Svoj absolútne prvý dotyk s nezamestnanosťou si pamätám len veľmi matne. Zažila som ho ešte ako dieťa a bol iba letmý.

"Veď som skúšala, chodievala som na úrad práce, ale keď sa zakaždým nič nenašlo, dala som sa vyradiť," hovorila mama rodinnej priateľke, ktorá veľmi súcitila s našimi vtedajšími finančnými problémami a neraz nám pred otcovou výplatou vytrhla tŕň z päty. "Aj keď nedostávam podporu, pripadala som si tam ako žobráčka. Radšej budem robiť čo doteraz, starať sa o deti. Veď nemusíme mať všetko, na čo si zmyslíme," uzavrela mama problém, ktorý bol vtedy skôr problémom spoločenským ako existenčným.

Pred osemdesiatym deviatym sa nezamestnanosť nevnímala ako osudová záležitosť. Mnohí však pokladali za ožobračovanie rodiny, ak bol zamestnaný len jeden z manželov. Priemerné rodiny, v ktorých sa ženy "len" starali o deti, síce neživorili, no materiálne zväčša nemohli držať krok s tými, kde boli zamestnaní obaja rodičia. V súčasnosti je to o čosi zložitejšie.

Nepríjemné splnené želanie

"Kým tu nebude nezamestnanosť a ľudia sa nebudú triasť o živobytie, bude stále na dennom poriadku lajdáctvo, neporiadok, neúcta k hodnotám a dobre sa budú mať len podvodníci," rozčuľovávala sa jedna z mojich spolužiačok, túžiaca pred novembrom 1989, aby aj na Slovensko prišla nezamestnanosť. Netrvalo dlho, a bola tu. A veľmi rýchlo si našla aj tú spolužiačku. Jej zúfalstvo ma dakedy pred desiatimi rokmi priviedlo do petržalského Klubu nezamestnaných. Dáma, ktorá klub viedla, povzbudzovala klientov spomienkou na to, ako krátko po prevrate šila šaty na bábiky Barbie (a vraj to slušne vynášalo), keď sama prišla o prácu na vysokej škole. Potom ich presviedčala, že práca nie je trafika, nemajú ju na doživotie, ako sa zvykla vnímať v socializme, a ak si nejakú nájdu, musia byť stále pripravení na to, že ju vzápätí opäť stratia a budú sa musieť obzerať po inej. Nesmie ich to však znechutiť.

To mi pripomenulo kamarátku Janu, ktorá sa po šesťdesiatom ôsmom vydala do Nemecka. Pri svojej poprevratovej návšteve sa nadchýnala, ako sa v jej starej vlasti všetko zmení. Môjmu strachu z nezamestnanosti sa vysmiala a na otázku, čo by som, preboha, robila, keby som prišla o zamestnanie, odpovedala veľmi jednoznačne: "Chodila z jednej redakcie do druhej a núkala tam svoju prácu." Hoci ma tá predstava netešila, vtedy som ešte mala pocit, že by to mohlo fungovať. Pribúdajúce roky a najmä skúsenosti však hovorili čosi iné. Keď nevyhnutnosť chodiť po redakciách prišla, chodila som zväčša bezvýsledne. A nielen ja.

Dotyky s nezamestnanosťou

Jana sa chce vrátiť na Slovensko. O pár mesiacov sa jej končí platnosť pracovnej zmluvy a núkať sa do práce od dverí k dverám nie je pre ženu nad päťdesiat v súčasnosti rentabilné ani v Nemecku. Nie som si však istá, či stavila na správneho koňa. Aj napriek tomu, že nezamestnanosť v Nemecku v čase jej rozhodnutia oscilovala okolo piatich miliónov ľudí. V eurozóne bola vlani v apríli podľa Eurostatu 8,8-percentná, najvyššia za posledné tri roky. Medzinárodná organizácia práce, podľa ktorej "možno ako nezamestnaných kvalifikovať ľudí v produktívnom veku, ktorí sú bez práce, no chcú pracovať a urobili všetko pre to, aby prácu získali", vo vlaňajšej správe konštatovala veľký nárast nezamestnanosti, v priemere na 10 percent, najmä v Latinskej Amerike. Za najhoršiu označila situáciu na Blízkom východe a v severnej Afrike, kde bola priemerná nezamestnanosť okolo 18 percent. Takmer taká istá -- 18,2 percenta -- bola v porovnateľnom čase miera nezamestnanosti aj na Slovensku. Tento rok klesla po prvýkrát od roku 1998 pod 14 percent. Napriek tomu bol u nás koncom minulého roka bez práce každý siedmy občan v produktívnom veku. Pretože pri vykazovaní miery nezamestnanosti sa počíta len s evidovanými nezamestnanými, je zrejmé, že všetkých, ktorí by sa zamestnať chceli, no pre dlhoročnú márnu snahu rezignovali, je pravdepodobne viac.

Zníženie len na papieri

Výraznejšie zníženie nezamestnanosti, ktoré začiatkom roka 2003 zaznamenali naše úrady práce, nás môže veľmi tešiť. Viacerí odborníci ho však označovali za administratívne. Aby mohli zostať v evidencii úradov práce, museli sa tam totiž nezamestnaní hlásiť každé dva týždne. Ak to neurobili, automaticky, bez ohľadu na to, či si prácu našli, alebo nie, či potrebovali podporu a pomoc, alebo nie, ich z evidencie vyškrtli. Tento spôsob zníženia nezamestnanosti pritom okrem zneužívateľov systému mohol z neho vyradiť aj poctivých občanov. Najmä v regiónoch, kde museli obcestovávať zamestnávateľov, aby im potvrdili, že boli pri hľadaní práce aktívni, no voľné miesto nenašli, a potom cestovať do sídel úradov práce, aby sa tam potvrdeniami preukázali, mnohí rezignovali. Nezriedka aj pre nesolventnosť.

Pozoruhodné je, ako v roku sprísnenia podmienok na evidenciu nezamestnaných vlani stúpla ich práceneschopnosť. Ich podiel na nej bol v priemere o dva body vyšší ako jej celkový podiel u produktívneho obyvateľstva. Bývalý generálny riaditeľ už neexistujúceho Národného úradu práce Jaroslav Šumný vtedy na jednej tlačovej besede povedal, že nie je prirodzené, aby sa u ľudí bez práce zvýšila práceneschopnosť tak výrazne a netajil sa s podozrením, že lekári, vydávajúci potvrdenia o práceneschopnosti, ktorá ospravedlňovala neúčasť na "kontrolných dňoch" v úradoch, spolu s nezamestnanými podvádzali. Samozrejme, to sa nedá vylúčiť a je to naozaj pravdepodobné. Takisto sa však nedá vylúčiť to, čo majú mnohí skúsení lekári v malíčku i v zdravotných kartách svojich pacientov. Depresie z dlhodobého pocitu zbytočnosti, neschopnosti uplatniť sa, pocit nepotrebnosti, stres, vyplývajúci z existenčného ohrozenia, podnecuje aj vznik somatických ochorení.

Chudoba nie je rozprávková kategória

Nový zákon o službách zamestnanosti schválený koncom vlaňajška zhusťuje návštevy na úradoch práce ešte viac. Kým "bežným" nezamestnaným sa štrnásťdňová frekvencia nemení, tým, čo sa nejako, napríklad v rekvalifikačných kurzoch či pri pomoci obci, aktivizujú, stačí prísť raz za mesiac. Navyše majú nárok na tisíckorunový bonus. Dlhodobo nezamestnaní musia chodiť na úrady práce každých sedem dní. Pri ich rozdrobenosti na viacerých miestach to po administratívnom zlúčení s odbormi sociálnych vecí a zvýšenom cestovnom nebude maličkosť. A o to väčšie bude ohrozenie ich sociálnej exklúzie, vylúčenia zo spoločnosti.

V médiách nebývalo frekventované pojmy chudoba a sociálna vylúčenosť mi vlani pripomenuli ďalší môj dotyk s nezamestnanosťou. Keď som s nimi pred piatimi rokmi vyrukovala v rozhovore s expredsedníčkou Vládneho výboru pre ženu a rodinu z vlády premiéra Čarnogurského ja, takmer sme sa obe stali nezamestnanými. Pani Magda, vtedajšia riaditeľka Inštitútu pre rodinu totiž označila za zlú novelu zákona o sociálnej pomoci z roku 1999. Podľa nej bola koncipovaná tak, že "tisíce ľudí uvrhne do stavu sociálnej exklúzie". Vedela, o čom hovorí, pretože s tými, ktorým sa to už stalo, denne pracovala, zháňala im ubytovanie, ošetrenie, jedlo, ošatenie, prácu.

Sýty nezamestnanému neverí

Bolo to obdobie, keď úrady práce začali tých, čo potrebovali pomoc, deliť na základe tohto zákona na nezamestnaných z objektívnych alebo subjektívnych príčin. V prvom prípade mali nárok na plnú podporu v nezamestnanosti, v druhom len na jej časť. Za subjektívne, teda nezamestnaným zavinené dôvody, sa pritom mohlo pokladať aj normálne rozviazanie pracovného pomeru. Stačilo, ak ho potom, napriek akceptačnému listu, neprijali na iné, dohodnuté miesto. A stačilo, aby to bol osamelý človek bez rodiny, ktorému nemal kto pomôcť ani požičať peniaze. Napríklad na noviny s inzerátmi núkajúcimi prácu. Napríklad na cestovný lístok, aby sa mohol dostať na okresný úrad práce. Napríklad na zaplatenie telefónneho účtu či na kúpenie telefónnej karty, aby mohol obvolávať potenciálnych zamestnávateľov. Podpora v prípade nezamestnanosti zo subjektívnych dôvodov bola aj s príspevkom na bývanie približne 1 700 korún mesačne...

Vytvárame kategóriu chudobných

Taký bol pred piatimi rokmi titulok onoho rozhovoru, ostro kritizujúceho novelu zákona č. 195/1998 o sociálnej pomoci, pre ktorý vtedy ministerskí úradníci rozžeravili linky spojenia s redakciou, kde som vtedy pracovala, dobiela. Už o niekoľko mesiacov som sa však s nepriznanými citátmi z rozhovoru i obsahom jeho nadtitulku, ktorý upozorňoval, že vtedajší zákon, ktorý by mal byť zameraný na začlenenie občanov do spoločnosti, spôsobí ich izoláciu, stretávala čoraz častejšie. V parlamente, v tlači, na úradoch práce. O čom bola teda pred tými piatimi rokmi reč?

Riaditeľka Inštitútu pre rodinu (ten v podobe prísne chrániacej súkromie ľudí, ktorí v ňom hľadali pomoc, prestal tento rok na nátlak obce existovať) mi vtedy povedala:

"Je bezvýchodiskové, málo účinné a v tomto prípade aj neetické očakávať, že tí, čo sú už odkázaní na pomoc, sa len vďaka sankciám budú o seba schopní postarať sami. Do života treba uviesť také formy sociálnej pomoci, ktoré by ľuďom umožnili pracovať, nie ich presúvať do kategórie, kde im budú prislúchať oveľa nižšie nároky. To môže mať za následok, že množstvo ľudí bude vytisnutých z normálneho života a novela, ktorá sa tvári, že chce pomôcť, ich len pomôže dostať do stavu sociálnej exklúzie."

"Čo to znamená v praxi?"

"Ak človek stratí zamestnanie, možnosť sebarealizácie, a príde tým o normálny kontakt s okolím, nemá peniaze na jedlo, knihy, tlač, na kultúrne podujatia, nemá možnosť ísť medzi ľudí v primeranom oblečení, dostáva sa do izolácie. Bohatí tento stav udržiavajú, lebo z neho profitujú, no spoločnosť by ho nemala pripustiť."

Čo spoločnosť pripustila?

Podľa Eurostatu hrozí chudoba a sociálne vylúčenie asi pätnástim percentám obyvateľov (zhruba 56 miliónom) Európskej únie. Štyri z ukazovateľov chudoby sú pritom spojené so zamestnanosťou. Z tohto hľadiska je nebezpečná dlhodobá nezamestnanosť trvajúca rok a veľmi dlhodobá nezamestnanosť trvajúca najmenej dva roky. U nás tvorí dlhodobá nezamestnanosť asi polovicu z celkovej. Dlhodobo nezamestnaným pritom hrozí fenomén nezamestnateľnosti, odkázanosti na sociálne dávky a následná chudoba. A chudoba nie je nebezpečná len pre chudobných. Ako sa nedávno v tlači vyjadrila riaditeľka Medzinárodného strediska pre štúdium rodiny Erika Kvapilová, ľudia strácajú kvalifikáciu, pracovné návyky aj motiváciu pracovať. A čo je veľmi nebezpečné, v domácnostiach s plnou nezamestnanosťou hrozí nedostatok kontaktov s okolím všetkým členom rodiny. Podľa nej spôsobuje prehlbovanie chudoby aj nízka kvalifikácia, ktorá znevýhodňuje uchádzačov na trhu práce. Dá sa za týchto okolností vzhľadom na zavedenie školného na vysokých školách a zvýšenie všetkých nákladov pre študentov očakávať markantné zlepšenie stavu nezamestnanosti, respektíve zvýšenie životnej úrovne?

Čo nie je len zlyhanie občanov

Riaditeľka Magda, ktorá s nezamestnanými a sociálne odkázanými ľuďmi robila dlhé roky nie na papieri, ale v teréne, mi už pred piatimi rokmi povedala, že vtedajšia novela zákona o sociálnej pomoci spôsobila izoláciu občanov odkázaných na pomoc a určila pravidlá kategórie chudoby. "Vonkajší svet akoby už s nimi nerátal," zdôraznila, a na moje prekvapené, ako to?, vysvetlila: "Tak, že ak je človek zákonom prinútený prijať, čo mu nevyhovuje, spoločnosť v ňom zabíja to, čo by vlastne mala podporovať -- snahu o sebarealizáciu. Dostať ho do pozície, keď nemá možnosť voľby -- a správa OSN o rozvoji ľudstva definovala ľudský rozvoj ako proces rozšírenia voľby pre jednotlivca -- pripomína až akési novodobé otroctvo. Buď prijme čokoľvek, čo mu na úrade určia, alebo musí vystačiť s almužnou v podobe dávky. A to je chybné."

Okrem toho, do úvahy by sa malo podľa nej brať, že pády do sociálnej siete neznamenajú len zlyhanie občanov. "Spoločnosť sa nesmie tváriť, ako by voči jednotlivcom nemala nijaké povinnosti a ich problémy sa jej netýkali. Ani to, že jednotlivec je povinný riešiť si problémy výlučne podľa ňou nadiktovaných predstáv," zdôraznila.

Od januára tohto roka platné zákony o sociálnom poistení, pomoci i službách zamestnanosti všeličo zmenili. A nie iba vo zvýšení frekvencie návštev nezamestnaných na úradoch práce, ktorí sa musia preukazovať aktivitou pri hľadaní zamestnania. Napriek tomu sa pri spomienke na vtedajší rozhovor nemôžem zbaviť pocitu, že sa nezmenilo dosť.

Pomôžu len nové pracovné miesta

To, čo sa dnes označuje za aktivity či udržiavanie pracovných návykov, fungovalo ako zamestnávateľské programy aj vtedy. Napriek tomu sa ma vtedy pani Magda spýtala: "A nakoľko sú efektívne? Rešpektujú nejakú stratégiu zamestnanosti? Robia sa na základe poznania, či absolventi rekvalifikačných kurzov vôbec majú nádej zamestnať sa? Nepriživuje sa všelikto na nezamestnaných tým, že si dá zaplatiť za rekvalifikačný program, no jeho absolventom sa šanca na možnosť zamestnania nezvýši? Veď pri reálnom stave nezamestnanosti pripadá na jedno voľné pracovné miesto niekoľko desiatok uchádzačov o prácu."

Žiaľ, čísla jej dávajú za pravdu aj v súčasnosti. V novembri 2003 napríklad evidovali úrady práce na Slovensku 420 230 nezamestnaných. Bolo to o 67 811, teda o 13,89 percenta menej ako v novembri roku 2002. Miera nezamestnanosti sa však v novembri zvýšila vo všetkých krajoch, s výnimkou Bratislavského, a decembrové predbežné čísla hovorili o ďalšom miernom raste. Čo je však podstatné, pre tých vyše 420 tisíc ľudí bolo voľných len 17 528 pracovných miest. Podozrenie, že zostávajú v evidencii kvôli podpore, vyvracia fakt, že ju dostávalo len 19,64 percenta. Prognostik Slovenskej akadémie vied Pavol Kárász to v tlači nedávno potvrdil: hoci zvyšovanie zamestnanosti možno pokladať za dôsledok výrazného hospodárskeho rastu (dodajme, chvalabohu), ďalším sprísňovaním pravidiel pre nezamestnaných, bez tvorby nových pracovných miest, sa už ich množstvo znížiť nepodarí.

Brať podporu nie je výhra

Rovnako, ako nie je výhrou byť nezamestnaný. Zrejme nie je náhoda, že aj prezident takého štátu, ako sú USA, zaželal pred Vianocami tým, ktorých postihla chudoba a nezamestnanosť, pokojné prežitie sviatkov. Zápas so stúpajúcou nezamestnanosťou a z toho vyplývajúcou nespokojnosťou vlastných občanov nie je výhrou pre nijaký štát. Tým skôr, že za posledné tri roky takmer niet týždňa, aby sa v svetovom ekonomickom spravodajstve neobjavila správa o krachoch veľkých firiem a koncernov či o hromadnom prepúšťaní zamestnancov.

A čo ako sa tvárime, že po zmene Zákonníka práce (ktorý umožňuje pracovať vysoko nad rámec osemhodinového pracovného času a dovoľuje voľnejšie prepúšťať a prijímať zamestnancov) nastane u nás pracovný raj, sme trochu mimo. Veď čoraz väčšej nezamestnanosti sa pokúša čeliť celý svet. A my sme s ním na jednej lodi. Našou relatívnou výhodou je len to, že sme o čosi lacnejší a o dosť pokornejší ako druhí. Ergo nerepceme, ale robíme a čušíme.

Pokles nezamestnanosti u nás je podľa viacerých médií v Európe naozaj osamotený. Vo Francúzsku, Česku aj Nemecku je miera nezamestnanosti takmer 10 percent, v Poľsku takmer 20 percent. V Taliansku bola vlani v októbri 8,5 percenta, no obavy vzbudzuje nezamestnanosť medzi mladými ľuďmi, ktorá je podľa Istatu na úrovni 27,1 percenta. Vo Švajčiarsku dosiahla miera nezamestnanosti vlani v novembri 4 percentá a udržiava medzi obyvateľmi strach z nezamestnanosti. Vývoj na trhu práce nebude podľa analytikov jednoznačný ani u nás. Napríklad na železnici či v elektrárňach je podľa nich nadbytočná zamestnanosť a bude sa tam prepúšťať. Nové pracovné miesta by mali vzniknúť vďaka zahraničným investíciám.

Ľudia nie sú čísla

Pamätáte sa ešte na rozhodnutie poslankyne Anny Záborskej žiť mesiac z priemernej mzdy? U mnohých vyvolalo nesympatie. Jedni ju podozrievali z pozérstva, druhí zo zbierania populistických bodov a podaktorí sociológovia sa dali počuť, že pani poslankyňa by sa nemala "znižovať" k takýmto metódam. Sociologické prieskumy vraj dávajú dostatočne spoľahlivý obraz o tom, ako sa občania majú, pri troche predstavivosti to netreba amatérsky odskúšavať. Pohľad na čísla nevyrušuje (ani v prípade tých, čo ich vedia čítať a dávať do súvislostí) tak veľmi ako pohľad zblízka na ľudskú biedu, najmä však na beznádej.

No nech už ktokoľvek kvalifikuje pokus pani poslankyne (mimochodom, povedala, že odteraz bude celkom inak vnímať posudzovanie zákonov s dosahom na život bežných občanov) hocijako, urobila veľmi užitočný prieskum. Užitočnejší, ako agentúra MVK, ktorá vlani pred Vianocami zistila, že od rozprávkovej zlatej rybky by si občania SR po zdraví, peniazoch a materiálnych statkoch želali zamestnanie. Hodnota vlastnej skúsenosti je v tomto prípade nezameniteľná a som presvedčená, že keby Anne Záborskej trvala dlhšie ako mesiac aj s kompletným "neservisom", ktorý zo života v chudobe vyplýva, ak má svedomie, musela by prehodnotiť aj svoje rozhodnutie cítiť sa viazaná koaličnou zmluvou a nezasahovať do legislatívy v tejto oblasti v prospech občanov.

Prečo potrebujeme dve zamestnania

Minister práce, sociálnych vecí a rodiny Ľudovít Kaník ako plusový bod sociálnej reformy často uvádza zavedenie päťstokorunového prídavku na každé dieťa spojeného v prípade zamestnaných rodičov so štyristokorunovým daňovým bonusom, ktorý si možno odrátať zo základu dane. Aká je však zodpovednosť štátu voči tým deťom, ktorých rodičia na získanie bonusu nebudú môcť ani pomyslieť, lebo, stačí si uvedomiť nepomer predchádzajúcich čísel, objektívne nemôžu nájsť prácu?

Možno aj preto, že vďaka novému Zákonníku práce majú iní rodičia iných detí viacero zamestnaní. Legálne. Pani Magda ma už dávnejšie nabádala, aby médiá vyzvali tých, ktorí majú dve, tri zamestnania, aby sa jedného zo solidarity s tými, ktorí nemajú nič, vzdali. Kto by však bol schopný takého altruizmu? Istá šanca by možno bola v prípade, že jediné zamestnanie by bolo ocenené tak, aby sa z neho dali zaplatiť výdavky všetkých, ktorí sú od zarábajúceho závislí. Ocenené navyše tak, že človeku by stačilo robiť osem hodín a vo zvyšných ôsmich sa mohol venovať povedzme svojim deťom, kultúre alebo iným aktivitám.

Ibaže taká šanca je chimérou. Preto, že patrí minulosti, a najmä preto, že tento fakt môže ovplyvniť predovšetkým produktivita práce. A kým budú trvať veľké ekonomické rozdiely medzi regiónmi a vysoká nezamestnanosť, sotva sa dočkáme takej, ktorá by ovplyvnila zvyšovanie miezd.

Prečo sa nám za prácou ťažko sťahuje

Ďalším pozitívom sociálnej reformy by mali byť desaťtisícové bonusy pre tých, čo sú ochotní za prácou sa sťahovať tak, ako je to bežné vo svete. "Ale na Slovensku nie sú na migráciu za prácou podmienky," namietla pred rokmi, keď o takom bonuse nik ani nechyroval, riaditeľka Inštitútu pre rodinu. A či si vraj viem predstaviť, že by sa rodina, ktorá býva v Rimavskej Sobote, mala za prácou presídliť povedzme niekam do Starej Ľubovne. Kde by tam bývali? "Navyše," zdôraznila, "pre Slovákov je prirodzené silné puto k rodinnému prostrediu, čo je úžasné, a nemalo by sa vytratiť. Napokon, ponúk dobrej práce, ktoré by takéto rozhodnutia navodzovali vo veľkom, u nás ani niet."

Jeseň roku 2000, keď som sa vybrala na reportážnu cestu, mapujúcu podmienky zamestnanosti, práve do Rimavskej Soboty, kde bola takmer 30-percentná nezamestnanosť, jej dala za pravdu. Región pôsobil ako mesačná krajina nikoho a v štúdii o nezamestnanosti, ktorú mi požičali na tamojšom úrade práce, som si prečítala: Nezamestnaní neprejavujú veľkú snahu zamestnať sa mimo svojho bydliska. Nemajú dostatočnú motiváciu ani záruky v zárobku, ktorý by mohol uspokojiť ich finančné potreby. Ich problémom je neistota a "bezzárukovosť pomoci" zo strany zamestnávateľov pri poskytovaní a zabezpečovaní vhodného ubytovania. Ceny ubytovania sú oproti zárobku vysoké rovnako ako cestovné pri dochádzaní za prácou. A zmeniť zamestnanie a sociálne prostredie pri súčasnej ekonomickej situácii zamestnávateľov (časté zmeny výrobných programov, krátkodobosť pracovného miesta) predstavuje pre občanov značné riziko. Že nie sú ochotní podstúpiť ho, je úplne prirodzené. A ich bezhlavé odsudzovanie tými, ktorí nevedia, ako chutí almužna, aj keď je od štátu, je bez poznania ich osudov pochybné.

A čakajú nás ďalšie riziká

Upozorňuje na ne Konzervatívny inštitút a aj preto by sa tí, ktorí majú v popise práce ich elimináciu, mohli inšpirovať príkladom pani poslankyne Záborskej (namiesto dehonestovania jej pokusu) a prežiť biedu biednych na vlastnej koži. Možno by mnohé riešili inak. Konzervatívny inštitút totiž v jednej štúdii varuje: po vstupe do EÚ sa nedá čakať rýchly rast životnej úrovne ani miezd. Viacerým podnikom zrejme prinesie vstup na spoločný trh krach, v niektorých oblastiach SR nezamestnanosť ešte stúpne.

Ak by taký stav mal trvať pridlho, môže to mať veľmi nepríjemné následky. Boli by naši občania v takej situácii konečne menej pokorní a volali by na zodpovednosť tých, čo to pripustili?

Autorka je nezávislá publicistka

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO