Sväté písma poskytujú odpovede na množstvo otázok, a to nielen otázok metafyzických, ale aj praktických. Čo sa deje s dušou po smrti? Ide predsa do raja (pekla, očistca, podsvetia), alebo sa prevteľuje, alebo jednoducho neexistuje. Koľko veriaci môže mať žien? Len jednu alebo štyri, alebo koľko len chce, alebo ani jednu, ak chce dosiahnuť spásu. Tak je to písané -- v Koráne, Biblii, Jadžurvéde, Tripitake...

Nielen otázky správania sa, ale i spoločenské inštitúcie či významné udalosti sa často vysvetľujú v súlade s posvätnými textami. Stačí si spomenúť na rozličné prírodné a spoločenské katastrofy, ktoré sa v Európe považovali za predzvesť konca sveta, popísanom v Zjavení sv. Jána. Samotná svetská moc sa môže interpretovať ako jedna z náboženských právd: tak napríklad hlava tibetského štátu dalajláma je "prítomnou inkarnáciou" bódhisattvu Avalokitešvaru, stelesňujúceho jednu z dvoch základných stránok budhizmu -- súcit.

Hoci náboženské predstavy a posvätné príbehy existujú všade, sväté písma, ktoré určujú, čo sa má a čo sa nemá robiť, v čo sa má alebo nemá veriť, sú špecifikom len niektorých náboženstiev. Je zrejmé, že posvätné texty sú prameňom garantovaných právd len v literárnych spoločnostiach. V takzvaných "primitívnych", "kmeňových" alebo "lokálnych" spoločnostiach náboženské pravdy nie sú kanonizované, teda nemajú zaručene správnu podobu: posvätné príbehy sa rozprávajú rôzne, aj ich výklad môže byť veľmi rozmanitý. Existencia písma sama osebe však nemusí viesť ku vzniku náboženskej doktríny -- v gréckej mytológii napríklad rodokmene bohov a bohýň či vysvetlenia vzniku sveta mali viaceré verzie a ani jedna sa nepovažovala za hodnotnejšiu ako tá druhá.

Autorita posvätných textov súvisí predovšetkým s náboženskými inštitúciami, ktoré ju presadzujú. No ani inštitúcie nezaručujú jednotu názorov veriacich: akýkoľvek veľký je ich vplyv, akákoľvek presná je doktrína, popri "oficiálnych" predstavách vždy existujú predstavy "neoficiálne". Teologické výklady svätých právd sa totiž môžu značne líšiť od predstáv laikov. V každej spoločnosti napríklad nájdeme magické praktiky, ktoré by teológovia označili ako poveru -- ale laici nie, pretože len máloktoré z takýchto praktík sa nachádzajú v zjavnom rozpore s doktrínou. Okrem toho "obyčajní" veriaci vo väčšine prípadov upravujú náboženské pravdy v závislosti od konkrétnej situácie: ani jedno sväté písmo totiž neposkytuje odpovede na všetky otázky reálneho života.

Podobné predstavy môžeme nájsť vo všetkých veľkých náboženských systémoch -- v kresťanstve, islame, budhizme a ďalších. V niektorých náboženstvách sa neoficiálnym verziám priznáva právo na existenciu: hinduizmus napríklad rozlišuje shastrik -- doktrínu a laukik -- lokálne alebo kontextuálne verzie doktríny. Iné náboženstvá, napríklad kresťanstvo a islam, označujú "nesprávne" interpretácie ako kacírstvo a volia cestu neznášanlivosti a prenasledovania.

"Neoficiálne" výklady náboženských textov môžu byť aj sofistikované a môžu viesť k vzniku nových náboženských hnutí. V tejto súvislosti sociológ Max Weber hovorí o "rutinizovanej" a "charizmatickej" fáze vývoja náboženstva. Prvá súvisí s presne popísanými a kanonizovanými pravidlami a neochvejnou autoritou posvätných textov. Druhá sa koncentruje okolo charizmatických osôb, ktoré inšpirujú a oživujú náboženské city. Mnohé náboženstvá takpovediac "oscilujú" medzi dvoma pólmi: počiatočné voľné charizmatické hnutie sa postupne stáva prísnejším v otázkach interpretácií svätých textov, až napokon náboženská činnosť nadobúda rutinnú podobu s presnými pravidlami. V tomto momente v rámci ustáleného systému môžu vzniknúť nové charizmatické hnutia s vlastnou interpretáciou písma.

Dejiny kresťanstva sú dobrou ilustráciou takéhoto vývoja. V svojich počiatkoch predstavovalo kresťanstvo charizmatické hnutie -- jeden z mesianistických prúdov v židovskom náboženskom systéme. Prvotná kresťanská organizácia bola voľným združením rozličných skupín bez výraznej vnútornej diferenciácie. Každá z nich mala svoj popis Zjavenia a svoju interpretáciu tohto podstatného článku viery. Texty sa pritom často líšili a ich výklady sa líšili ešte väčšmi. Neskôr sa vytvorila pevnejšia organizačná štruktúra -- diakoni a biskupovia, ktorí postupne získavali politický vplyv. S rozličnými výkladmi Zjavenia sa začali asociovať rozličné politické skupiny. Zložité konflikty medzi nimi sa prezentovali ako snaha zachytiť "čistu" alebo "správnu" interpretáciu. Prvé koncily mali ukončiť spory a položiť základ doktríny. Dôsledkom však bolo to, že vznikali čoraz zložitejšie a abstraktnejšie náboženské koncepty, ktoré vyvolávali ďalšie spory a neprestajne sa museli uvádzať do súladu. Počas ďalších storočí vnútri kresťanstva -- tak západného, ako i východného -- vznikali viaceré charizmatické prúdy, pričom niektoré z nich sa sformovali do samostatných organizácií s vlastnou doktrínou (príkladom môže byť protestantizmus, ktorý sa ďalej štiepil do rozličných smerov).

Podľa antropológa Harveya Whitehousa rutinizovaná a charizmatická fáza náboženského vývoja súvisí s dvoma rozličnými spôsobmi, akými ľudia nadobúdajú náboženské predstavy. Prvý spôsob sa vyznačuje dramatickými rituálmi a entuziazmom veriacich, zatiaľ čo druhý -- doktrinálny -- je pokojný a obsahuje často opakované posolstvá. Snaha rozličných cirkví udržať "čistotu" výkladu svätých písiem sa vyjadruje práve takýmto systematickým vyučovaním. No v dôsledku toho inštitúcie paradoxne strácajú svoj vplyv: veriaci síce čoraz lepšie poznajú posvätné texty, ale ich motivácia sa vytráca, pretože náboženské city sa už ničím nepodnecujú.

Tragédia teológa teda spočíva nielen v tom, že ľudia prispôsobujú náboženské pravdy každodenným situáciam, a preto sú teologicky nekorektní napriek všetkým úsiliam cirkví. Oveľa horšie je to, že jediná cesta k zachovaniu jednoty názorov -- systematické šírenie správneho výkladu posvätných textov -- prestáva oslovovať veriacich a vedie k ohrozeniu pozície náboženských inštitúcií a spochybneniu garantovaných právd zaznamenaných v svätých písmach.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO