Ten deň, keď sa mi na ulici podlomili nohy, až som sa musela oprieť o múr, sa podobal na všetky ostatné v tohtoročnom horúcom lete. Tak ako inokedy v posledných rokoch aj v ten deň sa na nás zo všetkých médií valili rôzne kauzy, pre ktoré zabúdame vnímať i žiť vlastný život. Tak ako inokedy to podaktorých z nás, čo máme ich sledovanie dokonca v pracovnej náplni, nenadchýnalo. A tak ako inokedy, aj vtedy som esemesku, ktorá na mňa zapípala, keď som bola len pár metrov od inštitúcie, kde mali novinárom po niekoľkomesačných peripetiách predstaviť jej konečne zvoleného riaditeľa, privítala ako možné osvieženie. Pretože služobný mobil nemám a moje číslo pozná len málokto, ani mi nenapadlo, že by mohla byť nepríjemná, ba dokonca zlovestná. O to väčšmi mi vyrazila dych.

Zlovestná diagnóza

PRAVE SOM SA VRATIL OD LEKARA. BOHUZIAL, NIE JE TO ABSCES, ALE...

Ďalší text, ktorý prišiel od kamaráta skúšaného takmer päť rokov neidentifikovateľnými chorobami, som už sotva vnímala. Zahabkala som po stene, pri ktorej som stála, a až keď som to trochu rozdýchala, zavolala som späť: "Prídem prvým vlakom, ktorý stihnem."

Riaditeľa inštitúcie zvolili, volitelia mu potriasli pravicou, agentúry to zaznamenali, televízie nasnímali, ja som napísala správu a sadla na vlak, aby som priateľovi, nazvime ho Adam Ch., ktorý sa pre ťažkú chorobu svojej mamy pred troma rokmi presťahoval do svojho rodiska, skúsila pomôcť. Cestou som uvažovala, či využiť nedávnu ponuku kamarátky lekárky, aby som ho aj s problémom, o ktorom som jej povedala pred pár dňami, dopratala na ich kliniku. Lebo taký absces (domnievali sme sa vtedy) podľa nej nemusí byť ani v dnešných časoch nijaká maličkosť. Včera som jej mailovala, že ak bude treba, asi to urobím. Dnes som vedela, že jej ponuku využijem určite.

Vtedy som ešte netušila, že Adamova hospitalizácia sa nemusí podariť. Prečo? Okrem podozrenia, že nie je "obyčajným", ale onkologickým pacientom, sa musel vyrovnať s faktom, že na čas, kým bude v nemocnici, sa musí ktosi postarať o jeho Alzheimerovou chorobou postihnutú matku, ktorá má už len jeho, takže život aj súd ho ustanovili za jej opatrovníka. Nájsť dobrú dušu, ktorá starú paniu postráži v čase, keď sa z mesta, ktoré som pre tento príbeh označila ako T, presunie do iného, dajme tomu M, kam ho moja priateľka objednala na vyšetrenie a odber z chorého tkaniva, sa podarilo bez väčších problémov. Urobiť dobrý skutok s trvaním obmedzeným na niekoľko hodín nie je až také ťažké. Podujať sa dobrý skutok žiť, a ešte k tomu na dobu neurčitú, je obeť. A urobiť z dobrých skutkov systém je (ako aktérov tohto príbehu presvedčili nasledujúce dni a týždne) chiméra dobrá len do predvolebných kampaní.

Pomoc s ručením obmedzeným

Kúsok chorého tkaniva sa podarilo odobrať bez narkózy, no skúsená lekárka aj bez výsledku histologického vyšetrenia okamžite stanovila termín operácie. Adam, trpiaci už v tej chvíli značnými bolesťami, mal znova prísť o desať dní. Za ten čas, z ktorého navyše bolo treba odrátať dva hluché dni víkendu, musel stihnúť všetky predoperačné vyšetrenia, čo v okresnom meste nie je veľmi jednoduché, a zároveň uprosiť nejakú inštitúciu aspoň o prechodné umiestnenie chorej mamy. Ukázalo sa, že na to je jeden človek málo.

Vzala som si teda dovolenku a skúšala to namiesto neho. Lenže dva dni telefonovania do nespočetného množstva domovov dôchodcov či domovov sociálnych služieb nepriniesli nijaký výsledok. Pravda, ak nerátam skúsenosť, ktorá do bodky potvrdila konštatovanie ministra zdravotníctva Rudolfa Zajaca, že na Slovensku je akútny nedostatok lôžok pre dlhodobo chorých a geriatrických pacientov.

A ďalšiu skúsenosť, že len málo úradníkov pracujúcich v zdravotníckej a sociálnej oblasti chce a vie občanovi, ktorý potrebuje pomoc, ba má na ňu nárok aj podľa zákona, naozaj pomôcť. Už len vypáčiť od väčšiny (česť výnimkám) z nich informáciu, čo má robiť, ak sa z minúty na minútu ocitne v zdravotnej, sociálnej i existenčnej tiesni, je priam nemožné. Možno preto, že drvivá väčšina z nich v takej situácii nebola a každého, kto v čase núdze požiada o pomoc na to určené inštitúcie, pokladá a priori za podvodníka a darmožráča.

Prelet nad kukučím oddelením

Budú lekári iní ako úradníci? Tí, ktorí sú, nemajú právomoci alebo voľné lôžka. Tí, ktorí ich majú, robia drahoty. To som zistila, len čo som po totálnom fiasku v ústavoch sociálnej starostlivosti, začala oslovovať známych aj neznámych doktorov, primárov, docentov aj profesorov v nemocniciach z blízkeho i vzdialenejšieho okolia. Darmo som do vybavovania zapojila všetkých priateľov, známych, kolegov, ba aj šéfa. Okrem neho, ktorý ako poistku objavil spolužiaka-lekára ochotného pomôcť, ak zlyhá všetko ostatné, bol úspešný len môj syn. Dva dni pred termínom Adamovej operácie sa mu ozvala bývalá spolužiačka, mladučká lekárka zo vzdialeného krajského mesta:

"Čosi sa uvoľnilo, čakáme vás aj s babkou, ale musíte prísť s odporúčaním od obvodného lekára, inak to neustojím." Všetkým sa uľavilo. Až kým sme nezistili, že obvodný lekár také odporúčanie z nepochopiteľných dôvodov napísať odmietol. A tak sa kolotoč telefonátov rozkrútil znova. Na poslednú chvíľu prisľúbili prijať Adamovu mamu na nejaký čas na psychiatrickom oddelení nemocnice v susednom okrese. Odvolala som (ako sa neskôr ukázalo, veľmi neprozreteľne) teda pomoc synovej známej zo vzdialeného regiónu a ráno sme aj s babkou prišli do nemocnice v presne stanovenom čase.

Keď ubíjajúce čakanie v nevľúdnej, tmavej a potuchlinou páchnucej suterénnej chodbe konečne prerušila rázna sociálna sestra, vystriedal našu úľavu šok. Neprešlo ani päť minút a pochopili sme, že naše problémy začínajú prerastať do ešte obludnejších rozmerov. So sestričkou sme sa nielen akosi nevedeli zhodnúť na pojmoch, ale Adamovi ešte aj príkro vyčítala, že sa o mamu stará už tri roky sám, namiesto toho, aby sa ju pokúsil umiestniť v domove dôchodcov... A prečo nás vraj jej argument poburuje -- babka už mohla mať odčakaný nárok na prijatie, čo sa pre nedostatok miesta ráta na roky. Po ďalšej už nie veľmi vecnej výmene názorov, keď sa vystresovaná babka napriek pamperske viditeľne pocikala, vyťukala som číslo synovho mobilu.

"Prosím ťa, zavolaj Alexii. Že ju prosím, ak je to lôžko na geriatrii v B. ešte voľné..." Do piatich minút mi zavolal späť: "Čakajú vás zajtra ráno, ale potrebujú to odporúčanie od obvodného. Nejako toho chlapa presvedčte!"

Smutné zadosťučinenie

Starkú sme teda odviezli domov, Adam s narastajúcimi bolesťami hrdla aj hlavy šiel na ďalšie predoperačné vyšetrenie a ja som sa s darčekovým balíčkom pobrala presviedčať obvodného, aby babku odporučil na vyšetrenie, ktoré síce nepotrebuje, ale ktoré ju pomôže hospitalizovať.

Keď starý pán azda aj vďaka fľaši značkového vína konečne pochopil, prečo je nevyhnutné jeho odporúčanie, napokon ho napísal. Okrem iného mu zrejme došlo, že Adam si pre mamu, ktorá potrebuje 24-hodinový dozor, kŕmenie a balenie do plienok, nemôže z opatrovateľského príspevku, ktorý navyše dňom jeho hospitalizácie zastavia, zaplatiť súkromnú ošetrovateľku. Tým skôr, že nemá nijaký iný príjem, lebo do dôchodku mu zostáva asi rok a posledné štyri, odvtedy, čo skrachovala firma, v ktorej robil, sa márne usiluje nájsť nejaké miesto. Nehovoriac o tom, že až kým sa jeho problém so zdravím neprejavil ako onkologická hrozba, zhruba dve tretiny z mesiaca preležal.

Pre ustavičné teploty, malátnosť, slabosť, neurčité bolesti a veľmi určitú permanentnú únavu. Lekári ho však presviedčali, že výsledky laboratórnych testov má skvelé a problémy si zrejme len namýšľa...

A tak sa posledné mesiace utiekal radšej k lekárnikom. Tí mu aj bez predpisu ochotne predávali nielen podporné vitamínové prípravky, ale aj antibiotiká a on vládal popri polihovaní aspoň navariť, vyprať a zabezpečiť mame základnú hygienu. Nad tým, či mu po prepustení z nemocnice, kde napokon smutne potvrdili, že Adam si svoje ťažkosti nevymýšľal a pomoc sa pokúšal vyhľadať včas, zostanú popri prekonávaní choroby sily, aby v tom pokračoval, zatiaľ radšej neuvažuje. "Ktovie," zavrčí, keď sa na to pýtam, "či nejaké PO vôbec bude."

Prežiť, či na život radšej rezignovať?

Bez pár mesiacov deväťdesiatročná Adamova mama krivká na druhý deň po vyše dvojhodinovej ceste autom do neznámeho prostredia celkom pokojne. Nerozumie, prečo tam ide, lebo už niekoľko rokov nerozumie vôbec ničomu, a jej syn, ktorý zatiaľ sedí v čakárni u svojho internistu, jej nechýba; aj tak ho každú chvíľu pokladá za kohosi iného. Vydesí ju však lôžko, kam si má ľahnúť. Je také vysoké, že naň vôbec nemôže vysadnúť, a pretože je aj nepolohovateľné, treba ju doň vyložiť. To ju rozplače. Mňa zase takmer rozplače tlačivo žiadosti o prednostné umiestnenie do domova sociálnej starostlivosti, ktoré dostávam od tamojšej sociálnej sestry. Treba ho urýchlene vyplniť, rozmnožiť a rozoslať do čo najväčšieho počtu zariadení. Aj keď bez akejkoľvek nádeje, že pre starkú sa nájde miesto skôr ako o tri roky.

Je pre človeka, ktorý po ťažkej operácii bude zrejme sám potrebovať opateru, rozumné v takejto situácii prežiť?

Človek Adam Ch. však ešte žije. A chce žiť. Aj keď predbežne žije najmä čakaním na výsledky histológie, zabezpečovaním bytu na dlhšiu neprítomnosť, polievaním kvetov, prípravou "poplachového balíčka" s osobnou hygienou, bielizne a knižiek do nemocnice. Najmä však, a to je podstatné, žije cieľavedomou prípravou vnútornej stratégie boja proti chorobe, nad ktorou sa rozhodol vyhrať.

Príčina ochorenia (nielen) peniaze

Ešte dva telefonáty a termín nástupu na operáciu v nemocnici potvrdili. "Definitívnu histológiu ešte nemáme, ale určite príďte, budeme operovať," zdôraznil lekár odoberajúci pred týždňom tkanivo z Adamovho hrdla.

Adamov príchod však napriek tomuto naliehaniu všetkých, najmä sestry, ktoré ešte nemali uvoľnenú posteľ, zjavne prekvapil. Voľné lôžko v sedemposteľovej izbe sa však o chvíľu uvoľnilo, a kým ho prezliekli, prišla sa sociálna sestra spýtať, či má nový pacient so sebou nejaké vlastné lieky. Ak áno, má ich prestať užívať, lebo tu dostane nemocničné. Klamná reklama.

Adam Ch. nedostal nijaké lieky. Ani v deň nástupu, ani deň po. A nedostal nielen lieky, ale ani informácie.

Netuší, prečo musel prísť tak skoro a predoperačné vyšetrenia si musel dať robiť ambulantne na piatich miestach v meste T, keď s ním teraz nič nerobia.

Nevie nič o mašinérii a rituáloch bielej profesie, nestíha sledovať náhlivé, často nezmyselné zmeny zvyklostí a postupov zdravotníckej subordinácie, v ktorej okrem samoľúbosti absentuje akákoľvek logika, a preto sa pýta, prečo ich nemohol absolvovať bez stresu tu, pod jednou strechou. Nevie, prečo nesmie užívať lieky, ktoré si kupoval proti bolesti, no nedostal za ne nijakú náhradu. Nechápe, prečo si musel ísť kúpiť teplomer a obväzy. A len so škrípaním zubov akceptuje vysvetlenie, že za tým všetkým sú peniaze. Peniaze, ktorých v slovenskom zdravotníckom systéme niet. Presnejšie, ak aj sú, tečú, ako a kam by nemali.

Pri zmienke o peniazoch sa Adam rozčúli ešte väčšmi. Nad tým, že s ním nielen nikto nič nerobí, ale mu ani nič nepovie. A slovo predsa doktorov nestojí nič. Lenže to je i nie je pravda. Nestojí, no vyžaduje -- napríklad trochu záujmu lekára o pacienta. A kto je vinný, že ho niet? Dokonca ani vtedy, keď je najväčšmi potrebný, a dokázal by eliminovať azda aj celé kilá liekov?

(Aj) slovo robí lekára

Vo chvíli, keď mu je najťažšie, však chorého človeka ozajstní vinníci nezaujímajú. Zúri. Najprv potichu, potom, kým má sily, čoraz hlasnejšie. Darmo si uvedomuje, že s lekármi, ako ukazujú skúsenosti, treba byť zadobre. Konečne odmieta mlčať. Nemlčal ani Adam. Akoby vedel, že sú to jedny z posledných dní, keď ešte môže počuť svoj hlas.

Sťažoval sa. Až potom mu povedali, kedy ho budú operovať. Prečo po víkende, hoci prišiel uprostred týždňa? Lebo operácia bude náročná a keby sa, nedajbože, vyskytli komplikácie, nemuselo by na ich zvládnutie stačiť skromné zastúpenie lekárov počas služby. Navyše ho na zákrok treba pripraviť aj medikamentózne. Adam Ch. sa upokojil. To jednoduché vysvetlenie stačilo, aby sa prestal cítiť ako marioneta, s ktorou môže každý manipulovať. Pár slov a pacientova pozornosť sa zase sústredila na boj s chorobou, nie s problémami, ktoré má riešiť niekto iný.

Pri vyšetrení na anestéziológii bol už zase schopný aj žartovať. Pred operáciou zaspával s myšlienkou, že je jeho povinnosťou nezomrieť. Lekári neboli opatrní zbytočne. Len zákrok trval vyše šesť hodín a narušil operačný program celého dňa. Pacient však prežil.

Aj rekonvalescencia bola v norme. Aspoň podľa toho, že človek s hadičkami v nose, cez ktoré si do žalúdka dopravoval potravu, sa síce na Adama Ch. spred týždňa podobal iba vzdialene, ale už chodil, a prostredníctvom pera a papiera dokonca zase na svoj účet žartoval. Ba s hadičkou v nose neváhal vybrať sa ani do mesta, aby svoju vďačnosť lekárom a sestrám, dokonca aj tým, ktoré sa nesprávali priam anjelsky, vyjadril aspoň kvetmi a drobnými darčekmi. Na obálky tento človek, žijúci posledných päť mesiacov z opatrovateľského príspevku a predtým štyri roky len z dávok sociálnej pomoci, nemal.

Žijeme nad pomery dlho

Týždeň po operácii, keď si začal zvykať, že jeho nosom je odteraz otvor v krku, z ktorého trčí vyústenie kanyly, sa mu vrátila nielen pôvodná podoba, ale aj záujem o život mimo nemocnice. Okrem toho, že kým sa liečil, ho nevykradli ani nevyhorel, sa však veľa pozitívneho nedozvedel. Jeho mame už síce urobili všetky vyšetrenia potrebné na oficiálnu žiadosť o umiestnenie v domove sociálnych služieb a mne sa k nim podarilo v zásuvkách nájsť všetky žiadané doklady, ale ani na jeden z vyše dvadsiatich listov adresovaných do rôznych zariadení s prosbou o pomoc neprišla pozitívna odpoveď. Svetielko nádeje zasvietilo iba z formulácie zariadenia patriaceho istej cirkvi. Momentálne síce nemáme nič voľné, ale chápeme Vašu ťažkú situáciu, preto sme Vašu matku zaradili na prvé miesto v poradovníku čakateľov. Len čo bude jej pobyt u nás aktuálny, budeme Vás informovať telefonicky.

Našťastie, Adamovi sa ozval sused, ktorý má kamaráta, ktorý má známeho, a ten známy má... Poznáte to. Ak sa nenájde nik, kto by takú žiadosť mohol "potlačiť", môže byť naozaj objektívnych dôvodov na prednostné riešenie situácie aj trojnásobne viac, ako je potrebné, nepomôžu. A to nie je len problém oblasti, v ktorej sa nás rýchle starnutie populácie dotýka väčšmi, ako je zvládnuteľné. Našťastie, v nemocnici, kde sa nad starou paňou i situáciou jej syna zľutovali, boli zatiaľ trpezliví. Jediné, čo žiadali, bol pravidelný prísun dospeláckych pampersiek. Pretože darmo ich ambulantne dostávala na predpis. V nemocnici, kde platia iné finančné toky, ich pacientom, napriek tomu, že sú indikované, poskytnúť nemôžu.

Za všetkým hľadaj peniaze

Kým jeho liečba pokračovala rádioterapiou, mamu preložili z interného na psychiatrické oddelenie a Adam musel nechať svoju, už aj laboratórne potvrdenú rakovinu, načas bokom. Prijatie na toto oddelenie je spojené s povinnosťou niekoľkotisícového sponzorského daru, a on zostal bez prostriedkov. Mamina penzia, ktorej bol ako súdom ustanovený opatrovník náhradným príjemcom a ktorú si žiadal vzhľadom na hospitalizáciu poslať do nemocnice v M, neprišla. Dôvod sa mu nepodarilo zistiť ani po mesiaci. Napriek plateniu odvodov a vypísaniu péenky nedostal ani po siedmich týždňoch čo i len halier z dávky nemocenského poistenia. Nebolo za čo kupovať jedlo, pampersky pre mamu, ani lieky, stomické pomôcky či toaletný papier pre seba. Musel si požičať. Pôžičky však nie sú na doživotie a s dlhmi, ktoré ťažia dušu sa žije ťažko. A tak sa Adam Ch. popri kalvárii s rádio-- a chemoterapiou podrobil aj kalvárii s vypisovaním listov, žiadostí, prosieb, naliehaní a napriek vyčerpaniu, slabosti a neschopnosti vyjadrovať sa inak ako na papieri aj chodením po úradoch. Zatiaľ sa mu však nepodarilo vymôcť ani dávky nemocenského poistenia, ani zadržaný mamin dôchodok, aby mohol zaplatiť aspoň za jej pobyt v nemocnici. Jeho situácia nikoho nezaujíma. Obálok s pečiatkami domovov dôchodcov v poštovej schránke sa už obáva, lebo vie, že ich obsah mu chuti do boja s veternými mlynmi, ktoré poháňajú ľudia, nepridá. Nevie si predstaviť, ako sa vyčerpaný z ochorenia, ožarovania a chemoterapie a bez hlasiviek neschopný povedať čo i len slovo dorozumie s mamou, ktorá sa dostala na úroveň trojročného dieťaťa. "Možno sa stane nejaký zázrak," snažím sa ho jalovo utešiť vetou, ktorej už veľmi dlho neverím ani ja sama.

"Nie, nie," dáva najavo odmietavým gestom a iným naznačuje šuchot peňazí. Vzápätí mi podá obálku s pečiatkou, akú som na jeho stole už raz videla. A naozaj. Je v nej oznam z cirkevného zariadenia sociálnych služieb. Žeby mali voľné miesto? To nie, ale už dostali Adamovu žiadosť na predpísanom tlačive, oficiálne ju zaregistrovali a oznamujú podmienky prednostného prijatia. Tými je vstupný príspevok 50 000 Sk, mesačné platby od 6500 do 8000 korún a 10 000 Sk na pohrebné výdavky pre prípad náhleho úmrtia. Keď Adam vidí môj zmeravený pohľad, začne sa smiať. Plač by mu v tej chvíli nepomohol. Kým horúčkovito premýšľam, čo robiť, ozve sa telefón. Volá Adamov priateľ a nadšene oznamuje, že sa mu podarilo vybaviť miesto v domove sociálnych služieb pár kilometrov od T.

Pomôž si človeče, pomôžeš všetkým

O pol hodinu už kamarát Pavol osobne vysvetľuje, ako sa to podarilo, že to síce ešte pár týždňov potrvá, ale netreba sa báť, určite sa to podarí.

"Ty si len nezaťažuj hlavu a lieč sa," potľapkáva Pavol Adama po pleci. "Všetko ostatné by ťa len oberalo o energiu."

Adam sa usmieva, ďakuje a ja sa pridávam. Na Pavlovo odmietavé gesto, že to, čo pre kamaráta urobil, nie je nič také výnimočné, odpovie Adam Ch. tak, že mu podá list s vymenovaním finančných náležitostí potrebných na prijatie do zariadenia sociálnych služieb.

Pavol číta, viditeľne zrozpačitie a čoskoro sa rozlúči. Príčinu náhlej zmeny jeho správania Adam pochopil, až keď v čakárni pred rádiologickým oddelením stretol bývalú spolužiačku.

"A tebe nikto nepovedal, že ,vstupenka' za prednostné umiestnenie do zariadenia sociálnej starostlivosti stojí od sto do stopäťdesiattisíc korún?" začudovala sa jeho nebotyčnej naivite.

"Šalieš, alebo si zo mňa uťahuješ?" napísal jej do zápisníka, bez ktorého sa už nemohol pohnúť.

Až o pár dní však Adam pochopil, že tá preňho ako odchovanca minulosti, v ktorej stotisíc korún znamenalo obrovský majetok, omračujúca informácia je pravdivá. "Rozhodol som sa urobiť dobrý skutok," napísal mi na druhý deň. "Prestanem sa liečiť. Kým vydržím, budem sa starať o mamu, a keď sa nebudem vládať, vyrieši to za mňa aj za sociálny systém tetka s kosou. Odlifruje ma tam, kde sa už nikto nenamáha predstierať súcit a kde mi nikto nebude dávať najavo, že som ako neproduktívny, chorý a starý element nežiaduci. A kým to príde, budem sa tešiť z toho, že žijem."

Zavolala som na rádiológiu, kam Adam dochádzal na ožarovanie. Potvrdili mi, že posledné tri termíny vynechal. Na otázku, či to nechali len tak, sa sestrička podráždene spýtala, čo si predstavujem, že mali urobiť. Vari si nemyslím, že za tie mizerné platy by mali pacientom robiť ešte aj pestúnky!

Prestala som si myslieť čokoľvek. V tej chvíli sa mi pred očami vynoril obrázok z parlamentného výboru pre zdravotníctvo, kde minister obhajoval drastické prvky reformy, ktorá podľa neho ozdraví rezort a pomôže najmä pacientom. Okrem iného tam vtedy na adresu lekárov kuloárne odznelo, že za najlepšieho pacienta pokladá lekár toho, ktorý platí odvody do sociálneho poistenia, aby bolo z čoho platiť zdravotníkov, celý život neochorie, a ešte aj zomrie tak slušne, že si krátko predtým vykope hrob a počká si, kým ho doňho nezvalí nejaký "čistý" infarkt.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO