s čerstvými vízami položený na poličke, aj pas som pohotovo odniesla do skrine v spálni. Kontrolu som zakončila v Danielovej izbe, na stole mal starý digitálny fotoaparát, ten som sa rozhodla didakticky nechať tam, ako vábničku...

Chlapci sa spokojne hrali a ja som si pomaly začala uvedomovať, ako nad rozumom a citom zvíťazilo čosi divné a natoľko silné, že ma automaticky a rýchlo doviedlo až k činu, k trápnemu schovávaniu "cenných" vecí do skrine v spálni, aby ich ten malý Róm neukradol... Ponížená svojim konaním som si sadla do kuchyne.

V rúre sa piekol sobotný obed, kura, voňalo ako divé. Blahobyt sa rozlieval okolo mňa, v mojom teplom byte. Pozrela som von oknom, pod oknom na trávniku sa práve prechádzala suseda so psom Andym, ku ktorému cíti takú lásku aká sa zvykne cítiť k deťom. Smutná a zahanbená sama zo seba som sa pokúsila o rehabilitáciu. Nenapadlo ma nič lepšie, ako ponúknuť tým dvom, sociálne slabému Andrejovi a Rómovi Máriovi, obed. To krásne, voňavé, dobre zaopatrené, intelektuálske, povýšenecké pečené prasa, teda pardón, kura. Nechceli. Vraj nie sú hladní. Rehabilitácia sa nekonala. Tak mi treba!

Ako sa poznám, túto trápnu avantúru by som zmietla pod koberec a neobťažovala s ňou ďalej seba ani ostatných, ale stalo sa inak. V ten istý deň večer som v rozkošnej nálade po návrate z divadla klikla na obľúbené Britské Listy. Čakal ma v nich článok Štefana Šveca "Chvála mrzáků, negrů a vtipů o ženských. Pri jeho čítaní sa preskratovalo, zaplo relé a malý Róm na mňa vyceril veľké zubiská. Vytrhnuté z kontextu citujem: "Rasismus má v naší duši své nezastupitelné místo, jde o to nenechat ho vyhřeznout do jeho odporných projevů." Tak sa sama seba pýtam, ktorý tvar rasizmu je ešte ten neodporný? Kabelka v skrini? Z tej mi je mrazivo, lebo (môj) rozum miluje a myslí humanisticky a duša je plná nehy. Len tie činy....akosi k tomu neladia tak ako by mali...

Po takejto exhibícii isto nie je patričné "podľa seba súdiť teba" a generalizovať, preto nenapíšem, že (na Slovensku) je nás dosť takých, ktorí rozmýšľame a cítime ako (ľavicoví) humanisti, ale ako konáme...? Ostanem subjektívna, s popolom na hlave a v podprsenke milým čitateľom na záver ponúkam ako zmrzlinu túto príhodu: Keď bol syn ešte veľmi maličký, prvý krát v živote videl skutočného Vietnamca. Bolo to vonku, na ulici. Vietnamec prešiel okolo nás a Danko sa ma prekvapene a potichu opýtal "Maminka, to bol mimozemšťan?"