V samotných The New York Times, tých istých novinách, ktoré minulý rok žiadali, aby Američania akceptovali fakt, že ich jednotky budú v Iraku páchať "ukrutnosti", sa objavil Gelbov článok Trojštátne riešenie -- zarážajúca kombinácia jednoduchosti a bezohľadnosti. Je to takto. Amerika má vytvoriť v Iraku tri miništáty -- kurdský na severe, sunnitský v strede a šíitsky na juhu -- a ich hranice majú kopírovať etnické, sektárske línie. "Základnou myšlienkou," píše Gelb, "je posilnenie Kurdov a šiítov a oslabenie sunnitov." Americké jednotky by sa tak mohli oslobodiť z nočnej mory "sunnitského trojuholníka", pokiaľ sa "nepríjemní a panovační" sunniti, zbavení kontroly nad irackými severnými a južnými ropnými poliami, trochu neupokoja.

Samozrejme, rozkrájanie Iraku sa môže stať "špinavým a nebezpečným podnikom". Veď desiatky tisícov Iračanov bude treba vyhodiť z ich domovov a vytlačiť za nové hranice. No Washington môže, ak to bude nutné, presadiť rozdelenie silou. To je základ Gelbovho plánu.

Prichádza mi na um Bosna. Alebo Kosovo. No ak nás to dostane z Iraku, kto sa bude sťažovať, ak my, slávna "koalícia ochotných", natlačíme tých nepoučiteľných a nevďačných Iračanov do toho istého koloniálneho sveta pravidla "rozdeľuj a panuj", pre ktorý Američania vždy nadávali na Britov.

Je dôležité pochopiť, že nejde len o nejaké reči think-tankov z Washingtonu. Pipes a Gelb a ich priatelia pomáhali stavať základy tejto vojny. Ich myšlienky majú ďalej oslabiť Irak ako národ -- a teda celý arabský svet -- a zachovať americkú vojenskú moc. Sektársku povahu "Nového Iraku" už presadzuje prokonzul Washingtonu v Bagdade Paul Bremer.

Jeho "vládnuca rada" sa skladá zo šíitov, sunnitov a Kurdov podľa proporcií ich podielu v irackej populácii. Šíiti, ktorí tvoria 60 percent obyvateľov, by v tohtoročných všeobecných voľbách mali získať výkonnú moc. Nakoniec, je to jediný dôvod, prečo šíitski duchovní nežiadajú od svojich ľudí, aby sa pridali k protiamerickému povstaniu. Američania a Briti tomu veľmi dobre rozumejú. Rovnako ako mnohé iné národy vytvorené Britmi a Francúzmi na troskách Osmanskej ríše po prvej svetovej vojne bude Irak spravovaný podľa sektárskych línií.

Nie je teda ťažké predpovedať nasledujúce mesiace. Ako bude povstanie pokračovať, a dráma znovuzvolenia prezidenta Busha sa bude približovať, bude sa americká administratíva čoraz viac snažiť o dve veci: "udržať si kontrolu" a dostať sa von tak rýchlo, ako sa len dá. Bude najatých ešte viac policajtov, viac milícií, viac bývalých členov Saddámovej starej tajnej polície, aby slúžili ako vrecia s pieskom postavené medzi povstalcov a Američanov. Už sa to v podstate deje -- väčšina zranení sa týka irackých policajtov. Iracký svet sa teraz rozdeľuje na dva tábory -- rebelov a kolaborantov. A kopy nevinných irackých tiel -- detí hrajúcich sa pri bombách na cestách, detí skosených americkou paľbou pri raziách a protestoch, cestujúcich v autobusoch, čo uviazli v prestrelkách povstalcov, hostí roztrhaných v reštauráciách -- sa každé ráno objavia v bagdadských márniciach.

No Bush sa bude tešiť na súd roka, aby mu pomohol s voľbami. Veď čo by mohlo lepšie ospravedlniť celú úbohú okupáciu Iraku viac ako konkrétne dôkazy o Saddámových zverstvách? No táto možnosť začína byť pre Bushovu administratívu čoraz hrozivejšia. Akýkoľvek spravodlivý súd starého diktátora totiž musí vziať do úvahy obrovské množstvo dôkazov (mnohé z nich sú vo Wasingtone a stále tajné) o podiele Spojených štátov na jeho udržaní pri moci a o ich podpore počas rokov jeho najhroznejšej vlády. Právnici, ktorí už bojujú, kto bude ohajovať Saddáma, dobre vedia, že práve Washington umožnil Saddámovi získať chemikálie, ktoré potom použil proti Kurdom a iránskym vojakom.

Gwynne Dyer, odvážny novinár, ktorý viac ako ktokoľvek iný prispel k zverejneniu Saddámovho použitia plynu proti Kurdom (v tom čase rozširovala CIA lož, že ľudí v Halabdže zabili iránske plynové bomby), verí, že Saddám nebude nikdy stáť pred verejným súdom, lebo v tom prípade "by to všetko vyšlo detailne najavo". A tak možno nakoniec Saddáma na lavici neuvidíme.

Pokiaľ ide o ďalšiu vojnu, medzi Palestínčanmi a Izraelčanmi, môžeme si byť istí, že novembrové prezidentské voľby len posilnia americkú pokryteckú proizraelskú neobjektívnosť na úkor okupovaných Palestínčanov. Medzi skorumpovanou Arafatovou vládou, samovražednými katmi z Hamasu a expanzionistickým, brutálnym Šaronom nemá mier šancu. Dokonca, ako často sa slovo "dokonca" teraz objavuje v analýzach blízkovýchodnej situácie, Washington požehnal šokujúci "nový" Šaronov prejav z posledného mesiaca.

V ňom mal izraelský premiér podporiť "cestovnú mapu" prezidenta Busha, ktorá okrem iného žiada ukončenie stavby židovských osád. No v skutočnosti vyhlásil, že podporuje dohodu "postavenú na prejave prezidenta Busha z júna 2002". Mnoho novín na túto právnickú kľučku skočilo bez toho, aby si skontrolovali dátum. Bush totiž načrtol svoju "cestovnú mapu" v roku 2003, nie 2002. Prejav z roku 2002, ktorý spomínal izraelský premiér, hovoril len o tom, že Palestínčania sa musia vzdať terorizmu "predtým, ako sa začne mierový proces". A to sa Šaronovi hodí. Minulý týždeň sa ukázalo, že počas jeho trojročnej vlády sa počet nelegálnych židovských osád -- postavených na okupovanej arabskej pôde len a len pre Židov -- zvýšil o 16 percent.

A tak to tu máte. Čoraz viac izraelských osád postavených na arabskej pôde a bezpochyby čoraz viac samovražedných útokov. Viac zúfalých pokusov Američanov utiecť z Iraku a viac rečí o premene "Nového Iraku" na etnické štáty. Viac arabského poníženia. Viac hnevu. Viac "vojny s terorizmom". Páľte na počesť roku 2004.

Článok uverejnil denník The Independent

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO