Pravda, po voľbách v roku 1992 sa občanov nik na nič nepýtal. Napokon, nebolo to v dvadsiatom storočí v strednej Európe prvý raz, čo sa rozhodlo o osude štátu ináč ako vôľou občanov. Nie je to síce útecha, ba ani ospravedlnenie, ale argument "pokojného" či "zamatového" rozchodu všetko prekryl. Nevrátil som sa k vtedajšej úvahe Jána Čarnogurského pre historickú reminiscenciu, ale pre niečo celkom iné. V časoch hektického cvalu dejín nevíťazia totiž zväčša pokojné argumenty, ale emócie a neraz aj zavádzanie. Čo je však dôležitejšie, pokiaľ by sa presadil model Jána Čarnogurského, ostalo by Česko-Slovensko zachované a stálo by dnes pred dvojitým referendom: o samotnom vstupe do Európskej únie a o štátoprávnej podobe vstupujúceho štátu. Je to už síce iba dodatočná špekulácia, ale obracia našu pozornosť na moment časového faktoru v dejinách. Vtedy, v rokoch 1991-1992 sa zdal vývoj v Slovenskej a Českej republike taký odstredivý, že sa víťazné politické elity rozhodli na základe výsledku jedných parlamentných volieb ku kroku, ktorým pochovali vyše sedemdesiat rokov spoločnej štátnej existencie. A ak sa zdal v tých rokoch vstup do EÚ hudbou ďalekej budúcnosti, dnes je reálnym faktom pre Českú i Slovenskú republiku.

* * *

Ak je to tak, ostáva otvorená otázka, či bolo vlastne tých posledných desať rokov oboch štátov natoľko odstredivých, aby dodatočne legitimovali vtedajšie rozhodnutie. V prvých rokoch sa zdalo, že oba štáty idú celkom opačným smerom. V Českej republike sa presadila Klausova pravicová vláda a s ňou presvedčenie o českej historickej "pravicovosti", ako aj o značnom modernizačnom predstihu Českej republiky pred Slovenskom, industrializovanom komunisticky po roku 1948. V priebehu desaťročia sa ukázalo, kto na koho reálne v Československu "doplácal". Česká koruna je dnes o 30 percent silnejšia ako slovenská, platy a celková životná úroveň tiež, nezamestnanosť o polovicu menšia, v Českej republike nedošlo k takej rozsiahlej pauperizácii strednej triedy (lekári, učitelia, štátni úradníci, živnostníci, drobní podnikatelia) ako na Slovensku. Česká republika vstúpila do NATO a dostala sa do prvej skupiny ašpirantov na vstup do Európskej únie. Vďaka prezidentovi Václavovi Havlovi si uchovala okrem vlajky i časť ponovembrového česko-slovenského goodwillu, aj keď prestala byť "premiantom strednej Európy", ktorý mal za desať dní zvládnuť hravo to, čo zvládlo Maďarsko ako-tak za desať mesiacov a Poľsko za desať týždňov.

V Slovenskej republike sa ujalo moci HZDS a na čele s Vladimírom Mečiarom vytvorilo autokratický štát porovnateľný s Tudjmanovým Chorvátskom a vo viacerých ohľadoch s Miloševičovým Srbskom. Slovensko sa stalo v rokoch 1992-1998 porušovaním základných ústavných práv, protireformnosťou a rozsiahlou korupciou negatívnym príkladom stredoeurópskeho ponovembrového vývinu a dodatočnou satisfakciou pre všetkých tých českých politikov, ale aj občanov, ktorí si neboli v roku 1992 istí, či bolo rozdelenie Česko-Slovenska rozumné.

* * *

V druhej polovici deväťdesiatych rokov sa však začalo ukazovať, že ani v Českej republike nebolo všetko zlato, čo sa blyšťalo. Privatizácia prebehla aj tu netransparentne a bez jasných legislatívnych pravidiel a sprevádzala ju značná korupcia. Zastavila sa -- podobne ako na Slovensku -- pred bránami štátnych bánk a v bránach fondov. Objavili sa prípady značnej straníckej korupcie. Rozdelenie ODS a forma "sarajevskej zrady" ukázala, že ani česká politická scéna nie je imúnna voči rozkladným tendenciám. Opozičná zmluva medzi ČSSD a ODS po voľbách v roku 1998 bola presne tým "mačkopsom", ktorý politici typu Václava Klausa vyčítali predtým slovenskej politike. V roku 2002 s takmer dvadsaťpercentným volebným ziskom KSČ padol nimbus pravicového Česka. A v senátnych voľbách padol so vstupom Vladimíra Železného do Senátu aj posledný nimbus vyváženosti elektronických médií.

Česká republika sa stala za desať rokov normálnou stredoeurópskou krajinou so všetkými transformačnými cnosťami a necnosťami -- s nestabilnou politickou scénou, rozsiahlou korupciou, slabou reformnou vôľou, s politikou účelových právd a zmenou chápania politiky ako sporu hodnôt na reálnopolitickú hru záujmov.

Z druhej strany sa však po roku 1998 dostalo Slovensko na štandardnú obežnú dráhu stredoeurópskych krajín. Po voľbách v roku 1998 s nimi vyrovnalo krok. Vládna koalícia obnovila demokratické pomery, uskutočnila niekoľko počiatočných reformných krokov v oblasti ekonomiky, Slovensko sa dostalo do prvej skupiny kandidátov na vstup do EÚ a po voľbách mu už nič nebráni vstúpiť do NATO. Slovensko sa dostalo mečiarovskou okľukou na obežnú dráhu ostatných stredoeurópskych krajín. Rozdiely, ktoré vyzerali v perspektíve prvých rokov po Novembri 1989 nepreklenuteľné, sa ukázali v horizonte desiatich rokov ako sprievodné znaky, vlastné v rozličných časových sekvenciách viacerým stredoeurópskym krajinám a ak sa celkom nemýlim, podobný proces, ako prebiehal pred rokmi na Slovensku, prebieha práve teraz v Maďarsku, a to bez veľkého záujmu medzinárodnej verejnosti. Jednoducho povedané, slovenské špecifikum nebolo až také špecifické.

* * *

Ktovie, či to z dlhodobého historického hľadiska stálo za dobrovoľné a historicky nevídané vyprázdnenie mocenského jadra stredoeurópskeho priestoru, ktoré spravilo z jedného kľúčového stredoeurópskeho štátu dva štáty neveľkého významu, čo môže byť pre Slovensko prvotným ziskom, ale pre Českú republiku, a dlhodobejšie aj pre Slovensko len (doteraz v Českej republike dostatočne neuvedomenou, a preto nezriedka aj alergicky prijímanou) stratou postavenia.

Aj na Slovensku, podobne ako v ostatných stredoeurópskych krajinách, existuje nestabilná, nevykryštalizovaná a labilná politická scéna, rozsiahla korupcia, politické zneužívanie médií, pomalosť reformných krokov v oblasti štátnych financií, verejnej správy, dôchodkovej reformy, zdravotníctva a školstva, pričom súčasná stredopravá koalícia vzbudzuje nádeje (či ilúzie?) o zvýšení reformného potenciálu, takže prvýkrát po roku 1992 sme si mohli prečítať v inak hrdej českej pravicovej tlači čosi ako povzdych nad dnešným obráteným garde v Slovenskej a Českej republike.

* * *

Veci sa po desiatich rokoch ustálili. Medzi Čechmi, Moravanmi a Slovákmi neexistujú nijaké nepreklenuteľné problémy ani zvláštne konfliktné resentimenty okrem hokejových a futbalových a aj slovenský a český nacionalizmus zo začiatku deväťdesiatych rokov sa ukázal ako viac či menej účelový. Český prezident Václav Havel si mohol na summite NATO v Prahe vykompenzovať svoju traumu z rozdelenia Česko-Slovenska a poslúžiť si pritom bývalým aparátčikom Rudolfom Schusterom.

Slovenskí študenti môžu bezplatne študovať na českých vysokých školách, čo aj hojne využívajú, Slováci a Slovenky sledujú české televízie, kupujú české knihy, české deti prestávajú rozumieť po slovensky, ale ešte to nie je fatálne, na dobrovoľnej báze sa pestuje slovensko-česká a česko-slovenská vzájomnosť, ktorá nemá politický, ale doslova idylický, rodinno-intímny charakter, niekoľko desiatok Čechov a Slovákov sa stretáva každý rok 28. októbra v Bratislave pri "levovi" a zaspievaním československej hymny si pripomenie starú vlasť. Okrem všetkého iného spája Slovákov a Čechov aj obozretnosť a vzájomná negatívna podpora vo vzťahu k Maďarom a Nemcom, tiché spoločné mlčanie o Židoch a celkom hlasné o Rómoch, ako aj istá nedôverčivosť voči tým druhým, ľuďom s inou etnickou príslušnosťou, farbou pleti, kultúry, viery, rasy.

Po desiatich rokoch zavládlo akési mierne unavené uspokojenie. A predsa ho charakterizuje čosi, čo vyvoláva znepokojenie, nie nepodobné tomu, čo na začiatku predchádzajúceho storočia označil T. S. Eliot za "všepanujúcu vládu priemernosti a podradnosti". Dnešná situácia pripomína situáciu celej kozy a nažratého vlka. EÚ a NATO znamenajú po trinástich rokoch od roku 1989 dovŕšenie procesu včlenenia do euroatlantickej civilizácie. V roku 1989 a tesne po ňom malo podobu sna, vízie. Dnes sa stáva technickou realitou s utilitárnym významom, no bez pomenovania jeho historického zmyslu. Obe krajiny pritom stoja pred historickou zmenou, aká nemá v ich dejinách obdobu. Prvý raz v dejinách bude tvoriť rámec ich existencie a uvažovania nie národný štát, či spoločenstvo malých štátov alebo stredná Európa, ale Európa a Spojené štáty.

Slovenská i Česká republika sa nachádzajú v paradoxnej situácii. Prvý raz v novodobých dejinách sa naplnili ich národné ambície, ktoré dnes nik neohrozuje. Prvý raz prebiehajú civilizačné procesy v strednej Európe natoľko homogénne, že nevytvárajú nepreklenuteľné problémy medzi jednotlivými stredoeurópskymi štátmi. Prvý raz existuje aj reálna európska potreba včleniť problémy malých stredoeurópskych národov a štátov do európskej agendy a riešiť ich na celoeurópskej úrovni. V tejto chvíli sa zdá (na ako dlho?) zabudnutý výrok Edvarda Beneša na adresu Sovietskeho zväzu: "Bol som podvedený."

* * *

Ticho, prerušované len spormi o Temelín a o maďarských Turuloch, je však zavádzajúce. Za širokým chrbtom dnes už triviálnych -- aj keď historicky ťažko vybojovaných zápasov -- sa ozýva tenký hlások spoločných otázok, na ktoré takmer nik nehľadá odpovede. Ak Bismarck hovoril, že kto je pánom Čiech, je pánom Európy, takto znie aj dnešná otázka: Kto je pánom Čiech? A ako echo: Kto je pánom Slovenska? Je ním český a slovenský politik, ktorý vymenil spor hodnôt za politickú hru záujmov a vlastnú moc a plní dnes vcelku bezmyšlienkovite pokyny komisárov Európskej únie? Politik, ktorý hovorí o verejnej službe a pritom myslí najmä na vlastnú peňaženku? Je ním dnešný neskorokapitalistický homo economicus, zabúdajúci na to, že bilancia vzťahov, či sú ekonomické, sociálne, alebo kultúrne, musí byť vybalansovaná, ak majú tieto vzťahy fungovať nielen ako jednorazový zisk na úkor "toho druhého", ale dlhodobo? Je ním človek, žijúci len "tu a teraz", zabúdajúci na historickú tradíciu rímskeho civilitas a kresťanského charitas? Človek, ktorý vymenil pamäť za módu? Je ním človek, ktorý vymenil vzdelanosť za informovanosť? Kultúrnosť za zábavnosť? Askézu za egoizmus a hedonickosť za poživačnosť? Vedomie približovania sa k pravde za absolútny relativizmus, nerozlišujúci pravdu od lži?

* * *

Prinášame si vôbec so sebou do Európskej únie niečo, čo si chceme uchovať a zveľadiť sami, alebo čakáme len na to, čo nám prinesie Európska únia? Chceme byť v Európskej únii sami sebou alebo sa v nej chceme rozpustiť? Uvedomujeme si vôbec, že vstupujeme do Európskej únie v časoch jej najväčšieho teritoriálneho rozšírenia, ale aj najväčšej krízy a nespoľahlivosti?

Čo bude českou otázkou v časoch, keď sa končí český univerzálny nárok na to, "byť lepšími (humanistickejšími, demokratickejšími) ako druhé národy", ktorým si už od čias Palackého odpovedali české elity na otázku, ako prekročiť tieň malého národa? Tento nárok je dnes v európskych pomeroch nezrozumiteľný -- nahradí ho iný a aký? Alebo sa stanú Česi jednými z početných konzumentov európskosti (už vidím, ako sa tejto predstave bránia, hoci ju práve v tejto chvíli fakticky uskutočňujú)? A čo ponúkneme Európe s našou stratégiou "vegetatívneho prežívania" my Slováci?

Ako sa budeme v Európe správať? Budeme si hľadať spojencov? Budeme spojencami? Ako si budeme blízki, ako ďalekí? Pravdepodobne si budeme ďalej, ako počas sedemdesiatich rokov spoločného štátu, ale pravdepodobne si budeme bližší ako počas tisícročia života v odlišných štátnych útvaroch. Čo to však bude znamenať konkrétne?

Napokon, už o niekoľko rokov budeme mať spoločné peniaze, budeme môcť pracovať a bývať v jednej i druhej krajine, budeme môcť študovať tu i tam, nebudú nás deliť nepekné hranice za Kútmi. Čo to však bude znamenať reálne? Bude to len bezproblémová samozrejmosť? Alebo niečo viac?

Vystačíme si sami so sebou a s naším novým, z nášho hľadiska podstatným, no z európskeho okrajovým európanstvom? Budeme schopní zvládnuť sami seba nielen tam, kde bude náš spoločný vývin súbežný a homogénny, ale aj tam, kde bude heterogénny, kde bude diametrálne odlišný (lebo presne toto sme nezvládli po roku 1989). Nájdeme si k sebe cestu nielen v blednúcom sentimente či v reprezentatívnej prezidiálnej oslavnosti, ale predovšetkým v spoločnej každodennosti? V tom, čo som mal na Československu najradšej -- že sme boli jeden pre druhého najbližším horizontom, a teda aj korektívom? Otázok je veľa, a bude ich oveľa viac. Starými odpoveďami pritom odpovedať nemôžeme, nové nemáme, a ani ich zatiaľ nehľadáme. Nepotrebujeme ich?

Text byl publikován v časopise LISTY 6/2002, kráceno, zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO