Konflikty o vodu sa stali hlavnou témou tohtoročnej Správy o rozvoji ľudstva, ktorú každý rok vypracováva Organizácia spojených národov. V rozvinutých krajinách predstavuje problém najmä zvýšená spotreba pitnej vody v priemysle a energetike a kvalita vody, ktorú si sami znečisťujeme ešte stále nedostačujúcou environmentálnou politikou. V tomto smere by sme si mali brať príklad z krajín, ktoré momentálne presadzujú kvalitnú politiku ochrany životného prostredia s pozitívnymi výsledkami ako napríklad Švédsko, Nemecko či Veľká Británia. Tieto problémy sa dajú vyriešiť pomerne jednoducho využívaním úžitkovej vody a ochranou vzduchu, vody a pôdy pred škodlivými účinkami antropogénnej činnosti. Zvyšok sveta zažíva miestami naopak rozsiahle environmentálne katastrofy. Dobrým príkladom je vysychanie Aralského jazera, kde ide o nesmierne krutú daň za pestovanie bavlny. Projekt využívania prítokovej vody s nedomyslenými následkami spôsobil kompletnú reštrukturalizáciu regiónu čo vyústilo do zlikvidovania rybolovu a devastovania zdravia miestnych obyvateľov. Vysušená zem nezarastá vegetáciou, ale pozostáva z púšte, ktorú zdobia iba vraky rybárskych lodí. Aralské jazero nemalo odtoky, a teda neustále akumulovalo škodliviny doňho vypúšťané. Púštne búrky rozptyľujú škodliviny do ovzdušia a tento fakt má za následok, že sa už v regióne okolo Aralského jazera nerodia zdravé deti. Každý novorodenec má vrodené ochorenie a je predurčený na neúspech v našom dravom svete.

Ďalším príkladom je Čadské jazero, ktoré sa zmenšilo na desatinu rozlohy, ktorú malo pred štyridsiatimi rokmi. Stalo sa obeťou nenásytnosti a chýbajúcej kooperácie štyroch afrických štátov. V dnešnej dobe z neho žije už len Čad a Kamerun. Niger a postupne aj Nigéria stratili možnosť profitovania z tohto daru prírody. Ľudstvo dospelo aj ku pozitívnym zmenám, ktorú predstavuje napríklad spravodlivejšia symbióza medzi Izraelom a Jordánskom, kde došlo k dohode a Izrael končí svoju totálnu nadvládu nad Jordánskou vodou. Menej šťastia majú ľudia žijúci v okupovaných palestínskych územiach, ktorých ilegálni izraelskí osadníci úplne vysúšajú a podľa môjho názoru sa táto situácia dá nazvať pokusom o genocídu, ktorému sa darí. Svoju dominanciu korunujú desaťnásobne vyššou spotrebou vody na jedného obyvateľa oproti Palestínčanom.

Skoro dva milióny detí zomiera každý rok kvôli nedostatku zdravej vody a hygieny. V dobe obrovského technologického pokroku, blahobytu a plytvania niekoľkých štátov, žije na Zemi stále miliarda ľudí, ktorí nemajú prístup ku nezávadnej vode. Politike neustále vládnu osobné záujmy, inak by svet vyzeral inak. Ľudia si neradi priznávajú zlyhanie a radi zatvárajú oči pred realitou. Médiá radšej ukazujú vystrájanie prírody, ktorá je právom nahnevaná, akoby mali poukazovať na zlyhanie ľudstva. Zatvárame oči pred hladomorom a krízami, ktoré spôsobuje boj o vodné zdroje, lebo nám súčasný stav vyhovuje. Žiť na úkor chudobného sveta a zahmlievať vedľajšie produkty tohto procesu, ako napríklad hladujúce deti, je predsa také ľahké. Globálny systém, ktorý obnáša vzťahy medzi chudobnými a bohatými krajinami, je jednoznačne chybný, keďže každé tri sekundy zomrie na svete jedno dieťa kvôli chudobe. Priepasť je obrovská, ale to neznamená, že situácia je neriešiteľná. Náš postoj potrebuje rozsiahlu reformu založenú na nie len kvalitnej humanitárnej, ale aj rozvojovej pomoci. Riešenie si žiada reformu osobných záujmov, ktoré videli chudobné krajiny ako dobytok, ktorému stačí podhodiť prebytky z poľnohospodárstva a žmýkanie extrémne lacnej produkcie nazvať pomocou.

Šesť rokov po stanovení Miléniových rozvojových cieľov svitá nádej. Robia sa pokroky v oblasti základného vzdelávania mládeže, boja voči AIDS aj keď absolútne čísla nakazených vírusom HIV stúpajú, či zvyšovania skutočnej pomoci a znižovania dlhov chudobných krajín. Globálne problémy si zaslúžia našu pozornosť a rozsiahlu verejnú diskusiu. Ľudia by sa nemali spoliehať na to, že nejaký trh všetko vyrieši. Tragikomické myšlienky veci nepomôžu. Občan by sa mal sám zamyslieť nad svojim životným štýlom a hlavne nákupnými zvykmi. Našťastie obrovský nezáujem pociťujem len v našej krajine. Krajiny západnej a severnej Európy by nám mohli byť príkladom v oblastiach záujmu a ovplyvňovania vecí verejných občanmi, postojmi, zvykmi a správaním ľudí. Je len na nás, či si budeme vytvárať obranný val založený na egoizme, alebo budeme spoločne s vyspelými štátmi sveta písať históriu.

Nastal čas na splatenie nášho environmentálneho dlhu voči prírode, ktorý sa stáva trvalo neudržateľným. Naša ľahostajnosť a pohodlnosť spôsobuje rozširovanie dezertifikácie a zároveň zvyšuje frekvenciu a silu katastrof, ktoré ročne zabíjajú masy ľudí. Klimatické zmeny spôsobia posun klimatický pásiem, čo bude mať nepredstaviteľne negatívne následky pre štáty Stredozemného mora, faunu a flóru. Takéto zmeny zmaria desiatky rokov trvajúcu snahu mnohých krajín o rast životnej úrovne. Cieľom je trvalo udržateľný rast založený na masívnej podpore alternatívnych zdrojov energie. Zaujímavou myšlienkou je výstavba veľkých koncentrovaných solárnych systémov, ktoré by zohrievali morskú vodu a produktom ich činnosti by bola elektrina pre Európu a pitná voda pre vysušené oblasti severnej Afriky.

Na koniec môjho skromného úvodu inšpirovanom Správou o rozvoji ľudstva 2006 si neodpustím komentár rebríčka krajín podľa indexu rozvoja ľudstva, ktorý je dôležitým ukazovateľom životnej úrovne. Okrem zdecimovania dlhodobej konkurencie schopnosti Slovenska podpriemerným investovaním do infraštruktúry, zdravotníctva, školstva a vedy sa môžu dzurindove vlády pýšiť aj rovnakým (a nie väčším) rastom indexu hrubého domáceho produktu od roku 1998 do roku 2004 ako mala Česká republika, kde v týchto rokoch vládla sociálna demokracia, ktorá započala filozofiu neignorovania potrieb väčšiny občanov. Česká republika sa postupne dopracovala na 30. pozíciu životnej úrovne vo svete v roku 2004, pričom Slovenská republika si od roku 2001 drží stabilne 42. priečku. Nenechali sa zahanbiť ani naši ďalší susedia, pričom Maďarsko, ktoré ešte v roku 1997, ako posledná krajina Vyšehradskej štvorky, patrilo do skupiny stredne rozvinutých krajín, nás v predbehlo v roku 2000 a preukázalo vyššiu konkurencieschopnosť v sfére životnej úrovne. Poľsko nás predbehlo v roku 2001, a tak sme padli na chvost v našom regióne.

Na prvej priečke šesť rokov kraľuje Nórsko, ktoré v roku 1999 vystriedalo dlhodobo vedúcu Kanadu. Práve Kanada spoločne s Austráliou, Švédskom a Japonskom patria ku krajinám, ktoré sa viacej zameriavajú na skvalitňovanie životnej úrovne ako na tvorbu najvyššieho hrubého domáceho produktu. Pozoruhodné výsledky zaznamenávajú severské krajiny, Austrália, Írsko a Kanada, pričom Fínsko a Dánsko sa držia stabilne v top pätnástke a Švédsko s Islandom bojujú o najvyššie priečky. Naopak Spojené štáty poklesli v priečkach a predbehlo ich hneď niekoľko krajín.