Pre mnohých, najmä bezprostredných aktérov diania, bol nominačný snem HZDS v Nitre, šokujúcim prekvapením. V prvej zhruba päťdesiatke zaručene zvoliteľných miest budúcich poslancov parlamentu, chýbajú viaceré mená "starej gardy", ktorá svoho vodcu verne sprevádzala takmer od začiatku. Z nich najviac to vyviedlo z miery niekdajšieho predsedu NR SR, Ivana Gašparoviča. Keď sa viacerí jeho prívrženci spomedzi delegátov snemu pokúsili s V. Mečiarom o veci diskutovať, ten ich doslova prereval a spôsobom pre seba charakteristickým tak ukončil všetky úvahy o tom, či mu môže vzniknúť v strane nejaká vnútorná opozícia. Veľké množstvo nováčikov v politike bude mať pre mečiarovcov niekoľko výhod. Je len minimálna pravdepodobnosť, že by (aj po predvedenom šéfovom extempore) niekedy čo len pomysleli na neposlušnosť, naviac to povzbudilo "zdravú kádrovú atmosféru" vnútri strany. Nikto si totiž nemôže predstavovať, nech sú jeho minulé zásluhy akokoľvek veľké, že má svoj post istý. Že druhou stranou tejto mince je de facto vygumovanie nejakej tej vnútrostraníckej demokracie, je pre niekoho asi úplne nepodstatným. Za zmienku ešte stojí detail, ukazujúci okrem iného prefíkanosť V. Mečiara. Avizovaný rómsky kandidát Alexander Patkoló dostal 75. miesto, ktoré by priamo zvoliteľným bolo iba ak v prípade politického zázraku. Zároveň ale ešte svojou vzdialenosťou od zvoliteľných miest (ktorých by v pre HZDS optimistickej variante výsledkov, mohlo byť zhruba 65) budí ilúziu, že vlastnými silami svojich súkmeňovcov - voličov, by sa mohol preferenčnými hlasmi tento kandidát do snemovne "prekrúžkovať". V praxi pôjde takmer iste o ilúziu, pri momentálnej podobe volebného systému sa napr. v roku 1998 nepodarilo takto postúpiť dopredu ani jedinému uchádzačovi. Sú tým zabité dve muchy jednou ranou : Niekto nemôže tvrdiť, že Mečiar svoje sľuby rómskemu etniku nedodržal, ale taktiež je viac menej isté, že ku veslu sa nedostane obtiažny a kontroverzný človek, ktorého lož a neserióznosť sú jeho pracovnými metódami, ako sa ukázalo najmä v ním vyprovokovanej medzinárodnej afére, kedy klamal a falšoval dôkazy o údajnej násilnej sterilizácii rómiek na Slovensku.

Postavou a hlasovým fondom omnoho menej obdarený Mikuláš Dzurinda síce nevie tak výdatne hulákať ako jeho hlavný politický sok, ale vynahradzuje si to v poslednom čase stále problematickejším obsahom svojich výrokov. Neinak si počínal po Programovej konferencii SDKÚ, kedy komentoval svojich budúcich možných koaličných partnerov. Ak nechceme uveriť, že by stratil už aj posledné zvyšky politickej predvídavosti a pragmatizmu, tak jeho slová si možno vysvetliť jedine tak, že už vo svojom vnútri rezignoval na významnejšiu povolebnú rolu seba i SDKÚ, tak rozpráva, čo mu slina na jazyk prinesie. Za pokračovateľov kontinuity demokratického a reformného štýlu vládnutia podľa svojich predstáv, totiž označil jedine kresťanských demokratov a maďarskú etnickú stranu. Robert Fico so Smerom dostal svoje, bol M. Dzurindom označený okrem iného za "čoraz primitívnejšieho, prízemného demagóga". Ešte horšie dopadol Pavol Rusko so svojou "televíznou" ANO. Označenie za "rafinovaného manipulátora" bolo ešte tým najmiernejším z kanálového prívalu, ktorý premiér vypustil z úst. Na adresu spomenutých lídrov Smeru a ANO tiež dodal, že "ako títo ľudia dnes vedú mediálnu kampaň, tak potom budú vládnuť". Nie že by na slovách M. Dzurindu nebol kus pravdy, pokojne dokonca možno veľký kus. S kým si však chce po septembri potom podať ruku, keď volebná matematika proste nepustí, je otázne. Jediné logické vysvetlenie sme ale už vlastne naznačili.

Po takomto, a iste ešte aj nasledujúcich predvolebných "vyfarbovaniach sa" popredných slovenských politikov, ostáva premenným faktorom vlastne už len jedno. Koľko percent občanov zaženú svojim štýlom do rezignácie a následného ignorovania svojho voličského práva. A komu bude nízka volebná účasť prinášať v konečnom sčítaní viac.