Na štátnom vlastníctve pôdy stáli piliere socialistickej revolúcie z roku 1949, pretože Čína bola vtedy takmer výlučne roľníckou krajinou a marxisticko-leninskú náuku o vedúcej úlohe robotníckej triedy upravoval na čínske pomery vodca revolúcie Mao Ce Tung. Neskôr rozvinul svoje teórie do revolučnej ideológie maoizmu s dôrazom na usporiadanie vidieka v podobe pracovných roľníckych komún, ktoré sa stali základnými hospodárskymi jednotkami. Stámiliónové roľnícke masy mali podľa Mao Ce Tunga v 60. rokoch uskutočňovať kultúrnu revolúciu a poslúžiť ako žiarivý príklad pre ostatné štáty tretieho sveta.

Stroskotanie revolučných "skokov vpred", ako sa maoistické experimenty nazývali, však malo pre rozvojový svet skôr odstrašujúci účinok, pretože čínsky vidiek trpel pretrvávajúcou biedou a postavenie jednotlivých čínskych roľníkov sa veľmi nelíšilo od klasickej neslobody a biedy nevoľníkov.

Kritika pokrytectva

Spriemyselňovanie najľudnatejšej krajiny sveta uľahčovalo postavenie roľníkov len okrajovo. Po štvrťstoročí riadiacich revolučných kotrmelcov bol čínsky vidiek koncom 70. rokov apatický, vyčerpaný a neproduktívny.

Život do neho vliali až reformy, ktoré inicioval koncom 70. rokov Teng Siao-Pching, keď príkazový systém poľnohospodárskej produkcie rozšíril o prvky súkromnej iniciatívy. Modernizácia celého čínskeho hospodárstva, ktorá sa vtedy začala rozbiehať, sa už nikdy nezastavila a prinášala do národného hospodárstva čoraz viac princípov trhovej ekonomiky. Po dvoch generáciách stagnácie sa Číňanom konečne začala zvyšovať aj životná úroveň, hoci nerovnomerne a za cenu prehlbujúcej sa sociálnej stratifikácie spoločnosti.

Ďalšie garnitúry čínskeho politického vedenia dosiahnuté transformačné procesy upevňovali a rozširovali. Čína však zostávala diktatúrou a opraty politického riadenia si chcela ponechávať stranícka špička. V 80. rokoch sa jej predstavitelia usilovali vysvetľovať doma a vo svete čínsky vývoj ako osobitnú čínsku cestu spojenia trhových hospodárskych reforiem s prísnou politickou kontrolou. Úzku špičku straníckeho politbyra zosobňovali prestarnutí veteráni, ktorí pomáhali ešte v 40. rokoch Mao Ce Tungovi zvrhnúť čankajškovskú vládu a nastoliť revolučný režim. Len 149 centimetrov vysoký Teng Siao-Pching bol síce ich rovesníkom, ale odlišoval sa od nich pružnou mysľou a ochotou riskovať politické následky pozvoľných ekonomických reforiem.

V tomto období sa vyostroval v Spojených štátoch a v západnej Európe osteň kritiky verejnosti, že vlády vyspelých západných demokratických krajín farizejsky prehliadajú porušovanie ľudských práv v Číne v záujme rozvíjania rozsiahlej a lukratívnej hospodárskej spolupráce. Reč čísel však bola jednoznačná. Západné investície do Číny sa stávali ziskovejšie ako do domácich ekonomík a prinášali atraktívne dlhodobé perspektívy zobúdzajúceho sa obrovského čínskeho trhu. Hrubý domáci produkt v Číne opakovane vykazoval také vysoké ročné rasty, o akých sa nasýteným západným ekonomikám nemohlo ani snívať.

Nie div, že washingtonskí i západoeurópski apologéti realpolitiky s Čínou nechceli pristúpiť k jej podstatnejšej revízii ani po krvavom potlačení prodemokratických demonštrácií na Námestí nebeského pokoja v Pekingu v roku 1989. Číne sa popri očakávanej vlne výčitiek odkladalo trvalé udelenie americkej doložky najvyšších obchodných výhod a každý rok musela prechádzať v Kongrese rituálom kontroly dodržiavania ľudských práv.

Celkovo sa však rozširovanie hospodárskej spolupráce, zvyšovanie obchodnej výmeny a rastu západných investícií v Číne i prepájanie hospodárstva Západu s Čínou nezadržateľne prehlbovalo. V 90. rokoch sa tento vývoj stal natoľko neprehliadnuteľným a všadeprítomným, že začal stelesňovať trend, ktorý medzitým dostal označenie globalizácia a stal sa novou, mohutne propagovanou mantrou v každom svetovom jazyku.

Slobodné podnikanie a ľudské práva

Na prahu tisícročia nezostali nevyslyšané ani vízie stúpencov teórie, že integrujúca sa svetová ekonomika, stúpajúca životná úroveň a nový životný štýl využívajúci internet, mobilné telefóny a informačné technológie posilní postavenie občana ako jednotlivca, ktorému nemožno zatajovať a upierať výkon jeho základných ľudských práv.

V tomto zmysle sa dokonca 10. decembra vyjadroval čínsky premiér Wen Džiabao na besede so študentmi na pôde Harvardskej univerzity. Podľa jeho slov smeruje otváranie sa Číny svetu a ekonomická transformácia k vytvoreniu priaznivých podmienok na uplatňovanie ľudských práv a tie zase spätne upevnia reformné procesy. Takáto rétorika, priznávajúca spätnú väzbu, aj keď vyslovená na americkom území v besede so zvedavými mladými Američanmi s nadpriemerným IQ, však niečo signalizuje. Čínske vedenie už očividne neodsúva automaticky diskusiu o ľudských právach na vedľajšiu koľaj s odôvodnením, že najprv sa treba sústreďovať na ekonomiku a až potom, niekedy neskôr, na práva a slobody občana.

Doba však prináša posun i v prioritách spektra ľudských práv. Pred pádom železnej opony sa krajiny vtedajšieho socialistického tábora hrdili úspechmi v oblasti práv ekonomických a sociálnych. K právu na prácu, na vzdelanie, na adekvátnu zdravotnú starostlivosť, atď., atď., k tomu všetkému sa hlásila aj predreformná Čína. Deficity zaťažovali socialistické štáty predovšetkým v oblasti práv politických a náboženských.

Pekinský režim sledoval v roku 1989 pád socializmu v štátoch sovietskeho bloku s veľkým znepokojením, pretože sa obával dôsledkov plného uplatňovania slobody prejavu a politickej plurality. Strach Politbyra v Pekingu však pozvoľna mizol. Dôvodom boli premeny, ktorými prešli samotné západné štáty.

Otupené ostne médií

Deväťdesiate roky priniesli bezprecedentnú kapitálovú koncentráciu v oblasti súkromných oznamovacích prostriedkov. Ich celkový počet prudko klesal a ich činnosť sa musela začať prísnejšie riadiť zásadami efektívnosti a ziskovosti. Stali sa komodifikovaným predmetom podnikania a navyše pre investorov z ktorejkoľvek časti sveta. Priestor v tlačených médiách, resp. spotrebovaný čas v médiách elektronických, už nemohol byť naďalej poskytovaný ako tribúna pre pestrosti názorov tak veľkoryso ako doposiaľ. Kritériá sa presúvali od uprednostňovania kvality k percentám sledovanosti či čítanosti. Globálni vlastníci médií, sponzori a najvplyvnejší korporatívni inzeranti spôsobili priamo a nepriamo stav, ktorý viedol k splošteniu názorovej mnohostrannosti a celosvetovej homogenizácii informácií upravovaných z úzkeho počtu mediálnych centier pre čo najbezstarostnejšiu zglajchšaltovanú konzumnú spoločnosť. Politické vedenie v Pekingu si nemohlo želať nič priaznivejšieho pre svoje vnútroštátne mocenské potreby a prestalo vidieť v otvorení sa Číny globálnej informačnej spoločnosti smrteľnú hrozbu.

Jedeným z dôležitých aspektov odkladania ústavného zrušenia štátneho vlastníctva pôdy v Číne bola obava zo sociálnych následkov privatizácie na vidieku, kde stále žije väčšina populácie. Čínski roľníci môžu už teraz súkromne hospodáriť na prenajatých poliach, ale pôda patrí štátu. Ti najúspešnejší sa stávajú bohatými podnikateľmi, ale nie statkármi. Pripravované ústavné zrušenie bariéry proti vykupovaniu pôdy a jej akumulovaniu v súkromnom vlastníctve signalizuje aj očakávanie čínskeho vedenia, že sa neobnoví predrevolučná trieda svojvoľných a krutých veľkostatkárov, ktorí držali svojich roľníkov v stave polonevoľníkov. Namiesto toho sa predpokladá, že noví veľkofarmári budú nútení sústreďovať všetko úsilie na zvyšovanie produktivity. K roľníkom sa budú musieť správať podnikateľsky, t. j. ako k zamestnancom a nie ako k bezprávnym bírešom, pretože nespokojní zamestnanci -- aspoň teoreticky -- môžu kedykoľvek odísť inam za lepšími zárobkami. Doterajší priebeh privatizácie čínskeho poľnohospodárstva spôsobil prudký skok produkcie. Najľudnatejšia krajina sveta už dosiahla potravinovú sebestačnosť a rozširuje sortiment i objemy plodín určených na export na svetové trhy. Niektoré sa objavujú aj na slovenských pultoch za podstatne nižšie ceny ako u domácich produktov.

Možné dozvuky rizík

Zosúkromnenie pôdy prinesie čínskemu vidieku aj negatívne následky. Už doposiaľ opustilo svoje políčka vyše sto miliónov drobných roľníkov, ktorí sa tradičnými extenzívnymi spôsobmi obrábania pôdy a chovu zvierat nedokážu uživiť. U agrárnych podnikateľov pracovné príležitosti nenachádzajú a húfne sa sťahujú do mestských aglomerácií. Urbanizačný proces prebieha na celom svete, ale v prípade Číny visí otáznik nad absolútnymi číslami, nad zvládnuteľnosťou ekonomických, demografických a sociálnych následkov pohybu desiatok miliónov bezmajetných a nekvalifikovaných vidiečanov. Odhaduje sa, že z hľadiska dôsledne efektívneho využitia pracovných síl je na čínskom vidieku "nadbytočných" približne dvesto miliónov ľudí. Koncept globalizácie ako nehateného prelievania kapitálu, výrobných kapacít a pracovných síl podľa toho, kde na svete nájdu čo najvyššie zhodnotenie, prináša Pekingu i ostatným štátom sveta viac otáznikov ako odpovedí. Pre svetových investorov je Čína v súčasnosti rajom na Zemi a ponúka vysoké zhodnocovanie vkladov. Ani osempercentný rast hrubého domáceho produktu ročne však nestačí na to, aby čínske hospodárstvo dokázalo absorbovať masy nezamestnaných. Rastúca životná úroveň zamestnaných vrstiev obyvateľstva síce vytvára podmienky na rozširovanie sektora služieb, kde nachádzajú nástupné uplatnenie aj nekvalifikovaní ľudia, ale vôbec nie je isté, či služby začnú aj v Číne v dohľadnom čase zamestnávať väčšinu pracujúcich, ako je to napríklad v postindustriálnych Spojených štátoch.

Nenaplnenie takejto perspektívy spojené so spomalením rastu HDP môže viesť k tomu, že desiatky miliónov Číňanov, ktorí nenájdu uplatnenie doma, sa za ním masovo vyberú do sveta a nezastavia ich nijaké hraničné bariéry, ani tie schengenské v Európskej únii.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO