Takéto uvažovanie má napriek svojej extrémistickej podstate dlhú tradíciu. Nachádzame ho už v antike, v novoveku vrcholí v utilitarizme, voluntarizme a neoliberalizme. Pod rúškom nových poznatkov z oblasti prírodovedy (najmä darvinizmu) sa zasa šírilo antihumanistické myslenie, ktoré ústami Nietzscheho pohŕdalo súcitom k slabším a vyzdvihovalo silu, ktoré popieralo rovnosť a vyzdvihovalo úspech.

Poprední evolucionisti dokonca odmietali demokraciu. Sám Darwin bol v týchto otázkach zdržanlivý, ale Huxley, Spencer a iní už z jeho učenia vyvodzovali takpovediac aristokratické dôsledky. Aj preto samotný Nietzsche nebol schopný pochopiť vznik kresťanstva a jeho cností ako túžbu po láske a milosrdenstve v despotickej Rímskej ríši, ale ako odpornú slabosť skrachovaných vrstiev spoločnosti (otrokov, chudobných, chorých, prostitútok, mrzákov), ktorí nie sú schopní sa o seba postarať.

Sebaovládanie človeka ako etická konštanta

Takéto uvažovanie desilo už Sokrata, ktorý sa na jednej strane staval proti náboženským dogmám, no zároveň vyzdvihoval potrebu mravných zákonov potrebných na udržanie spoločnosti. Za hlavné normy považoval úmernosť a vnútorný hlas (pričom jeho jedinou dilemou bolo, či je tento hlas božský, alebo pochádza z nás). Tu treba pripomenúť, že dodnes je základným znakom všetkých etických systémov ľudstva snaha o sebaovládanie človeka. Tento predpoklad sa počas stáročí nijako nemenil a zdá sa, že je antropologickou a sociálnou konštantou každej civilizácie.

Ideológovia osvietenstva boli presvedčení, že nastupujúcu sekularizáciu, ktorá oslobodila človeka z pút cirkevnej moci, možno označiť za znak postupného slabnutia či dokonca miznutia náboženstiev.

Dnešná sociológia však nezdieľa tento optimizmus, nepovažuje ho za všeobecný trend, ale skôr za veľmi ohraničenú fázu, ktorá sa opakuje v dejinách takmer periodicky. Mnoho ľudí fascinuje na náboženstve jeho trvalosť a historická patina, čosi, čo im dodáva pocit nádeje až istoty. Nie je pre nich odklonom od tunajšieho sveta, ale možnosťou intenzívnejšie ho prežívať. V tejto chvíli je úplne jedno, či toto prežívanie niekto označí za ilúziu v zmysle známeho Marxovho výroku, že náboženstvo je ópiom ľudstva, ak vieme, že psychologicky pôsobí veľmi účinne. Ukazuje sa, že v čase hodnotového zmätku, ktorý je výsledkom ani nie tak sekularizácie, ako relativizácie etických noriem, vzrastá popularita náboženského fundamentalizmu, ktorý má v ére globalizácie oveľa vážnejšie dôsledky ako v minulosti. Preto je nevyhnutné, aby sme vyvinuli také princípy globálnej etiky, ktoré nielenže odvrátia konflikt civilizácií, ale určia základné, univerzálne normy ľudského správania.

Humanizmus bez garancie v Bohu

Globálna etika sa nemôže zrodiť na princípe náboženského synkretizmu, nemôže byť utilitárnou náhradou za jestvujúce viery. Takáto snaha pravdepodobne nemá šancu na úspech.

Príkladom môže byť doterajší vývoj baha'izmu, ktorý si za svoj cieľ stanovil okrem iného aj jednotu všetkých náboženstiev. V teologickej rovine síce dosiahol pozoruhodné úspechy v rovine kresťansko-islamského synkretizmu (a dovolím si tvrdiť -- aj s prvkami budhizmu), ale namiesto zjednocovania postupne začal vytvárať vlastnú, autonómnu vierouku. V dôsledku toho je dnes vnímaný "len" ako jedno z deviatich hlavných svetových náboženstiev. Globálna etika sa však nemôže zrodiť ani popretím existujúcich religióznych náuk. Musí byť komplementárna s mnohými tradíciami odlišných civilizácií a musí vychádzať z rešpektu voči kultúrnej rôznorodosti.

Moderný antiteizmus sa často cíti byť morálne nadradený náboženstvám. Vychádza pritom z tradície sekulárneho humanizmu, ktorý sa zrodil tézou holandského právnika Huga Grotia, že treba konať, ako keby Boha nebolo. Grotius založil humanizmus bez garancie v Bohu a bez zdroja sily od Boha. Odmietanie Boha však na humánne konanie nestačí. Nietzsche nepopieral iba Boha, ale aj ideály humanizmu. Navyše, historické poukazovanie na kresťanskú inkvizíciu alebo moslimské výboje nie je dôkazom mravnej prevahy ateizmu. Zvlášť, keď nám komunistický režim ukázal, ako netolerantne sa vedia správať aj ateisti k veriacim.

Na druhej strane, humanizmus bez garancie v Bohu nemusí byť nevyhnutne ateistický. Kant takto porozumel aj zmyslu Ježišovej Reči na hore. V Základoch metafyziky mravov pripomína, že príkaz milovať nielen svojich blížnych, ale aj nepriateľov, je príkladom praktickej lásky, spočívajúcej vo vôli -- na rozdiel od patologickej lásky, spočívajúcej v citovej náklonnosti. Len lásku k človeku, ku ktorému nás neviažu nijaké sympatie, ba naopak, môžeme k nemu pociťovať prirodzený odpor, len takúto lásku možno prikázať. Inými slovami, morálna hodnota konania nespočíva podľa Ježišovho príkazu v účinku, ktorý od neho očakávame, ale len v jeho samotnom princípe. Odtiaľ slávna Kantova veta: Konaj tak, aby si ľudstvo tak vo svojej osobe, ako aj v osobe každého druhého, používal vždy zároveň ako účel, a nikdy nie iba ako prostriedok.

Sekulárny humanizmus môže zohrať pri tvorbe globálnej etiky kľúčovú úlohu za predpokladu, že sa bude správať neutrálne. To znamená, že povýši pluralitu na princíp a nebude sa usilovať zasahovať jednotlivcom do ich osobnej viery. Základom sekulárneho humanizmu musí ostať tolerancia ako určujúca miera slobody a ľudskosti -- takto ju koncipoval už Voltaire.

Tolerancia ako princíp globálnej etiky nie je výrazom ľahostajnosti, ale prejavom identity vyznačujúcej sa otvorenosťou, zodpovednosťou a humanizmom. Alebo inak: je hlbokým, neúčelovým, zmysluplným podielom na inom príbehu.

Globálna etika vychádza z predpokladu, že existujú univerzálne platné mravné normy, ktoré môžu slúžiť ako vzorec správania ľudstva. Tento minimálny etický konsenzus alebo (ako to nazýva nemecký teológ Hans Küng) svetový étos by sa mohol stať základom všeľudského spoločenstva rozvíjajúceho sa podľa zásad mieru, slobody a spravodlivosti. Tento konsenzus vďaka kultúrnej rôznorodosti nikdy nebude totálny a ani by to nebolo žiaduce. Nevychádza z teórie, ale z praktických skúseností. Nemá preto oporu v teológii či filozofii, ale v mravných tradíciách svetského života.

Zlaté pravidlo ľudskosti

Sekularizmus na tomto mieste neznamená odmietnutie Boha. Znamená globálnu dohodu na princípoch, ktoré sú rôznym spôsobom spoločné všetkým. Pri hľadaní týchto princípov nie sme celkom bezradní. Za jadro globálnej etiky je napríklad už dávno uznané tzv. zlaté pravidlo ľudskosti: Čo nechceš, aby robili tebe, nerob ani ty iným. Tento princíp sa takmer zázračne vyskytuje vo všetkých relevantných náboženstvách (judaizmus, kresťanstvo, islam, hinduizmus, budhizmus, džinizmus, konfucionizmus, taoizmus, baha'izmus) a prostredníctvom filozofie Immanuela Kanta aj v sekulárnom humanizme. Znamená to, že jednotlivé národy sa nemusia zhodnúť na tom, či je Ježiš Boh, prorok alebo výnimočný človek, ale môžu nájsť súlad v jeho mravných tézach.

Zlaté pravidlo ľudskosti však nie je ani tak vyjadrením globálnej etiky, ako skôr potvrdením, že podobné univerzálne pravidlá existujú, že morálny konsenzus ľudstva je možný. Je zároveň dôkazom, že každý z nás -- veriaci či ateista -- má kúsok pravdy, ale nie viac. Len tak, že budeme o týchto pravdách diskutovať, len tak, že budeme hľadať všetko to, čo nás spája, prospieva životu a vytvára mier, môžeme vypestovať nový strom porozumenia a všeľudskej spolupráce. Globálna etika do istej miery mení teológiu na antropológiu podobne ako to vidíme u Feuerbacha, ktorý vyzdvihovaním lásky k celku ľudstva (nie k jednotlivcovi) nahradil uctievanie Boha. Existujú však aj iné etické normy, ktoré by neboli spojené s určitým regionálnym alebo sociokultúrnym zdôvodnením? Isteže.

Významný český religionista Otakar Funda (ktorý prešiel zaujímavý osobný vývoj od protestantizmu k ateizmu) za takúto univerzálnu normu považuje sám život. Život je hodnotou sine qua non. Bez skutočnosti života by sme nevyvíjali žiadne úsilie o zakotvenie globálnej etiky. Hodnota života je v živote samom. Nemusíme ju zdôvodňovať argumentmi ležiacimi mimo života, ako je to v prípade ostatných etických noriem. Posvätnosť života by sme si lepšie uvedomili, keby sme klasický náboženský príkaz Nezabiješ! pretavili do kladnej požiadavky Maj úctu k životu! alebo aktívnej tézy Zabraňuj zabíjaniu!

Tento postoj je zároveň zásadnou korekciou klasického humanizmu, ktorý považuje človeka za mieru všetkých vecí. Je uvedomením si, že náš život je len jednou z foriem tohto sveta, ktorú nevyčleňujeme, ale vnímame komplexne ako súčasť poriadku prírody. Živá príroda nie je neutrálnou kulisou ľudskej existencie, ale kladnou hodnotou samou osebe. Je zároveň naším limitujúcim priestorom.

Pseudonáboženské smery

V tomto kontexte je jasné, že humanizmus dnes nemusí predstavovať len tie najušľachtilejšie a najvznešenejšie plody ľudského myslenia. Niektoré jeho smery majú dokonca pseudonáboženský charakter so spoločensky škodlivým podtextom. Napríklad argentínsky filozof Mario Rodriguez Cobos, ktorý sa necháva oslovovať Silo, zakladá po celom svete bunky Humanistického hnutia, ktoré sa usilujú pôsobiť vo všetkých oblastiach -- aj ako politické strany (takáto odnož funguje aj v susednom Česku). Silo znamená po španielsky sýpka a v tomto prípade má symbolizovať poslanie muža, ktorý zhromažďuje zrná na ďalšie klíčenie. Silove práce jeho prívrženci citujú ako posvätné texty, dokonca i jeho život je predmetom mytologizácie, náročky pripomínajúcej tŕnistú cestu proroka.

Silo kladie prioritný dôraz na humanizáciu spoločnosti, mnohé jeho myšlienky sú sympatické -- ale len po hranicu, kde začína úlohu človeka absolutizovať a preceňovať. Neprekvapuje, že tento muž odmieta environmentalizmus ako nevhodnú prekážku na ceste k nekonečným možnostiam ľudskej bytosti... Ešte bizarnejším smerom je transhumanizmus, ktorý sleduje víziu prepojenia ľudskej a umelej inteligencie, ktorý chce pomocou génovej terapie, drog a moderných technológií prekročiť hranice medzi človekom a strojom a dosiahnuť nesmrteľnosť ľudského tela. Títo technooptimisti sa sformovali v priebehu deväťdesiatych rokov minulého storočia a veria, že ľudstvo nezostane obmedzené svojou biológiou. Príznačný je osud ich zakladateľa: F. M. Esfandiary si zmenil meno na FM-2030 a leží vraj zmrazený niekde v Arizone, kde čaká na oživenie. "Pociťujem hlbokú nostalgiu za budúcnosťou," boli vraj jeho (zatiaľ) posledné slová a netreba vari pripomínať, že jeho prívrženci ho očakávajú netrpezlivejšie ako kresťania ďalší návrat Krista...

Sekulárna globálna etika je schopná prekonať nielen extrémne protipóly hlbinnej ekológie a pseudonáboženského humanizmu, ktorý je v podstate len radikálnym vyústením narcizmu a egoizmu. Chápe ľudskosť v jej najčistejšej podobe a čerpá z osvedčených, dodnes uplatniteľných prejavov morálky jednotlivých civilizácií. Dôsledným rešpektovaním náboženského vierovyznania a osobného presvedčenia sa vyhýba kultúrnemu imperializmu, no zároveň posilňuje globálne vedomie človeka vytyčovaním univerzálnych noriem. Nevyčerpáva sa v utopických predstavách o jedinom svetovom náboženstve či ateistickej civilizácii a hľadá prieniky, na ktorých môžu byť postavené základy planetárneho spoločenstva. Ak existuje základné pravidlo ľudskosti, existuje aj spôsob, ako skĺbiť kresťanský princíp lásky, islamský ideál spravodlivosti, budhistickú úctu k životu, hinduistickú teóriu obete, bahájsku vieru v jednotu sveta i humanistické chápanie oslobodenia človeka. A možno že potrebujeme mýty, ktoré nám pomôžu stotožniť sa so všetkými ľuďmi, nie iba s tými, ktorí patria do našej etnickej, civilizačnej alebo ideologickej skupiny. Potrebujeme mýty, ktoré nám pomôžu ctiť si Zem ako posvätný priestor, a nie iba materiálny zdroj. Univerzálna etika prežitia sa už čoskoro môže ukázať ako najväčšia výzva našich čias.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO