Cesta osudu

Narodil sa do bohatej rodiny obchodníka s obilím. Jeho mama bola Nemka a veriaca katolíčka a otec Maďar židovského pôvodu. Otec Filip si želal, aby Joseph kráčal v jeho šľapajach. Chcel, aby raz, keď nadíde čas, prebral rodinnú firmu. Jeho mladší brat Albert sa mal stať kňazom. Osud v tejto rodine však poriadne zamiešal karty. Josephov a Albertov otec zomrel, keď mal Joseph jedenásť rokov. Po otcovej smrti si jeho matka vzala obchodníka Maxa Blaua. Rodina sa presťahovala do Budapešti, kde Joseph študoval na súkromných školách a vyučovali ho súkromní učitelia. Neposedný a veľmi vysoký mladík opustil pohodlie rodičovského domu v sedemnástich. Cítil v sebe krv dobrodruha. A zažiť dobrodružstvo sa v tom čase dalo najmä vo vojsku. Jeho brat Albert štúdiom pohrdol a predával obilie.

Jedna vec je istá: ani otec Pulitzer ani matka Pulitzerová nechceli mať z prvorodeného syna novinára. V 19. storočí bolo takéto povolanie veľmi výnimočné. Písaniu do novín sa venovali zväčša kňazi, politici či právnici. Josepha k novinárčine priviedol zrejme osud.

Na začiatku Pulitzer na novinárstvo ani len nepomyslel. Najskôr sa pokúsil dostať do rakúskej armády, potom sa hlásil do Napoleonovej cudzineckej légie. Bol ochotný ísť bojovať do Mexika a ponúkol sa aj britským vojskám na službu v Indii. Pre slabý zrak a krehké zdravie ho nevzali.

Odvážny chlapec z maďarsko-nemecko-židovskej rodiny sa nevzdal. V nemeckom Hamburgu tak dlho presviedčal zástupcov americkej Union Army, verbujúcich mladých mužov do americkej občianskej vojny, až ho napokon prijali, aj keď iba ako náhradníka. Dostal sa na loď do Bostonu. Traduje sa historka, že len čo loď v prístave zakotvila, skočil do vody, aby sa na breh dostal ako prvý, a tak si zabezpečil miesto v armáde. Rok bojoval v Lincolnovej kavalérii, ktorú tvorili zväčša Nemci. Plynule hovoril po nemecky aj po francúzsky, ale po anglicky vedel veľmi málo. Neskôr odišiel do St. Louis. Po odchode z armády však nemal veľa šancí na uplatnenie. Robil všetko, čo mu prišlo pod ruku: nosiča, umývača riadu, čašníka... Každú voľnú chvíľku si však kradol na štúdium v miestnej knižnici. Za rok zvládol celkom slušne angličtinu a za ďalší aj základy práva.

Knižnica v St. Louis mala aj šachovú miestnosť. Skvelá príležitosť na kariéru a na lepšiu prácu preňho prišla nezvyčajným spôsobom práve tam. Pulitzer mal vo zvyku sledovať šachistov. Raz sa zastavil pri stole dôstojne oblečených pánov a začal kibicovať. Hrať šach vedel, a tak ho obaja hráči poslúchali. Neboli to však bežní muži, ale vydavatelia po nemecky vychádzajúceho denníka Westliche Post. Ponúkli mu prácu. A tak začal pracovať ako reportér...

Úspech za úspechom

Jeho kolegovia hovorili, že bol rodený reportér. Vstúpil do Republikánskej strany, v roku 1869 bol zvolený do Missourského štátneho zhromaždenia a neskôr ho prijali ako advokáta vo Washingtone, D.C., kde predtým pracoval ako korešpondent pre New York Sun.

V roku 1872 mladému Pulitzerovi, ktorý si vybudoval reputáciu neúnavného a iniciatívneho novinára, ponúkli kontrolný balík akcií vo Westliche Post. Odkúpil ho za 3 000 dolárov. V roku 1878 odkúpil aj St. Louis Dispatch, za 2 700 dolárov. Obe noviny spojil, a tak vznikol denník St. Louis Post-Dispatch. Tu sa začala aj jeho hviezdna vydavateľská i novinárska dráha.

V roku 1877 sa oženil s Kate Davisovou, spoločensky významnou ženou z Washingtonu, v protestantskom kostole. Kate bola neter Jeffersona Davisa. (Jefferson Davis, 1808 -- 1889, plantážnik z Mississippi narodený v Kentucky, bol ministrom vojny v kabinete Franklina Piercea.

Po zvolení Abrahama Lincolna za prezidenta Spojených štátov amerických v roku 1860 odstúpilo 11 štátov z Únie. Vytvorili Konfederované štáty americké a prijali novú ústavu, ktorá zakotvovala otrokárstvo. Za prezidenta si zvolili nekompromisného južana Jeffersona Davisa, bývalého senátora v Mississippi. Útokom Konfederácie sa začala americká občianska vojna -- známa ako vojna Severu proti Juhu, ktorá sa skončila víťazstvom Severu a upevnením moci Únie. Už v priebehu občianskej vojny vydal Lincoln Vyhlásenie o oslobodení otrokov, ktorým zrušil otroctvo v štátoch Konfederácie.

Mladý maďarský mladík, ktorý bol po emigrácii do Ameriky len prisťahovalcom a tulákom, sa zmenil. Teraz bol americkým občanom a ako vydavateľ a spisovateľ ovládal mimoriadne dobre angličtinu.

Elegantne oblečený, nosiaci červenkasto-hnedú bradu a okuliare, ľahko zapadol medzi spoločenskú elitu v St. Louis. Svoj životný štýl však musel opustiť, keď začal vydávať noviny St. Louis Post-Dispatch. James Wyman Barrett, posledný vydavateľ novín The New York World, vo svojich pamätiach spomína: "Pracoval za svojím stolom od skorého rána do polnoci alebo ešte dlhšie, zaujímajúc sa o každý detail novín." St. Louis Post-Dispatch začali v roku 1878 s nákladom 4 020 kópií a s rozsahom štyroch strán. Pulitzer bol najskôr republikán (v roku 1872 však podporoval v prezidentských voľbách Horacea Greeleyho namiesto Ulyssesa S. Granta, oficiálneho republikánskeho kandidáta; navzdory Pulitzerovej snahe vyhral voľby Grant). Neskôr prešiel Pulitzer k demokratom.

Pulitzer zaviedol investigatívnu žurnalistiku. Na stránkach jeho novín sa objavovali články o korupcii, krádežiach zo štátnych fondov a o všetkom, čo ráňalo americkú demokraciu. Ľuďom sa noviny páčili, náklad vzrástol a noviny prosperovali. V úvodníku denníka St. Louis Post-Dispatch napísal Pulitzer svoje novinárske krédo: "Šesťkrát týždenne môžu naši čitatelia čítať pravdu bez toho, aby sa museli niečoho báť. Usilujem sa o to, aby sme sily diabla ukazovali na dennom svetle." Pulitzer by bol rád, keby vedel, že viac vyznamenaní v rámci Pulitzerovej ceny je za odhalenie korupcie ako za ktorúkoľvek inú tému.

Pulitzerovo zdravie sa však zhoršovalo, predovšetkým jeho zrak, a tak v roku 1883 išiel na doktorovo odporúčanie spolu so svojou manželkou do New Yorku, odkiaľ mali loďou odcestovať do Európy. Z plánovaných prázdnin v Európe však nakoniec nebolo nič, pretože v New Yorku sa Pulitzer stretol s finančníkom Jayom Gouldom a dohodol sa s ním na kúpe denníka The New York World (za cenu 346 000 dolárov), ktorý bol vo finančných ťažkostiach. Hodil na bok starosť o svoje zdravie a začal sa starať o tento denník, ktorý premenoval na The World.

Tak sa stal Joseph Pulitzer vydavateľským magnátom najväčších rozmerov. Z novín The World vybudoval vážené a tiež veľmi čítané noviny. Zmeny nastali nielen v redakčnej politike, ale aj v obsahu a štruktúre novín. James Wyman Barrett to opísal ako tzv. "one-man revolution" (revolúciu jedného muža).

Pulitzer zamestnal niektorých technikov zo St. Louis Post-Dispatch. The World sa zameriavali na príbehy ľudí, škandály, senzácie a rozsiahle využívali aj ilustrácie. Prišli tiež s prvým celostránkovým originálnym kresleným seriálom "Yellow Kid", ktorý bol farebný. Jeho tvorcom bol karikaturista Richard F. Outcaul (1863 -- 1928). Tento komiks opisoval spoločensky nižšie prostredie a zvýšil náklad novín z pôvodných 15 000 na obdivuhodných 600 000 kusov. Na porovnanie: denník The New York World mal v roku 1883 náklad 20 000 výtlačkov a pod Pulitzerovým vedením -- ako The World -- sa o ďalších dvanásť rokov denne tlačilo neuveriteľných milión výtlačkov. Šéfredaktori jeho novín nemali voľnú ruku. Predpísal im nielen metódu, ale aj obsah, na ktoré sa mali noviny zamerať.

V roku 1887 Pulitzer získal slávnu investigatívnu novinárku Nellie Bly. Jej pravé meno bolo Elizabeth Jane Cochran (1865 -- 1922). Známa však bola pod menom Nellie Bly. Nellie bola priekopníčka tzv. špionážnej žurnalistiky.

Nellie najskôr pracovala v novinách Pittsburgh Dispatch, v ktorých síce napísala niekoľko investigatívnych článkov, ale potom ju vyhnali na "ženské stránky". Pittsburgh Dispatch opustila a odišla do New Yorku, kde oslovila Josepha Pulitzera v novinách The World. Pulitzer ju prijal. Jej prvou úlohou bol príbeh o šialenej žene v psychiatrickej liečebni. Nellie odkryla hrozné podmienky a zaobchádzanie s pacientmi v liečebni. Investigatívna žurnalistika sa odvtedy stala jej doménou.

V roku 1888 prišiel The World s nápadom poslať reportéra na výlet okolo sveta na základe knihy Julesa Vernea Cesta okolo sveta za 80 dní. Vyvolenou bola Nellie Bly, ktorá 14. novembra 1889 opustila New York a vydala sa na viac ako 24 000-míľovú cestu. Do New Yorku sa vrátila 25. januára 1890. Cesta trvala 72 dní, 6 hodín, 11 minút a 14 sekúnd. Bol to vtedy svetový rekord.

Nellie Bly sa v roku 1895 vydala za milionára Roberta Seamana a zároveň na istú dobu odišla do "dôchodku". Vrátila sa v roku 1913, aby napísala o ženskom volebnom práve a o 1. svetovej vojne. V roku 1922 zomrela na zápal pľúc.

Socha slobody vďaka Pulitzerovi

Socha slobody je americkým symbolom slobody a demokracie. Pre milióny ľudí, ktorí prišli do Ameriky s nádejou na lepší život, je symbolom otvorenosti tejto krajiny. Základný kameň mohutného podstavca, na ktorom Socha slobody stojí, položili pred 120 rokmi, presne 5. augusta 1884, na Ostrove slobody (Liberty Island).

Myšlienka postaviť Sochu slobody má korene niekde v časoch americkej vojny za nezávislosť. Francúzi sa vtedy postavili na stranu Američanov a v boji proti britskej korune ich podporovali. Na znak priateľstva Francúzov začal mladý sochár Frédéric Auguste Bartholdi stavať Američanom Sochu slobody. Potom sa spojil so známym architektom a dizajnérom Gustavom Eifellom, ktorý navrhol skeletovú konštrukciu. Američania mali postaviť len podstavec. Chýbali však peniaze... Vtedy priskočil na pomoc Joseph Pulitzer. Vo svojom denníku uverejnil na prvej strane spolovice vymyslenú, ale o to viac burcujúcu správu: "Celý svet je nadšený projektom Sochy slobody. My Američania však zaostávame. Či naozaj nie sme schopní vyzbierať potrebnú finančnú sumu? Vo francúzskom prístave už nakladajú sochu na loď." Rozhodol sa na stránkach svojich novín uverejňovať mená všetkých tých, ktorí venujú aspoň cent na pozemok a základy na postavenie sochy. Správa zabrala. Hlásili sa mecenáši, ale peniaze posielali aj obyčajní ľudia. Medzitým vo Francúzsku dokončili sochu. Museli ju však podeliť na dielce, aby vydržala dlhú plavbu loďou. Naložili ju na fregatu a dopravili do New Yorku.

Autorka je študentka Katedry žurnalistiky na FF UKF v Nitre

Zdroje
en.wikipeadia.org, www.pulitzer.org, www.mako.hu, encypk.sme.sk (Havran, M.: Pulitzer Joseph. In: SME, 10. 04. 2002), encypk.sme.sk (Havran, M.: Socha slobody. In: SME, 06. 08. 2004), www.jedensvet.sk, www.kirjasto.sci.fi, www.mediar.cz, www.onlineconcepts.com, www.spartacus.schoolnet.co.uk, www.bartleby.com, www.chickenology.net

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO