Prináša príspevky nielen domácich autorov, ale aj hostí z Izraela, Austrálie, Rakúska, Nemecka, Česka, Poľska, Rumunska a Ukrajiny. Prvý exemplár pri príležitosti Dňa spomienky na obete holocaustu a rasového násilia odovzdal slovenskému prezidentovi v Bratislave v prítomnosti editora a riaditeľa múzea profesora Pavla Mešťana a spomínaných predstaviteľov Univerzity Konštantína filozofa Raphael Vago z telavivskej univerzity.

Zborník obsahuje dvadsaťtri príspevkov. Profesor Yeshayahu Jelinek z Izraela podrobne informuje o akademických pracoviskách, ktoré analyzujú skúmaný problém. V Izraeli ide o Hebrejskú univerzitu v Jeruzaleme a Stephen Roth Institut na Telavivskej univerzite. Podľa Gily Fatranovej (Izrael): „Životnosť antisemitských javov nie je večná, aj tie vymierajú. Dokonca aj najdlhšie prežívajúci antisemitský jav -- vina na ukrižovaní Božieho syna -- slabne v dôsledku zmeny postroja Vatikánu a pápeža Jána Pavla II..“ (s. 135).

Ako napísala Marcela Gbúrová: „Najvyššiu zodpovednosť za vytvorenie politických podmienok pre prirodzenú hodnotovú hierarchiu občianskej spoločnosti majú politické subjekty. V tomto smer vykazuje ponovembrová štátna moc na Slovensku, reprezentovaná zástupcami víťazných politických zoskupení, značné deficity.“ (s. 25-26)

Pavol Mešťan si všíma historické podmienky šírenia nacionalizmu a antisemitizmu na našom území. Medzi ne patril pred rokom 1945 aj „politický klerikalizmus niektorých katolíckych cirkevných predstaviteľov. Dochádzalo k ich zrastaniu s politickým hnutím a potom aj s činnosťou štátu.“ (s. 140)

Milan Valach sa zaoberá filozofickými koreňmi intolerancie. Ako konštatoval, jej jadrom je „autoritatívna moc... Musíme sa pýtať, nakoľko je v nás zakorenená úcta k moci, nakoľko je v nás zakorenené elitárstvo, ktoré rozdeľuje ľudí na tých, čo sú viac, a tých, čo sú menej.“ (s. 35)

Svetozár Krno sa zaoberal viacerými aspektmi etnickej netolerancie. Osobitne rozoberá dlhodobý rast popularity radikálnej pravice v západnej Európe. Na základe preukázaných volebných výsledkov a skúseností z formovania po tieto dni končiacej vlády v Rakúsku odvodzuje, že „posledná dekáda ukázala, že vysvetľovať oživovanie nacionalizmu v Európe iba ako produkt transformácie jej východnej časti je scestné... Európe chýba väčšia sebareflexia. Namiesto hlbšej analýzy a strategických preventívnych opatrení dáva prednosť pragmatickým krokom. Vystupuje skôr v úlohe hasiča ako preventívneho analytika.“ (s. 39)

Záverečný príspevok pochádza z pera Dušana Čaploviča. Spomenul v ňom dva výstižné aktuálne citáty, hovoriace o antisemitizme a o radikálnej netolerancii vôbec. Ruský spisovateľ Michail Alexandrovič Šolochov pri preberaní Nobelovej ceny za literatúru v roku 1965 vyhlásil: „Je načase vyhlásiť vojnu vojnám.“ S tým korešponduje aj výrok talianskeho hudobného skladateľa Giacoma Pucciniho: „Nenávidím nenávisť.“

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO