Trieda konzumentov nie je zďaleka obmedzená len na rozvinuté krajiny. Najrýchlejšie rastie v Indii a Číne. To však neznamená, že sa svet stáva rovnejším, že sa zmenšujú rozdiely. Hoci aj v rozvojovom svete existujú pomerne veľké ostrovy relatívnej prosperity, v rozvinutom rastú ostrovy chudoby. Polovica ľudstva, 2,8 miliardy, prežíva z menej ako dvoch dolárov denne, miliarda nemá prístup k bezpečnej pitnej vode. Príkladov rastúcich rozdielov je omnoho viac.

Regionálne rozdiely

Zdroj: Worldwatch Institute: State of the World 2003

Pre všetkých týchto chudobných ľudí by vyššia spotreba znamenala skvalitnenie života. Na vrchole pomyselnej pyramídy je však jej nárast živený len neudržateľným životným štýlom. Príkladom môže byť spotreba energie. Najbohatší ľudia jej spotrebujú 25-krát viac ako najchudobnejší.

To neznamená, že jej 25-krát viac skutočne potrebujú. Ide o dôsledok životného štýlu, ktorého heslom je "väčšie, rýchlejšie, viac...". Že nejde o napĺňanie nutných potrieb, dokazuje Japonsko či Nórsko, krajiny, ktoré investujú veľké prostriedky do environmentálne priaznivých technológií. Priemerný Nór či Japonec spotrebuje podstatne menej energie ako Američan, ich životný štandard je však minimálne porovnateľný.

Jednorozmerný svet

Okrem energie existuje ešte viac príkladov. Od roku 1950 sa počet vodných nádrží na svete zvýšil z asi 5000 na 45 000. Pri ich stavbe sa nikdy nerátalo s ich vplyvom na životné prostredie, či život pôvodných komunít. Nerovnosti pri spotrebe sú veľké aj v prípade vody. V rozvinutých krajinách sa priam mrhá v intenzívnom poľnohospodárstve, či na mnohé zbytočné veci, napr. zalievanie trávnikov, a pre veľké množstvo ľudí predstavuje nie kúpanie sa, ale obyčajná, zdravotne neškodná pitná voda nedosiahnuteľný luxus.

Moderná doba urobila z poľnohospodárstva priemysel. Tvrdé podriadenie sa zákonom trhu má za cieľ znižovať náklady -- no nie preto, aby sa potraviny stali dostupnými pre každého, ale pre maximalizáciu ziskov tých niekoľkých korporácií (skutočne ich nie je veľa), ktoré kontrolujú obchod. Postupujúci trend ekonomickej globalizácie vzďaľuje príslušníkov "globálnej triedy konzumentov" od procesu produkcie potravín. Spoločenská deľba práce, produkt vývoja civilizácie, ich vzdialila sociálne.

Ekonomická globalizácia (a súvisiaci rozvoj dopravy) ich však vzdialila aj fyzicky. Z potravín sa stal "obyčajný" tovar, ktorého jedinou charakteristikou je cena a vonkajšia podoba (chuť, obal...), jedným z negatívnych dôsledkov však je, že spotrebitelia si tým takmer absolútne prestali uvedomovať následky aj takej obyčajnej činnosti, ako je jedenie.

Čo oko nevidí, srdce nebolí. Dopyt po káve, čokoláde či tropických plodoch nie je nijako ovplyvnený faktom, že ich monokultúrne pestovanie (väčšinou v rozvojových krajinách) ničí biodiverzitu, nadmerným používaním pesticídov a chemických hnojív zdravie miestneho obyvateľstva, vymazáva z kultúrnej mapy sveta celé pôvodné spôsoby života, atď. Ak potom dopyt klesne (či už presýtením trhu alebo nástupom konkurenta, ktorý ponúkne nižšiu cenu), konzument opäť priamo nepocíti následnú nezamestnanosť, biedu, hlad, sociálne nepokoje. V lepšom prípade si pozrie obrázky v televízii a povzdychne si nad tým, aké je to nepekné, keď ľudia umierajú, v horšom ostane celé nešťastie zabudnuté.

Táto jednorozmernosť, odtrhnutosť od akejkoľvek netrhovej charakteristiky, nie je len špecifikom potravín. Vývoz negatívnych dôsledkov (environmentálnych, sociálnych) vlastnej spotreby je jedným zo základných pilierov, na ktorom stojí životný štýl "globálneho konzumenta". Jeho "beztrestnosť" je však len zdanlivá. Nežije v ekologickom ani sociálnom vákuu. Negatívne vplyvy na životné prostredie nepoznajú hranice, a tak ich bude musieť v konečnom dôsledku niesť aj "bohatšia časť" ľudstva alebo jej potomkovia.

To isté platí o sociálnom a politickom napätí. Extrémistické hnutia, vojny, vznikajúce v chudobných krajinách, nie sú dôsledkom nejakej vrodenej (či "zhora zoslanej") perverznosti, nutkania používať násilie, ale aj dôsledkom práve dlhotrvajúcej a bezvýchodiskovej chudoby. Bohatšia menšina síce môže stavať čoraz vyššie a pevnejšie múry, no ani jeden nebude dosť pevný a vysoký. Ochrannými opatreniami bude zároveň čoraz viac zasahovať aj do osobnej slobody ľudí, ktorí k nej patria. Vývoj po 11. septembri nám už stihol dať dosť dôkazov.

Make-up, zmrzlina, pitná voda

Problémom očividne je, že menšina ľudí žije priveľmi luxusne a väčšina nemá naplnené ani základné potreby. Nijaké jednorozmerné riešenia však neexistujú. Je prirodzene nemožné, aby každý človek na zemi žil presne tak ako priemerný Američan či Európan. Nejde o to, že sú "priveľmi bohatí" (aj keď niektorí bezpochyby sú) -- svoje bohatstvo používajú zlým spôsobom. Spôsobom, ktorý poškodzuje ostatných, aj ich samotných. A najmä "ujedá z budúcnosti".

Nemá zmysel ani kazateľsky šíriť evanjelium "všetci sa musíme uskromniť". Väčšina ľudí musí očividne spotrebovávať viac, lebo len tak si môžu zabezpečiť dôstojný život. Problém sa skrýva v živote tej "šťastnejšej menšiny". Opäť však -- heslom nie "žite trochu horšie, aby tí ostatní mohli žiť trochu lepšie", ale "žite inak, aby sme všetci mohli žiť trochu lepšie".

Dnešné rozvinuté ekonomiky produkujú veľké množstvá tovarov tak ľahko a s takými malými nákladmi, že sú mnohé z nich považované za dočasné. Nie sú vyrábané na to, aby vydržali čo najdlhšie, ale aby boli čo najrýchlejšie nahradené módnejším, modernejším typom. Skrytým dôvodom prirodzene je, že takto sa môžu zisky ešte väčšmi zvyšovať.

Táto mentalita trvalej a neobmedzenej spotreby, hľadanie nekonečného ekonomického (kvantitatívneho) rastu priviedla ľudstvo na prah environmentálnej priepasti. Bohatá menšina spotrebúva priveľa a veľmi zlým spôsobom.

Luxus a prežitie

Zdroj: Worldwatch Institute: State of the World 2003

Problém však nemôžeme nechať nedoriešený v takejto rovine individuálnej zodpovednosti. Znamenalo by to zakrývanie si očí pred pravdou a najmä by sme sa nedopátrali riešenia. Environmentálne (a sociálne) neudržateľný životný štýl má totiž svoju systémovú racionalitu -- a tým aj systémové riešenie. Drvivá väčšina ľudí (aj z tých, ktorí majú to šťastie, že patria do triedy spotrebiteľov) z takéhoto spôsobu života neprofituje.

V rozvojových krajinách sa umiera od hladu, na choroby alebo vo vojnových konfliktoch, v rozvinutých je zasa problémom obezita, civilizačné choroby spôsobené zlým životným prostredím, stres, atď. (to nebol pokus tieto rôzne spôsoby utrpenia dávať na rovnakú úroveň). Od zvyšovania neudržateľnej spotreby však závisia obrovské zisky korporácií.

Agrobiznis, automobilky, chemický priemysel... všetci majú veľa spoločného.

Vráťme sa ešte k energetike. Namiesto investícií do výskumu alternatívnych zdrojov energie či stavby malých elektrární využívajúcich obnoviteľné zdroje, sa budujú megaprojekty ako atómové elektrárne a veľké vodné priehrady. Spotrebiteľovi je jedno, či mu svetlo doma svieti vďaka malej lokálnej vodnej, veternej či slnečnej elektrárni alebo atómovej elektrárni (aj keď ako človeku, žijúcemu v a závislému od ekosystému by mu to jedno byť nemalo). No atómové elektrárne sú jedným z prostriedkov, ako môže štát podporovať energetické korporácie, ako môžu ony maximalizovať svoje zisky a kontrolovať trh. Stačí zakryť údaje o skutočnej efektívnosti ich činnosti (preto sa napríklad do nákladov na atómové elektrárne nepočítajú riziká ich zlyhania, náklady na zbavenie sa rádioaktívneho odpadu...).

Viac peňazí, viac šťastia

Tým sa dostávame aj k funkciám štátu. Prirodzene, každý spotrebiteľ má vo svojich rukách možnosť rozhodovať -- pri každom nákupe tovaru alebo služby. Predpokladá to však dostatočnú informovanosť a možnosť voľby. V Spojených štátoch sa vedie veľká diskusia o tom, ako a či majú byť geneticky modifikované potraviny označované.

Nie je náhoda, že veľké korporácie vystupujú proti -- aj keď viac ako 80 percent ľudí je za. Spotrebitelia (z dobrých dôvodov) geneticky modifikované potraviny odmietajú, jedinou možnosťou korporácií je preto zbaviť ich možnosti voľby -- ovládnutím trhu alebo nedostatočným informovaním.

Nezastupiteľnú úlohu zohráva štát. Vytvára zákony (ktoré však, bohužiaľ, dnes chránia omnoho viac záujmy korporácií než človeka-spotrebiteľa), zároveň je sám veľkým spotrebiteľom.

V niektorých rozvinutých krajinách vládne nákupy predstavujú až 25 percent HDP. V Európskej únii je to priemerne 14 percent (v roku 2001 asi jeden bilión dolárov), v Severnej Amerike 18 percent (18 biliónov).

Štruktúra vládnych výdavkov, dane, zákony, podpory pre výskum a používanie environmentálne a sociálne priaznivých technológií... -- to všetko nie sú "neodôvodnené zásahy štátu do ekonomiky", ale investície do budúcnosti. Súčasným trendom je merkantilizácia reality -- jej čoraz väčšia časť sa stáva súčasťou trhu. V takomto systéme znamená nutnosť napĺňať základné potreby nutnosť kupovať. S určitým zjednodušením (a do určitej miery) sa dá povedať: viac peňazí, viac šťastia.

Ak je človek hladný, je nešťastný. Jedlo je tovarom, musí si ho preto kúpiť. Ak je mu zima, je nešťastný. Šaty, obydlie, sú tovarmi, musí si ich kúpiť. Voda, vzdelanie, zdravie... zoznam pokračuje ďalej. Optiku však možno zmeniť.

Všetko nemusia byť tovary, ktoré sa dajú kúpiť. Človek má právo na minimálny dôstojný život -- a do neho potrava, ošatenie, bývanie, vzdelanie, zdravie... určite patria. Rozvinutie tejto myšlienky by z konceptuálneho hľadiska riešilo problém, kde sa končí nutná spotreba a kde začína luxus. A koľko (ako) sa musia uskromniť bohatší, aby sme všetci mali šancu prežiť.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO