Taký istý počet dokázala „pozbierať“ Strana práce Amrama Mitznu, najväčšieho Šaronovho rivala. Sekulárna strana Šinuj dosiahla pätnásť kresiel, a to pre ňu znamená výrazný volebný úspech. Do parlamentu sa dostali aj ultrapravicové, ortodoxné a sociálne strany. Arielovi Šaronovi sa podarilo získať post premiéra dvakrát po sebe, čo je v izraelskej politike, už od začiatku osemdesiatych rokov minulého storočia, nezvyčajný jav. Výsledok volieb mu ponúkol široký manévrovací priestor. Ihneď po oznámení výsledkov sa usiloval presvedčiť Stranu práce, aby opäť zasadla do „vlády národnej jednoty“. Tá to však vehementne odmieta. Aj keď v jej radoch sa nájdu predstavitelia, menovite bývalí ministri Benjamin Ben Elizer a Šimon Peréz, ktorí by sa radi opäť ocitli vo svojich ministerských kreslách. Šaronovi poskytovala účasť Strany práce vo vláde pozlátku promierového úsilia, pozitívnej reflexie pre medzinárodnú mienku.

Šaron si uvedomil, že práve Perézova prítomnosť vo vláde znamená legitimitu voči Washingtonu. Posledné, čo teraz George Bush potrebuje, je totiž arabská verejná mienka znepokojená tvrdou pravicovou vládou v Izraeli. Šaron už dokonca stihol po voľbách vyhlásiť, že za žiadnych okolností nechce zostaviť úzko pravicový kabinet. Ak sa mu nepodarí presvedčiť Stranu práce, uvažuje dokonca o vypísaní nových volieb. Volebná matematika, samozrejme, umožňuje Šaronovi vládnuť aj bez nej, dokonca aj bez strany Šinuj, ktorá odmieta spolupracovať s ultraortodoxnými stranami. Šaronovi sa teda otvára niekoľko dverí; všetky s výsledkom okolo 64-člennej podpory v Knessete. Do rokovaní vstupuje Šaron s komparatívnou výhodou. Všetky strany, s ktorými bude rokovať, si musia uvedomiť, že vládu dokáže vytvoriť aj bez nich. Inak povedané, ani jedna z nich nie je nenahraditeľná.

Strana práce, ktorá dominovala izraelskej politike prvých tridsať rokov existencie židovského štátu, utrpela poriadny debakel. Získala najmenej kresiel v celej svojej doterajšej histórii. Čo tomu predchádzalo? Amram Mitzna urobil počas kampane zopár chybných krokov, navyše vnútorné spory strane takisto nepomohli. Ale zovšeobecnenie je jasné: syndróm z Camp Davidu, zlyhanie izraelskej politiky „mier za územie“ voči Palestíne, ktorej líder Jásir Arafat požadoval ďalšie a ďalšie ústupky. Hoci mu vtedajší premiér Ehud Barak ponúkal to, čo mu Ariel Šaron a izraelská pravica už asi nikdy neponúkne, Arafat nechcel len dlaň, ale celú ruku. Neúspech z týchto rokovaní úplne podkopal dôveru Izraelčanov v ľavicový program „pokrok smerom k mieru“. Strana práce sa musí pomaly vzdať sloganov z čias okolo Oslo a musí vyprodukovať nový odkaz, ktorý sa nebude spoliehať len na uzavretie dohody s Jásirom Arafatom. Dva roky násilia silne otriasli dôverou Izraelčanov v palestínskeho lídra a izraelská ľavica sa s tým musí dokázať vysporiadať. Napriek porážke musí presviedčať, že existuje alternatíva. Možno to bude časom pripomínať britskú Labour Party, ktorá sa napokon po 18 rokoch predsa len dostala opäť k moci. Uvidíme, koľko to bude trvať v Izraeli.

Amram Mitzna by chcel byť útočnou opozíciou dúfajúc, že Šaronova administratíva sa do roka zrúti. Neuvedomuje si však, že to nevyrieši problémy v jeho strane, kde musí dôjsť k výraznej reflexii. Apropo, mnoho obyvateľov Izraela demonštrovalo svoju nechuť ísť v priebehu štyroch rokov už po tretí raz k volebným urnám neúčasťou vo voľbách. Kým izraelský premiér Ariel Šaron implicitne obviňuje tie politické strany, ktoré sa odmietajú pripojiť do vlády národnej jednoty, že kladú stranícku politiku pred národno-štátne záujmy, Amram Mitzna a jeho stúpenci naopak tvrdia, že je to práve Šaron, kto ohrozuje židovský štát svojou neústupčivosťou, že dokáže poraziť teror (často ešte väčšou) silou.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO