Asymetria globalizácie

V minulosti bola kooperácia ako spôsob realizácie záujmov, vďaka ktorému sú štáty schopné dosiahnuť lepšie výsledky, ako keby sa o to snažili sami, realizovaná najmä z politických dôvodov. V poslednom storočí došlo k významnému nárastu kooperačných vzťahov, ktoré boli predovšetkým ekonomické a až na druhom mieste politické alebo vojenské. Jedným z dôvodov bolo pochopenie, že efektívnejšou formou ekonomickej spolupráce je postupná sektorová integrácia, ktorá má zabezpečiť potrebný ekonomický rast a následnú politickú stabilitu. Druhým, pre súčasnosť možno ešte významnejším dôvodom, bolo zintenzívnenie aktivít nadnárodných spoločností na poli medzinárodného obchodu, či už kapitálového alebo komoditného, čo z nich urobilo významných aktérov svetového politického systému. Štáty predtým určovali smer kooperácie, pod tlakom udalostí na medzinárodných trhoch však začali určovať pravidlá a smerovania kooperácie, ktoré viac-menej len nasledovali dianie vo svetovom obchode. Pokiaľ dovtedy mali štáty možnosť ovplyvniť vývoj globalizácie tak, aby sa rovnomerne vyvíjali všetky jej úrovne, od tohto momentu môžeme konštatovať, že globalizácia získala predovšetkým ekonomický rozmer.

Napriek nesporným prínosom pre všetky participujúce štáty sprevádza globalizáciu aj veľa negatívnych javov. Najvážnejší rozpor, ktorý globalizácia so sebou priniesla, je v tom, že krátkodobé a parciálne záujmy nadnárodných spoločností sa dostávajú do konfliktu s dlhodobými a komplexnými záujmami štátov. Nadnárodné spoločnosti umiestnia kapitál tam, kde sú pre ich zámer najlepšie podmienky. Podstata kapitálu a dojednaných investičných podmienok im však umožňuje ho kedykoľvek presunúť do výhodnejšej lokácie, bez ohľadu na sociálne škody, ktoré tým spôsobia. Globálne trhy vytlačili mnohých ľudí -- najmä v menej rozvinutých krajinách -- na okraj spoločnosti bez toho, aby našli oporu v sieti sociálneho zabezpečenia.

Nadnárodné spoločnosti a ich význam pre proces globalizácie

Pojmom nadnárodná spoločnosť (angl. transnational company; TNC) označujeme veľké obchodné spoločnosti, ktoré prevádzkujú svoje obchodné aktivity s tovarmi alebo službami na území viacerých štátov. Toto pomenovanie býva často synonimizované s termínom multinárodné korporácie (angl. multinational corporation; MNC). Skutočná multinárodná spoločnosť však operuje bez akejkoľvek národnej podstaty alebo prívlastku. Častejšie sa v praxi stretávame s nadnárodnou spoločnosťou, ktorá má hlavné sídlo v krajine prvého sveta a pomocou hierarchizovanej štruktúry riadi svoje organizačné zložky v iných krajinách.

Za posledných pätnásť rokov sa významne zvýšil počet TNC a rozšíril sa aj počet ich sídelných štátov. Podľa správy Výskumného inštitútu OSN pre sociálny rozvoj (angl. UN Research institute for social development; UNRISD) bol v roku 1998 výnos piatich najväčších korporácií väčší, ako dvojnásobok kombinovaného HDP 100 najchudobnejších krajín sveta.

TNC predstavujú primárny zdroj priamych zahraničných investícií (angl. Foreign direct investment; FDI), ktoré popri pôžičkách komerčných bánk alebo medzinárodných fondov tvoria hlavnú formu medzinárodného obchodu a investovania. Význam FDI vzrástol najmä po 2. svetovej vojne, keď sa pre mnohé krajiny stali prostriedkom poskytovania medzinárodnej pomoci a regenerácie vojnou zničeného hospodárstva. Aj dnes sú vnímané ako najlepší spôsob reštrukturalizácie ekonomiky štátu.

Keďže kapitál je podstatnou zložkou výroby, krajiny oň musia súperiť, čo ale značne obmedzuje ich schopnosť regulovať a zdaňovať ho. Naopak, aby ho prilákali, musia mu v prostredí vzájomnej konkurencie viacerých krajín ponúknuť veľmi výhodné podmienky (predovšetkým daňové úľavy, príspevky na investičnú výstavbu, subvencie za vytvorenie nových pracovných miest). Na druhej strane ale štát musí, ako jednu zo svojich priorít, zabezpečiť ochranu a rozvoj domácej ekonomiky a životnej úrovne obyvateľstva. Navyše, schopnosť transferability kapitálu podkopáva schopnosť štátu kontrolovať ekonomiku. Na rozdiel od flexibilného kapitálu, ľudia odkázaní na sieť sociálneho zabezpečenia z krajiny neodídu. Je to ako začarovaný kruh -- TNC konajú presne v duchu trhového fundamentalizmu -- kapitál presúvajú tam, kde sú podmienky v danom čase najvýhodnejšie; v honbe za vyšším ziskom nezvyknú prejavovať lojalitu alebo zodpovednosť voči občanom krajín, kde operujú.

Ignorovanie sociálnych výdavkov, ktoré sa viažu k miestu podnikania a ľahká možnosť prenosu nezamestnanosti na plecia domácej vlády umožňujú TNC vysoké zisky. Tento problém sa neviaže len na menej rozvinuté krajiny -- napr. v marci 2001 sa japonská spoločnosť Panasonic, súčasť koncernu Matsushita, rozhodla presunúť svoj výrobný závod zo strednej časti Śkótska do Českej republiky, napriek veľkým protestom britskej vlády, ktorá na výstavbe závodu podstatne participovala. Obdobný krok urobila o mesiac neskôr aj americká Motorola so závodom v Nemecku, ktorý presunula do Maďarska alebo kórejský Samsung, ktorý minulý rok presunul výrobné závady zo Španielska na Slovensko. V každom z týchto prípadov sa jednalo o 3 až 4 tisíc priamych pracovných miest v menej rozvinutých regiónoch.

Nadnárodné spoločnosti pri alokácii zdrojov využívajú svoje postavenie (relatívny nedostatok priamych zahraničných investícií) v rokovaniach s vládami na to, aby si vyjednali výhodnejšie podmienky -- napr. daňové úľavy a rôzne druhy subvencií; vlády im ich rady poskytnú, pretože od prílevu zahraničnej investície očakávajú viaceré výhody -- rast zamestnanosti, následne životnej úrovne, import moderných technológií a v neposlednom rade image dôveryhodnej krajiny a pripísanie si zásluh pre parlamentné voľby. Mnohé TNC sú obviňované, že svoje postavenie zneužívajú a v snahe vyjednať čo najlepšie podmienky vyvíjajú na vlády rôzne formy tlaku alebo ich korumpujú, čím obmedzujú ich suverenitu.

Poskytnutím úľav a výhod TNC navyše dochádza k diskriminácii domácich spoločností.

Vstup TNC na domáci trh má iste veľa výhod, ktoré sa týkajú tak hosťovského štátu, ako aj celého systému -- v snahe o zisk podporujú korporácie mierové vzťahy a napomáhajú liberalizácii medzinárodného obchodu, pomáhajú zhromažďovať investičný kapitál, financujú výskum a vývoj, masovou výrobou znižujú ceny tovarov alebo poskytovaných služieb, výberom lokálnych dodávateľov vytvárajú dodatočné pracovné príležitosti, rôznymi platbami a odvodmi prispievajú do rozpočtu krajiny, v ktorej pôsobia. Problém je v tom, že tieto výhody môžu byť pre štát len krátkodobé. Navyše, TNC sú ochotné v záujme realizácie zisku podporovať aj represívne režimy, ktoré znamenajú stabilitu, využívajú off-shore daňovú optimalizáciu, deformujú miestnu kultúru, ničia životné prostredie a monopolom výroby, distribúcie a predaja ničia miestne podnikanie v predmetnej oblasti.

Fakt, že TNC sú elementom prenosu kultúrnych a sociálnych hodnôt, má tak svoje pozitívne aj negatívne stránky. Pre tranzitívnu krajinu je jednoznačným prínosom prílev FDI a s tým súvisiaca implementácia know-how (štandardy, postupy práce, metodika, software, technológie, dodávatelia a iné) z už vyššie spomínaných dôvodov, ale aj z dôvodov sociálnych -- obyvatelia transformujúcej sa krajiny sa musia naučiť žiť v inom spoločenskom zriadení, a práve implementácia štandardov a firemnej politiky je vynikajúcim spôsobom, ako to dosiahnuť.

Problém však nastáva, keď sú firemné štandardy prenášané do krajiny bez adaptácie. Implementáciou firemných, na inom mieste zaužívaných metód sa ignorujú alebo potláčajú lokálne tradičné spôsoby, a to nielen spôsoby práce, ale napríklad aj dodávateľsko-odberateľské vzťahy. S postupom času dochádza aj k prenosu kultúrnych hodnôt, vzorcov a hodnotových systémov, ktoré môžu deformovať a vytláčať miestne zvyky, hodnoty a tradície -- tento jav niekedy býva označovaný ako kultúrny imperializmus. Je smutné, že rokmi vybudované vzťahy na základe miestnych konvencií správania a priateľský prístup ku klientovi je nahradený formálnym s optikou zisku. Tendencia TNC potláčať národné identity vyplýva predovšetkým zo štandardizácie aktivít, postupov a metód kvôli zefektívneniu riadenia celej korporátnej siete. Kľúčovým je problém implementácie vlastného know-how -- sterilný prístup, založený na detailne popísaných metódach práce, považujú top manažéri materskej spoločnosti neznalí lokálnych pomerov v krajinách, kde operujú ich dcérske spoločnosti, za najlepší spôsob riadenia korporácie; na druhej strane chcú týmto spôsobom ochrániť meno spoločnosti pred poškodením. V súčasnej dobe však radový klient výhody z globálnej organizácie firmy nepocíti.

Vhodnou alternatívou k uniformovanej implementácii know-how TNC by bolo nasadenie individuálne vypracovaných štandardov podľa miestnych zvyklostí v spolupráci s lokálnym manažmentom. Tento proces by viedol aj k lepším hospodárskym výsledkom spoločnosti -- viac by motivoval zamestnancov i zákazníkov. Uvedené opatrenia by si ale vyžadovali dodatočné finančné náklady a boli by časovo náročné, preto korporácie uprednostňujú ekonomicky efektívnejší variant -- nasadenie univerzálnych štandardov. Rizikom pravidiel implementovaných bez adaptácie je však ich neflexibilnosť, ktorá je v ostrom kontraste so stále aktuálnejším dopytom zákazníkov po individualizovaných službách a výrobkoch. Nerešpektovanie lokálnych špecifík už spôsobilo veľa problémov najmä v politickej oblasti. Globalizácia sa musí spájať s daným géniom loci, aby sa mohla efektívne uplatňovať.

Štvorec moci a suverenity

Štát ako hlavný aktér svetového politického systému tvorí normy a určuje pravidlá správania všetkým subjektom na svojom teritóriu. Táto jedinečná pozícia mu pripadá vďaka suverenite, ktorej je nositeľom a z ktorej pramení jeho moc. V globalizujúcom sa svete sa však štát musí vzdať časti svojej suverenity, resp. jeho suverenita je obmedzovaná mocou iných relevantných aktérov. Dôvodom je predovšetkým napredujúca kooperácia a integrácia a globalizácia kapitálových tokov.

Tento jav sa odohráva medzi štyrmi typmi aktérov -- medzi štátom, medzinárodnými, resp. medzištátnymi organizáciami, integračnými zoskupeniami a nadnárodnými korporáciami. Vzájomný vzťah všetkých štyroch aktérov môžeme označiť ako štvorec moci a suverenity, v ktorom je v každom rohu štvorca jeden z menovaných aktérov. Štát, resp. jeho suverenita je v priamej interakcii s medzinárodnými organizáciami, ktorých je členom, a s integračnými organizáciami, na ktorých participuje. Nepriamy vzťah má k TNC.

Záujmy a aktivity všetkých štyroch aktérov sa stretávajú v priestore štvorca, vo fragmentálnej časti svetového politického systému. Štát chce realizovať svoje národné záujmy, zapojiť sa do prebiehajúcich integračných procesov a profitovať z nich, ochraňovať identitu, kultúru a ekonomické záujmy obyvateľstva. Medzinárodná organizácia má za cieľ vytvoriť platformu dialógu alebo realizovať kooperáciu medzi členmi vo vybraných oblastiach, pričom je dôležitý spôsob prijímania rozhodnutí. Ten je dôležitý aj pri integračnom zoskupení (najmä s právom supranacionality, pričom byrokratický aparát sa zasadzuje za jeho rozširovanie). Na zisk orientovaná nadnárodná korporácia vyhľadáva optimálne investičné podmienky a presadzuje štandardizáciu metód za účelom racionalizácie riadenia.

Obmedzovanie suverenity štátov v interakciách s inými aktérmi svetovej politiky je prirodzené, generované samotnou podstatou systému. Absolútne suverénny štát v globalizovanom svete jestvovať nemôže, a to ani v prípade autarkie.

Primárne je suverenita štátu obmedzená vo vzťahu k medzištátnym organizáciám bez práva supranacionality, ktorých je členom. Nech už sú tieto organizácie akéhokoľvek charakteru, členstvo v nich štát zaväzuje k určitému druhu správania, čo sa deje na báze dobrovoľnosti, no štáty musia mnohokrát pristúpiť ku konsenzu, ktorý nereprezentuje ich pôvodné stanovisko. Princípom však je, že výhody musia prevážiť nad nevýhodami. Je samozrejmé, že v prípade ohrozenia svojich národných záujmov by štát bol pripravený z príslušnej organizácie vystúpiť, to by však bol extrémny prípad. Obmedzovanie štátnej suverenity v medzinárodnej organizácii spočíva v tom, že sa musí podriadiť rozhodnutiam jej orgánov. Najmarkantnejšie je to v prípade orgánov, ktoré rozhodujú väčšinovým systémom (či už jednoduchou, 2/3, 3/5 alebo inou väčšinou; napr. v orgánoch Svetovej banky hlasujú štáty na základe hlasov, ktorých počet je im priznávaný podľa objemu vstupných kvót) -- štát sa na základe vyššie uvedených skutočností musí podriadiť rozhodnutiu orgánu, aj keby hlasoval proti nemu, alebo sa zdržal. Tento moment znamená, že jeho suverenita konať bola obmedzená. Vzhľadom na to, že ide o organizácie bez práva supranacionality, je možné, aby legislatívny orgán štátu toto rozhodnutie odmietol, avšak takéto praktiky by z dlhodobého hľadiska boli kontraproduktívne. V prípade orgánov, ktoré rozhodujú konsenzuálne (tak rozhoduje väčšina orgánov o záveroch, ktoré majú členské štáty zaviazať ku konkrétnym aktivitám), rovnako dochádza k nepriamemu obmedzeniu suverenity štátu v jednaniach a interakciách najmä s členmi organizácie, ktorí sú opačného názoru.

Ak orgány integračnej organizácie, ktorej členom je konkrétny štát, disponujú pri rozhodovaní supranacionalitou, t. j. právom zaväzovať členské štáty a subjekty v nich bez ich následného výslovného súhlasu, odovzdáva štát časť svojej suverenity týmto orgánom, a to tak vonkajšej ako aj vnútornej (v závislosti od charakteru rozhodnutí).

Kým v prípade vzťahu k medzinárodným organizáciám a integračným zoskupeniam štát obmedzuje alebo sa vzdáva časti svojej suverenity z dôvodu kooperácie a integrácie, a činí tak vedome a dobrovoľne, vo vzťahu k nadnárodným korporáciám je obmedzenie suverenity nedobrovoľné -- z tohto hľadiska ide o najvýznamnejší posun v chápaní suverenity štátu vo svetovom politickom systéme.

Výhodou národných vlád je to, že napriek ekonomickej sile a z nej vyplývajúceho politického vplyvu TNC sú to ony, kto má v rukách moc vytvárať a regulovať základný rámec, v ktorom sa korporácie môžu pohybovať. Trh a podmienky na ňom vznikajú na základe legislatívnych a ekonomických opatrení vlády. Flexibilita kapitálu a meniace sa podmienky na svetových i lokálnych trhoch však spôsobujú, že osamotené štáty nemôžu byť TNC rovnocennými partnermi. Vzťah politiky a ekonomiky sa stáva asymetrickým. Rovnocenným partnerom by korporáciám mohol byť len blok štátov, ktoré by v základných otázkach týkajúcich sa sociálnej oblasti požadovali rovnaký štandard.

Ideálnym prípadom by bolo, keby všetky štyri druhy aktérov pôsobili komplementárne, čo by si vyžadovalo striktné vymedzenie úloh a funkcií jednotlivých aktérov predovšetkým v medziach suverenity štátu a ich úprimnú snahu realizovať ciele, ktoré sami hlásajú -- brať ohľad aj na sociálne otázky v takej miere, ako na tie ekonomické. Proklamovaný ekonomický rast a rast životnej úrovne totiž v žiadnom prípade neznamená rast zisku, pretože rozvoj si vyžaduje stále investície, predovšetkým dlhodobého a nie priamo ziskového charakteru.

Príkladom nesymetrického vývoja globalizácie je napríklad to, že finančné inštitúcie ako WTO (angl. World Trade Organization; Svetová obchodná organizácia) a IMF (International Monetary Fund; Medzinárodný menový fond) nemajú organizačnú štruktúru ani programové ciele uspôsobené na to, aby sa venovali sociálnym otázkam. To, že WTO je zaujatá v prospech TNC, nie je spôsobené mechanizmom, ale spôsobom jej fungovania, pretože je ovládaná bohatými štátmi a zároveň nejestvujú podobne účinné štruktúry na sledovanie sociálnych cieľov. V praxi sa to prejavuje aj nerovným prístupom k ťažiskovým produktom rozvinutých a menej rozvinutých krajín -- odstránenie prekážok v obchode sa týkalo predovšetkým priemyselných produktov; eliminácia obmedzení pre poľnohospodárske produkty, textil a obuv je rozfázovaná na oveľa dlhšie obdobie.

Súčasný medzinárodný systém neumožňuje presadzovanie sociálnych cieľov, pretože je v tomto ohľade nekonceptuálny -- napr. ILO (angl. International Labour Organization; Medzinárodná organizácia práce) vznikla skôr ako WTO a prekonáva ju v tom, že má tripartitnú štruktúru. Vypracovala mnohé konvencie potrebné na ochranu pracovnej sily, a podobne ako WTO, aj ILO schvaľuje donucovacie opatrenia ekonomického charakteru voči inému členovi, ktorý odmieta vyhovieť správe vydanej Vyšetrovacou komisiou ILO (orgán podobný arbitrážnemu panelu WTO). Členské krajiny napr. splnomocnili ILO, aby postihla Mjanmarsko sankciami za nútenú prácu, ale táto výzva na odvetu v podobe obmedzenia dovozu mjanmarských výrobkov by sa mohla ukázať ako porušenie pravidiel WTO. Pravidlá WTO majú prednosť pred domácimi predpismi, ak sú tieto kvalifikované ako diskriminujúce voči výrobkom iných krajín. Pri nejestvovaní rovnako záväzných predpisov

v iných oblastiach, ako sú ľudské práva, pracovné podmienky, zdravotníctvo a ochrana životného prostredia, WTO nadraďuje medzinárodný obchod iným sociálnym cieľom. Je to prakticky jediná medzinárodná inštitúcia, ktorej sa Spojené štáty boli ochotné podriadiť. Donucovací mechanizmus WTO je preto taký účinný, lebo sankciou je odopretie výhod liberalizovaného svetového obchodu.

Spojené štáty a iné veľmoci by mali rovnako podporovať aj medzinárodné dohody sociálneho charakteru. Je však ťažké si predstaviť, že by Čína súhlasila so zakomponovaním ľudských práv, rovnako ako by USA mali výhrady voči otázkam miery ochrany životného prostredia. Bez jednomyseľného súhlasu členských krajín totiž pravidlá WTO nemožno meniť. Najväčším rozdielom medzi ILO a WTO je v angažovanosti členských štátov -- napr. vláda USA ratifikovala iba 13 zo 182 konvencií ILO a iba 2 z 8 ťažiskových štandardov. Práve tu by mala do hry vstúpiť občianska spoločnosť a vyvinúť tlak na vlády, aby ratifikovali a presadzovali aj také dohody, ktoré slúžia kontrole a riešeniu sociálnych otázok.

Z uvedeného vyplýva, že proces obmedzovania suverenity pôvodne autonómnych štátov speje k redistribúcii suverenity štátov, a to dvoma v zásade odlišnými spôsobmi -- dobrovoľne (delegovaním časti suverenity supranacionálnej medzinárodnej organizácii) a nedobrovoľne, resp. spontánne (obmedzovaním suverenity štátu nadnárodnými korporáciami, resp. ich aktivitami). Vhodným grafickým znázornením tejto zmeny svetového politického systému je úprava už spomenutého štvorca suverenity a moci na trojuholník redistribúcie suverenity.

Perspektívy vývoja

Systém, ktorého časti sa vyvíjajú nerovnomerne, je nezdravý; ak túto nerovnomernosť spôsobuje sám systém, je nespravodlivý. Vzhľadom na deklarovanú rovnosť štátov systém s uvedenými atribútmi vonkoncom nie je správny. Zodpovednosť za jeho vytvorenie i spôsob fungovania nesú štáty, predovšetkým tie, ktoré majú relevantnú rozhodovaciu moc. Užitočné by bolo naviazať prijatie ekonomických pravidiel v rámci WTO prijatím napr. konvencií ILO, keďže obe patria do systému OSN. Toto by však bolo možné len po rozsiahlej inštitucionálnej reforme príslušných orgánov a organizácií, ktorú by museli odsúhlasiť suverénne štáty. Tie si musia uvedomiť svoju spoluzodpovednosť za vývoj a začať podľa toho konať.

Ak bude globalizácia pokračovať podľa jej súčasného modelu, musí nutne dôjsť k redefinícii úloh štátu voči novým významným aktérom svetového politického systému. Základnou premisou tejto redefinície však bude to, aby sa všetci aktéri snažili o kooperáciu a komplementaritu. Ako sa bude meniť úloha štátu, bude sa meniť aj vplyv občanov na štát a prostredníctvom jeho inštitúcií aj priamo na orgány integračnej organizácie. Zrealizovať sa môžu rôzne scenáre vývoja, medzi nimi napr. aj federalizácia vybraných území alebo dokonca aj sveta, alebo naopak regionalizácia pod ústrednou vládou; všetky si však vyžiadajú ešte jednu významnú zmenu -- novú identifikáciu sa občanov s usporiadaním.

Nový rozmer postavenia štátu vo svetovom politickom systéme bude klásť nároky na stanovenie nových úloh štátu. Tie zostanú veľmi podobné ako doteraz -- štáty aj naďalej budú chrániť vlastnú suverenitu, integritu, ekonomické a sociálne záujmy svojich občanov, ale pôjde o iný zmysel ochrany, ktorý bude potrebné vykonávať inými nástrojmi a v súčinnosti s ostatnými štátmi. TNC sú oveľa flexibilnejšie ako štáty -- orientujú sa len na úzku skupinu cieľov a používajú pomerne jednoduché nástroje, ich výsledky sú ľahko merateľné, pretože sú kvantifikovateľné, ľudský blahobyt však nemožno merať výškou HDP per capita alebo cenovou úrovňou spotrebného koša.

Autor je absolvent Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov v Banskej Bystrici

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO