Politický "mortal combat"

Úspech Tonyho Blaira spočíva do značnej miery v uchovaní si pevnej pozície vo vlastnej strane. Napriek poklesu členov a aktivistov, prehrám v niektorých čiastkových voľbách alebo kritike vplyvných straníckych štruktúr (napr. odborov) si postavenie lídra udržal -- čo je možno dobré pre neho, nemusí to však byť dobré pre labouristov či Britániu. Príkladom je jeho "súboj" s Gordonom Brownom, ktorý sa v prieskumoch verejnej mienky teší dlhodobo vyššej popularite ako Blair.

V novembri 2003 sa pod Blairom triasla stolička. Málokto veril, že sa bude o premiérske kreslo uchádzať aj tretí raz. V takejto situácii vyhlásil, že na budúci rok plánuje odstúpiť, a jeho odkaz, samozrejme, smeroval Brownovi, z ktorého popularita robila prirodzeného politického nástupcu. Blair žiadal rok na to, aby mohol odísť "s cťou", nie ako politik porazený vlastným zlým rozhodnutím (o útoku na Irak). Potreboval, aby verejnosť na Irak trochu zabudla a potreboval pár vnútropolitických úspechov. Brown mu všetky "želania" splnil -- podporil Blaira vo vnútropolitických debatách (napríklad o poplatkoch na vysokých školách), verejne sa ho zastal dokonca aj v otázke Iraku. O rok nato si však Blair svoj sľub nepamätal -- na straníckej konferencii oznámil, že sa bude o post premiéra uchádzať aj tretí raz, a odmietol akúkoľvek kritiku svojej politiky. Gordonovi Brownovi, ktorého jeho podporovatelia označujú za skutočného otca britských ekonomických a sociálnych úspechov (stabilná rastúca ekonomika, minimálny plat, boj proti detskej chudobe, investície do verejných služieb -- aby sme spomenuli aspoň niektoré z úspechov, ktoré si labouristi pripisujú), nepomohla ani popularita. "Korunným princom" ostane ďalších pár rokov.

Blair sa však nevyrovnal len s Brownom, ale s celou vnútornou opozíciou v strane a hlavne s jej "ľavicovým krídlom", ktoré spolu s odbormi Blairove kroky ostro kritizovali, nevedeli však nájsť lídra, ktorý by ich líniu presadil v celej strane. Brown to, prirodzene, nemohol byť -- v sociálnej či ekonomickej politike alebo v názoroch na Irak sa od Blaira nelíšil (aj vďaka šikovnej hre britského premiéra).

Iná liga

Samozrejme, či bude Blair premiérom i po tretí raz, nezávisí len od Labour Party, ale najmä od voličov. Aj tu je jeho postavenie výhodné. Zdá sa, že Michael Howard vedie konzervatívnu stranu kdekoľvek, len nie k úspechu. Toryovci nedokážu získať dôveru občanov a najvýraznejšie sa to ukázalo, keď Howard svojím prejavom na straníckej konferencii, v ktorom predstavil 28-bodový volebný program, podľa následujúceho prieskumu nepresvedčil nielen drvivú väčšinu voličov iných strán, ktorých potrebuje na víťazstvo, ale ani mnohých toryovcov. Len 49 percent uverilo, že bude iný ako ostatní politici, 39 percent z jeho vlastných voličov mu neuverilo. Po tom, ako strana minulý rok prehrala s labouristami boj o dominanciu nad centristickými témami (viedol sa o to, kto bude určovať tón v debatách o zdravotníctve či penzijnej reforme), posúva sa čoraz viac doprava. Howard a jeho strana prichádzajú s témami "nebezpečných imigrantov", narastajúcej zločinnosti či eurofóbie.

Postavenie toryovcov komplikuje ešte jedno špecifikum. Je prirodzené, že najviac by mohli politicky bodovať útokmi na najslabšiu Blairovu stránku -- a tou je dnes Irak. Tu sú však "blairistickejší než Blair". Tvrdením, že "vojna má byť vedená inak (tvrdšie)", ťažko presvedčia ľudí, ktorí si myslia, že nemá byť vedená vôbec. A tak, keďže sa prielom nedarí ani liberálnym demokratom, labouristi majú stále dobrú šancu na úspech -- v nedávnom prieskume uverejnenom v denníku The Independent podporilo labouristov 36 percent ľudí, konzervatívcov 34 percent a liberálnych demokratov 21 percent. Podľa týchto čísel síce labouristi nemajú zďaleka väčšinu, no v britskom systéme by im ju to po premietnutí výsledkov do zloženia parlamentu pohodlne zabezpečilo. Zdá sa teda, že vo vzťahu k ostatným stranám môže Blair za svoj úspech ďakovať ani nie tak výnimočne dobrej hre svojho mužstva, ako skôr tomu, že hrá so súpermi z nižšej ligy.

Nie všetky správy dobré

Ak sa chce strana uchádzať o tretie obdobie pri kormidle moci, mala by presvedčiť voličov, že je všetko v poriadku (a preto musí ostať vo vláde, aby sa to nezmenilo) alebo že pozná riešenie pre existujúce problémy. V Británii zďaleka všetko v poriadku nie je, a tak musia labouristi presvedčiť, že vedia "ako na to" (a vyhnúť sa otázkam, prečo to nerobili doteraz).

Na nedávnej konferencii, ktorú organizoval Institute of Public Policy Research, Blair v podstate predstavil kostru volebného programu -- pokračovanie v reformách na vytvorenie "spoločnosti príležitostí". Svoj cieľ vyjadril veľkoryso: "Cieľom je, aby rodiny pracujúcej triedy a ich deti dostali ašpirácie strednej triedy a možnosti sa otvorili mnohým, nielen niektorým." Bola to odpoveď na Howardov prejav na konferencii Konzervatívnej strany, v ktorom odmietol "veľké vízie" a zvolil "minimalistický prístup". Britský premiér bol aj konkrétnejší: "Je tu pocit, že v týchto dňoch je pre politikov lepšie, ak zamietnu veľké vízie a veľké dôvody a rozhodnú sa, ako to urobili toryovci, pre "minimalistickú politiku", ponuku takú malú, že samotná jej malosť jej má dať dôveryhodnosť. No na veľké výzvy, ktorým táto krajina čelí -- penzijná reforma, starostlivosť o deti, verejné zdravotníctvo, narastajúca nezamestnanosť, aby sme vymenovali aspoň niektoré z nich --, nebude možné odpovedať minimalistickou politikou, ale smelou a ďalekosiahlou reformou zakorenenou v našich hodnotách sociálnej spravodlivosti."

Blairova analýza britských problémov je nepochybne správna rovnako ako jeho tvrdenie, že ich nevyrieši vláda, ktorá programovo robí tak málo, ako je to len možné. Ak však Blair tvrdí, že mnoho detí stále žije v chudobe, celé komunity čelia sociálnej vylúčenosti a britský penzijný systém (mimochodom, už dávno "reformovaný" v slovenskom význame tohto slova) nedokáže jednému miliónu dôchodcov zabezpečiť život nad hranicou chudoby a chudobou ohrozujúci mnohých ďalších, ktorí zatiaľ pracujú, natíska sa oprávnená otázka (a voliči sa ju budú pýtať) -- čo robili posledné dve Blairove vlády. Jednou z možných odpovedí je, že politika New Labour nefunguje tak dobre, ako o nej britský premiér rád vyhlasuje.

Hoci Blaira stíhajú následky niektorých jeho vlastných rozhodnutí, je stále dosť pravdepodobné, že do úradu nastúpi aj tretí raz. Opäť však zvíťazí Blair-politik, a nie Blair-štátnik.

Zveřejněno s laskavým souhlasem slovenského kulturně politického týdeníku SLOVO