Cieľom ruského prezidenta je vytvorenie integračného zoskupenia v priestore Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ) podľa modelu EÚ. Členské štáty majú smerovať v prvej etape k vytvoreniu zóny voľného obchodu. Zároveň však zmluva predpokladá postupné vytváranie colnej a menovej únie, ako aj vytvorenie nadštátneho riadiaceho orgánu a Rady hláv štátov, v ktorom pomer hlasov bude závisieť od ekonomického potenciálu jednotlivých členov. V tom prípade je jasné, že o rovnosti členských subjektov nemôže byť v novom integračnom zoskupení ani reči.

Projekt Spoločného hospodárskeho priestoru vyvolal vášnivú diskusiu v ukrajinskej spoločnosti. Značná časť "prezidentského tábora", predovšetkým však strana Pracujúca Ukrajina, reprezentujúca zbrojársku oligarchiu z Dnepropetrovska, odkiaľ pochádza aj samotný Kučma, podobne ako kyjevský klan, na čele ktorého stojí líder provládnej Sociálnodemokratickej strany Ukrajiny (zjednotenej) a zároveň šéf prezidentskej kancelárie Viktor Medvedčuk, projekt podporovali, väčšina opozície sa k návrhu stavala kriticky. Tieto zoskupenia reprezentujú tie podnikateľské skupiny, ktoré sú bezprostredne závislé od obchodu s Ruskom, resp. sú prepojené na ruský kapitál v ukrajinských podnikoch. Aj poslanci vládnych strán však požadovali, aby zmluva o formovaní Spoločného hospodárskeho priestoru nebola v rozpore s ukrajinskou ústavou.

S kritikou projektu vystúpili okrem národno-demokraticky orientovaných zoskupení Naša Ukrajina a Blok Julie Tymošenko (BJuT) aj niektorí členovia vlády. V prvom rade medzi nich patril minister hospodárstva Valerij Choroškovskij, donedávna prezidentovi lojálny minister spravodlivosti Oleksandr Lavrynovyč i minister obrany Jevhen Marčuk. Podobne vystúpil minister zahraničných vecí Anatolij Zlenko. Jeho nástupca, presvedčený stúpenec euroatlantickej orientácie Ukrajiny, Kostiantyn Hryščenko pokračoval v jeho línii.

Zasadnutia vlády začiatkom septembra preukázali, že aktívnym podporovateľom integrácie bol hlavný ukrajinský vyjednávač, prvý podpredseda vlády Mykola Azarov, považovaný za pravú ruku prezidenta Kučmu. Premiér Viktor Janukovyč sa otvorene nevyjadroval, ale na rokovaniach vlády nezasiahol proti kritikom projektu. V časoch, keď ešte bol gubernátorom Doneckej oblasti, sa tešil veľkým sympatiám Moskvy. Dostal odtiaľ dokonca kópiu kremeľského Cár-dela, ktoré umiestnil na jednom z hlavných doneckých námestí. Časy sa však zmenili, v súčasnosti sa doneckí "uhľobaróni" obávajú konkurencie ruských energetických surovín vyvážaných do krajín bývalého ZSSR za dumpingové ceny. Projekt v predloženej podobe nepodporil ani predseda parlamentu Volodymyr Lytvyn a podpredseda Oleksandr Zinčenko.

Ukrajinská opozícia kritizuje predovšetkým netransparentný spôsob, akým bola vedená diskusia o členstve Ukrajiny v novom zoskupení. Vicepremiér Azarov pri rokovaniach prekročil svoj mandát. Hoci najvyšší predstavitelia Ukrajiny ubezpečujú, že Ukrajina sa bude podieľať iba na vzniku zóny voľného obchodu, dokument predpokladá hlbšiu integráciu. Pozorovatelia sa nemohli zoznámiť ani so znením navrhovanej zmluvy a koncepcie formovania Spoločného hospodárskeho priestoru v ukrajinčine, verejne prístupný bol iba návrh publikovaný na stránkach ruskej vlády.

* * *

Okrem nesúladu návrhu zmluvy s ústavou a ostatnými zákonmi Ukrajiny kritici poukazovali na fakt, že dokument je aj v rozpore s deklarovanými ukrajinskými prioritami, ktorými sú vstup do NATO a do EÚ. Ministerstvo zahraničných vecí Ukrajiny dokonca predložilo vlastný návrh projektu zmluvy, resp. ukrajinských pripomienok. Navrhovalo podmieniť účasť Ukrajiny na činnosti Spoločného hospodárskeho priestoru rešpektovaním pravidiel Svetovej obchodnej organizácie (WTO). Zároveň Hryščenko navrhoval, aby rozhodnutia budúceho jednotného riadiaceho orgánu boli pre Ukrajinu záväzné iba v prípade, ak s nimi bude súhlasiť. Zároveň sa Ukrajina nemala pripojiť k jednotnej politike v oblasti zahraničného obchodu. Namiesto jednotnej hospodárskej politiky požadoval rezort diplomacie súhlas iba so spoločnou hospodárskou politikou, zakotvenie princípu harmonizácie práva v súlade s európskou legislatívou a vytváranie podmienok pre slobodný pohyb tovarov, služieb, kapitálu a pracovnej sily v rozmeroch európskeho kontinentu s cieľom vytvoriť jednotný európsky hospodársky priestor.

* * *

Jedinou oficiálnou pripomienkou, ktorú Kučma akceptoval, bola všeobecná deklarácia, podľa ktorej "Ukrajina sa pripája k Dohode o ustanovení SHP v tej časti jej ustanovení, ktorých realizácia nie je v rozpore s Ústavou Ukrajiny a s kurzom na európsku a euroatlantickú integráciu". Príznačné pre rozsah ruského vplyvu v regióne je to, že proti návrhu zmluvy otvorene neprotestoval takmer nikto. Po zapracovaní pripomienok o súlade s ústavou zmluvu v parlamente podporili aj opoziční socialisti. Komunisti návrh zmluvy podporili bezvýhradne, proti hlasovalo iba 13 poslancov. Poslanci za Našu Ukrajinu a BJuT hlasovanie bojkotovali, zrejme z obáv, že vládnemu bloku sa podarí skorumpovať ďalších opozičných poslancov.

Prevahu majú hlasy, ktoré spochybňujú výhodnosť zmluvy pre Ukrajinu. Ide im najmä o ustanovenie, podľa ktorého si jednotlivé účastnícke krajiny nebudú klásť prekážky pri vstupe do WTO. Pritom práve Ukrajina, ktorá má predpoklady vstúpiť do WTO skôr ako Rusko, by mohla oprávnene od svojho východného suseda žiadať zrušenie dumpingových vnútroštátnych cien za energetické suroviny a umožnenie slobodného prístupu k systému ropovodov a plynovodov. Zároveň členstvo v Spoločnom hospodárskom priestore nemôže Ukrajine priniesť očakávané zníženie cien ropy a zemného plynu, keďže o ich výške nerozhoduje štát, ale súkromné ťažobné a transportné firmy. Ukrajina však bude musieť vyhovieť požiadavkám Ruska a znížiť ceny

* * *

Po súhlase ukrajinského parlamentu však už nič nebránilo tomu, aby sa summit hláv štátov SNŠ na ukrajinskej Jalte 18. -- 19. septembra nezavŕšil podpisom štvorstrannej dohody o Spoločnom hospodárskom priestore. Reakcia zahraničia na ukrajinský podpis pod zmluvou je zatiaľ skôr opatrná. Kým veľvyslanec USA otvorene hovorí, že podpis podobného dokumentu je v rozpore s ukrajinskými národnými záujmami, komisár EÚ pre rozšírenie G. Verheugen tvrdí, že je právom Ukrajiny rozhodovať o svojich partneroch. Zároveň však tlmočil názor Bruselu, že vstup do Spoločného hospodárskeho priestoru je v rozpore so Zmluvou o partnerstve a spolupráci medzi Ukrajinou a EÚ. Faktom však je, že v súčasnosti EÚ okrem programu Širšej Európy Ukrajine ani iným postsovietskym republikám, nemá čo ponúknuť. Hoci Verheugen deklaroval, že EÚ si začína uvedomovať význam nezávislej Ukrajiny vo svojom susedstve, nedotkol sa otázky perspektívy členstva alebo aspoň asociovaného členstva Ukrajiny v únii. V takejto situácii Kučma môže naďalej vstup do EÚ deklarovať ako strategický cieľ svojej krajiny a zároveň sa usilovať, v podmienkach sťaženého prístupu na európske trhy, o získanie prístupu na trhy v bývalom ZSSR.

V Moskve i v Kyjeve sú však, čo sa týka šance integračného projektu na úspech, skeptickí. Málokto očakáva, že Moskva bude ochotná otvoriť Ukrajincom svoje trhy, rovnako ako málokto očakáva, že Kyjev bude bezvýhradne plniť všetky povinnosti vyplývajúce z členstva v Spoločnom hospodárskom priestore. Ukrajinská výhrada k zmluve vyvolala nevôľu v Moskve, podobne ako v Minsku. Bieloruského prezidenta Aleksandra Lukašenka navyše rozčúlilo to, že Putinov projekt definitívne pochoval šancu ním presadzovaného Zväzového štátu Bieloruska a Ruska na úspech a oslabil jeho rolu v reintegračných procesoch v rámci SNŠ. O úspechu projektu sa vyjadruje skepticky a zároveň tvrdí, že Bielorusko bude plniť rozhodnutia prijaté na fóre Spoločného hospodárskeho priestoru iba vtedy, ak ich splnia aj ostatní členovia. Navyše každý účastník má právo rozhodovať o tempe a rozsahu svojej integrácie, zmluva neobsahuje nijaké termíny, nie sú známe ani kompetencie nadštátnych orgánov. Podľa optimistických variantov príprava ďalšej najmenej polstovky zmlúv, ktoré by umožnili vznik integračného zoskupenia podobného EÚ, bude pri dobrej vôli partnerov trvať najmenej päť až sedem rokov.

Prezidenti ďalších postsovietskych republík, napr. Eduard Ševarnadze (Gruzínsko), Robert Kočarjan (Arménsko) či Askar Akajev (Kirgizsko), ktorí prichádzajú do úvahy ako potenciálni partneri, reagovali na dohodu štyroch zdržanlivo. Uviedli, že sa k zmluve pripoja, až keď sa nové zoskupenie ukáže ako úspešné. Moldavský komunistický prezident Vladimir Voronin, ktorý pri svojom zvolení deklaroval pripravenosť vstúpiť do Zväzu Bieloruska a Ruska, vyhlásil, že zmluva znamená koniec snáh pretvoriť SNŠ na modernú štruktúru a nutnosť dôslednejšie sa orientovať na integráciu do EÚ. Nie sú teda ojedinelé názory, že ide iba o ďalší z množstva teatrálnych integračných procesov v postsovietskom priestore.

Vznik Spoločného hospodárskeho priestoru znamená pre Putina ďalší bod v kampani pred parlamentnými a budúcoročnými prezidentskými voľbami. Po neúspešnej pacifikácii Čečenska mu umožní, aby sa prezentoval ako štátnik, ktorý, podobne ako v minulosti Ivan I. Kalita, "zbiera ruské zeme." Zároveň je možné, že podobne ako v minulosti, chce prostredníctvom veľkého kroku dosiahnuť úspech v čiastkových otázkach, akými sú napr. otázky platieb za transfer ropy a plynu cez územie Ukrajiny a Bieloruska, resp. zabezpečenie bezproblémového vstupu do WTO.

* * *

Aj úvahy o možnom konci SNŠ môžu mať racionálne jadro. Nedá sa vylúčiť, že Putin ostatné republiky z projektu nevynechal úmyselne. Integrácia sa týka republík, ktoré majú s Ruskom najtesnejšie vzťahy. Za sovietskych čias tvorili ekonomické i politické jadro štátu. Majú najväčší ekonomický potenciál v SNŠ a zároveň, s výnimkou strategicky dôležitého Bieloruska, v nich najďalej pokročili ekonomické reformy. Nezanedbateľným faktorom je aj to, že ide o najstabilnejšie krajiny SNŠ, ktoré nie sú zmietané ozbrojenými konfliktmi či hrozbou rozpadu, pričom sa vyznačujú vysokým percentom ruskojazyčného obyvateľstva. Transformáciu Sovietskeho zväzu na "Ruský zväz" navrhoval začiatkom 90. rokov, ešte M. S. Gorbačovovi, ruský exilový spisovateľ Aleksander Solženicyn.

* * *

Kučma svojím postojom opätovne stratil dôveru v Moskve, v Bruseli i v USA. Zároveň sa prvýkrát proti nemu vyslovili aj členovia vlády, resp. parlamentnej väčšiny. To svedčí o rozklade jeho tábora s blížiacim sa koncom jeho funkčného obdobia. Či je to naozaj tak, sa však uvidí až neskôr, podľa toho, či sa mu podarí vysporiadať sa s neposlušnými ministrami. Možno očakávať aj veľké problémy s ratifikáciou zmluvy v ukrajinskom parlamente, na ktorú potrebuje dve tretiny hlasov poslancov. Zdá sa, že až do budúcoročných prezidentských volieb bude pokračovať prax vysielania protirečivých signálov z Ukrajiny a faktická stagnácia politických procesov. Až potom sa ukáže, či podpis zmluvy znamená začiatok "novej Jalty," alebo iba ďalšiu etapu "rituálnej integrácie".

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO