Štruktúra televíznych novín

Hierarchia televíznych novín neprešla výraznou zmenou. Tá v skutočnosti ani nebola potrebná, pretože STV dlhodobo radí správy podľa verejného významu. Plní tak svoju informačnú funkciu bez ohľadu na to, kde sa uskutočnila nejaká "úžasná" situácia hodná prvej pozície v novinách. Túto zásadu dodržiava veľmi precízne oproti komerčnej Markíze alebo Joj-ke, ktoré vďaka škandalóznym informáciám často nenachádzajú priestor pre veci podstatné. Ak sa nájde niekto, kto by vyčítal jednotke (či dvojke) nedostatok prvku senzačnosti, kritizuje neoprávnene. V zákone o STV sú taxatívne vymenované úlohy spravodajstva a publicistiky, kde jednoznačne dominuje verejný záujem. Programová štruktúra tak zodpovedá povahe televíznej verejnoprávnej organizácie. Možno teda povedať, že na slovenské pomery je pokus o profesionalitu z tohto aspektu pomerne dobre zvládnutý. Systém však nestačí, rozhodujúci sú ľudia, ktorí ho uskutočňujú.

Dôležitá je synchronizácia obrazu a slova

Po úvodnej zvučke a privítaní diváka hlásateľ krátkymi vstupmi informuje o podstate nasledujúcej reportáže -- postup štandardný ako kdekoľvek inde. Veľmi rušivo však pôsobí jav, keď ešte stále vidíme hlásateľa namiesto avizovaného príspevku. Ten je síce na ceste, ale dorazí o pár sekúnd neskôr. Výsledkom je nemá tvár sledujúca začínajúcu sa reportáž, ktorú divák nevidí v rovnakom čase ako hlásateľ. Celkový dojem tak nie je dobrý. Na porovnanie, TA3 ani konkurenčná Markíza podobný problém nemajú. Príspevky nasledujú jeden za druhým. Nesúlad obrazu a slova v STV teda spočíva v kvalite strihu, čo však nie je situácia neriešiteľná.

Dobrý hlásateľ rešpektuje povahu správy

V súčasnosti sa na stoličke hlásateľa televíznych novín striedajú tri osoby: Jana Majeská a Vladimír Seman (známe tváre STV), k nim pribudla Ľudmila Farkašovská, ktorá pôvodne pracovala pre komerčnú televíziu Markíza. Jana Majeská už roky pôsobí ako hlásateľka spravodajstva. Jej slovenčina je priam učebnicová, má správne tempo reči -- jav v televíznej žurnalistike neveľmi frekventovaný. Z výrazu jej tváre však môžeme vyčítať, že správy, ktoré uvádza sú veselé. Vo väčšine prípadov sa Jana Majeská na divákov usmieva. Asi je zbytočné zdôrazňovať, že nie všetky správy sú radostné (v spravodajstve skôr výnimka ako pravidlo). U Vladimíra Semana sa dá postrehnúť zvláštny fenomén: nech ho kamera berie z polocelku či detailu, takmer vždy vidíme jeho pohybujúce sa ruky. Predtým než avizuje príspevok, zmätene rotujú rôznymi smermi, kým sa upokoja a vrátia na pôvodné miesto. Ľudmila Farkašovská dostala príležitosť hneď prvý týždeň rozbiehajúcich sa zmien. Vynikajúco zvládla všetky požiadavky hlásateľky. Slovný prejav je v maximálnej miere kultivovaný, rozpráva prirodzene, plynulo, neponáhľa sa. Mimika i gestá sú v poriadku. Pred kamerou pôsobí mimoriadne uvoľnene. Z troch hlásateľov Novín STV tak zásady profesionality spĺňa ako jediná.

V pätách redaktorov

Podstatnú úlohu v spravodajstve zohrávajú tí, ktorí denne vyrážajú do terénu a mapujú všetko dôležité dianie okolo nás. Ak však nová STV disponuje skutočnými odborníkmi, určite vedia, že správa sa nehovorí, ale prezentuje, že divák by ju mal počuť celú, nielen jej časť. Súčasný stav stále nie je stopercentný. Redaktorka Linczenyová vie nájsť cestu k informáciám, ale nevie ich spracovať do podoby, ktorá by bola zrozumiteľná. Rozpráva tak rýchlo, že divák musí vyvinúť maximálne úsilie, aby vedel, o čom reportáž je. Úplne inak vyznievajú príspevky Miroslava Frinta. Jeho problém nespočíva v plynulosti rozprávania, ale v spôsobe reči. Nestačí predsa vidieť osobu a otvárajúce sa ústa. Významnú (a dosť podstatnú úlohu) zohráva artikulácia, aby príjemcovia správu počuli. Výrazne slabý hlasový fond možno vyčítať i Lucii Tomečkovej, ktorá po niekoľkých rokoch práce v spravodajstve pôsobí na obrazovke veľmi ustráchaným dojmom. Tréma je prirodzená vec, ale ak ju redaktor nevie zvládnuť, znižuje to úroveň výsledku, ktorý u profesionálov musí byť perfektný.

Kde sa stala chyba?

Možno je to samoľúbosť, spokojnosť samého so sebou, lenivosť alebo chýba akási dravosť byť lepším, než som. Čo nevidí novinár, musí však vidieť šéfredaktor a žiadať nápravu. V tomto prípade je nevyhnutná, ak chce Richard Rybníček výlučne profesionálnych spravodajcov. Tí sa totiž nemôžu pravidelne dopúšťať stále rovnakých a neriešených chýb. Ak sa vravelo o zmene, treba ju skutočne zrealizovať i v prípade redaktorov a hlásateľov. Kvalita strihu je rovnako diskutabilná. STV zaplatila vysokú sumu za novosť, a predsa to stále nestačí. Ak odmietajú byť lepší alebo aspoň svoju prácu robiť dobre, nech idú preč. Tak riaditeľ dokáže, že chce len skutočné špičky. V opačnom prípade nech aspoň investuje do kurzov rétoriky.

Autorka je študentka žurnalistiky

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO