Reformou pozemného vojska Američania neznižujú schopnosť viesť pozemnú vojnu

4. 3. 2014 / Karol Krpala

Karel Dolejší vo svojom článku z 27.2. zdieľa názor, že plánované zníženie počtu amerických pozemných vojsk zo súčasných 520 tisíc na 450 tisíc (dolná hranica zníženia je 420 tisíc), zhorší schopnosť Američanov viesť veľké pozemné operácie. Tento názor ťažko vnímať oddelene od dlhšie viditeľnej snahy autora zdôrazňovať najmä hrozbu, ktorá podľa neho prichádza predovšetkým z Ruska. Daniel Veselý vo svojej kritike poukazuje na to, že Washington môže viesť iné druhy bojových operácií, na čo sa Dolejší bráni, že neupodozrieva Spojené štáty z "mierumilovnosti", ale len zo zníženia schopnosti viesť a vyhrávať veľké vojny na zemi. Podstata omylu spočíva v názore, ktorý akceptujú obaja autori -- že plánované zníženie počtu "pešiakov" vedie ku zníženiu sily pozemného vojska USA, alebo dokonca schopnosti viesť veľké lokálne vojny. Je tu viacero zavádzajúcich predpokladov, ktoré sú navyše vytrhnuté z kontextu.

Za prvé, zníženie počtu amerických pešiakov nie je ani zďaleka dramatické, pričom je zároveň vyvážené zvýšením nasýtenosti pozemných vojsk modernými palebnými prostriedkami a technikou. Celkovo teda nedochádza ku oslabeniu údernej sily pozemného vojska, ale optimalizácií stavu. Počty kľúčových moderných zbraní sa neznižujú, ale zvyšujú.

Za druhé, proces znižovania počtu "bodákov", ktorý Karel Dolejší interpretoval ako oslabenie bojových možností pozemného vojska, neprebieha len v USA, ale i u ostatných hlavných svetových veľmocí: Ruska a Číny. Početné pomery medzi veľmocami teda i v tomto aspekte zostanú zachované aj po znížení početného stavu pešiakov. Keďže zmeny stavov prebiehajú aj na opačnej strane, Američania si i po týchto zmenách zachovávajú zhruba rovnakú kvantitatívnu prevahu nad hlavným vojenským konkurentom v podobe Ruska, ako to bolo i doposiaľ. Z kvantitatívneho hľadiska sa teda schopnosť Američanov viesť pozemnú vojnu s inými veľmocami, nijako zásadne nezmení.

Za tretie, spôsobilosť viesť vojnu s menšími štátmi zostáva takisto zachovaná, pretože v tomto smere, kvantitatívne predpoklady pozemné vojsko USA spĺňa aj v prípade, že by bolo redukované podstatne viac ako sa predpokladá. Všetky vojny, ktoré Pentagón viedol od čias Vietnamu, realizovali zoskupenia vojsk o sile do 200 tisíc vojakov (vrátane svojich spojencov). S takouto armádou je možné teoreticky dobiť územie Iraku či Afganistanu. Plán Pentagónu od čias G. W. Busha, je dosiahnuť spôsobilosť viesť dve veľké lokálne vojny naraz -- t.j. nasadiť zhruba 400 tisíc vojakov v zahraničí. Takéto množstvo dobre vyzbrojených vojsk s účinnou leteckou podporou by zároveň teoreticky postačovalo i na zdolanie takých prekážok ako Irán. Keďže tento počet vojakov americké pozemné vojsko stále má a bude mať i s rezervou, kľúčovou sa javí schopnosť dopraviť tých pol milióna ľudí a techniku na miesto. V teréne je potom rozhodujúca palebná sila vojsk, teda nasýtenosť modernými palebnými prostriedkami, a spôsobilosť ku operačným presunom. Schopnosť manévrovať jednotkami v poli "zvyšuje" ich počet podobne ako dobré korčuľovanie pridáva jedného hráča na ľade.

Práve tieto kľúčové parametre -- strategická a operačná mobilita, ako i palebná sila -- by mali byť v dôsledku reformy vylepšené, za cenu pomerne malého zníženia početného stavu vojska. To bolo i zamýšľaným cieľom spomínanej reformy, podobne ako u iných veľmocí. Celkovo teda nedochádza ku zníženiu, ale naopak, ku zvýšeniu schopnosti USA viesť veľké pozemné vojny v zahraničí, rozsahom podobné tej Irackej či Afganskej, alebo dokonca oveľa väčšie.

Že zníženie počtu príslušníkov pozemných vojsk USA -- ktoré je zároveň nahradené zvýšením počtu moderných zbraní -- je kvantitatívne pomerne bezvýznamné, možno doložiť konkrétnymi údajmi: Karel Dolejší uvádza, že plánovaný stav pozemného vojska USA (450 tis.) bude na najnižšej úrovni od roku 1940 -- vtedy to bolo necelých 268 tisíc ľudí. Pre porovnanie, v roku 1999 to bolo 479 426 vojakov (v roku 2015 ich má byť "iba" 490 tisíc). To im nebránilo viesť vojnu v Juhoslávií, vedúcu k pádu režimu a rozdeleniu štátu, ani v následnej eskalácií agresie len dva roky na to, ktoré viedlo ku vojnám v Afganistane a Iraku. Práve tieto dve vojny vedené súčasne, zvýšili stav pozemných vojsk na viac ako pol milióna. 450 tisíc vojakov je z tohto hľadiska pomerne normálny stav, ktorý nie je veľmi odlišný od toho "vysokého". Vďaka zálohám tento počet môže byť navýšený pomerne rýchlo.

Zníženie počtu vojakov o niekoľko desiatok tisíc, nevedie v tomto kontexte ku zníženiu schopnosti Američanov viesť veľké regionálne vojny. Cieľom tejto reformy bol nakoniec presný opak. V prípade konfliktu globálneho (s Ruskom alebo Čínou), sa takisto možnosti Pentagónu ani z kvantitatívneho hľadiska nezhoršujú, pretože procesy znižovania počtu vojakov prebiehajú i na strane Ruska a Číny. Napríklad v porovnaní s ruským pozemným vojskom, majú byť americké početné stavy stále vyššie o približne polovicu, pričom spôsobilosť nasadiť tieto sily v zahraničí je u Američanov podstatne vyššia. Zároveň kvantitatívna i kvalitatívna prevaha Spojených štátov v oblasti letectva a námorníctva zostáva enormná v porovnaní s akýmkoľvek iným štátom na svete. Čo sa v dôsledku reformy pozemného vojska USA mení, avšak v ich prospech, je palebná sila vojsk a schopnosť reálne nasadiť potrebné množstvo vojakov pre vedenie veľkých lokálnych vojen vo svete. Nedochádza teda k nijakému zníženiu možnosti amerických intervencií vo svete -- bez ohľadu na to, či je takáto hrozba možná aj u iných veľkých štátov. A bez ohľadu na to, ako na nás psychicky vplýva aktuálny vývoj na Ukrajine.

Vytisknout

Obsah vydání | Úterý 4.3. 2014