O možno prvých postmoderných voľbách na Slovensku alebo prečo sa zmena nemôže stať zmenou

15. 6. 2010 / František Škvrnda

Postmoderne sa môže potešiť nový politický skokan, ale keď zistí, že táto spoločnosť neholduje prekonanému ekonomickému neoliberalizmu z konca 20. storočia, tiež to rozleptá zvláštnu predstavu o Spravodlivosti a solidarite a nemusí prežiť po ďalších voľbách. Národne orientovaná SNS postmoderne z viacerých dôvodov nemôže holdovať. Akú takú radosť z postmoderného vývoja možno nájsť v časti Smeru-SD, najmä v intelektuálne orientovanej, ktorá však podobne ako inde medzi európskymi socialistami, nemá ešte navrch nad politickými a ekonomickými pragmatikmi vedúcimi stranu.

V duchu postmodernizmu stručne ale najmä fragmentovane, demarkovane a heterogénne možno výsledky týchto volieb charakterizovať tým, že:

1. Víťazom sa suverénne stal Smer-SD, ktorý získal relatívne (34,79 % oproti 29,14 %) i absolútne (880 111 oproti 671 185 hlasom) viac ako pred 4 rokmi, ale nakoniec môže skončiť v opozícii. Zisk hlasov strany prekonal predpovede v posledných prieskumoch voličských preferencií uvádzaných ešte deň pred voľbami, nehovoriac o výsledkoch exit poolov. Výpovedná hodnota materiálov slovenských výskumných agentúr v tejto branži dostala poriadnu trhlinu -- asi najväčšiu od vzniku samostatného štátu.

2. "Modrá" strana SDKU-DS, ktorá naopak oproti posledným voľbám hoci bola v opozícii, stratila a to opäť tak relatívne (15,42 % oproti 18,35 %) ako aj absolútne (390 042 oproti 422 815 hlasom), sa však médiami i vlastným vedením (ktoré je zatiaľ fragmentované len na dve entity -- predseda strany a volebná jednotka) prezentujú ako víťaz volieb a nespochybniteľne demokraticky vygenerovaný vodca "novej vládnej koalície zmeny". Slabnúci politický subjekt vôbec nie je oprávneným a tobôž legitímnym nositeľom zmeny. V postmoderne síce možno uvažovať ináč, ale problém vznikne, ak nie sme jej stúpencami.

3. A v čom vlastne bude zmena? Snáď len v tom, že pravicový populizmus, sofistikovaný, heterogénny a kozmopolitný (a tým aj postmoderný) bude iný ako to, čo sa bežne na Slovensku mediálno-politicky označuje za ľavicový a nacionalistický? Starší slovenský volič, pamätajúci si viac ako dve volebné obdobia si zakrátko vybaví spomienky na populistické pravicové slogany o vyšších príjmoch (až dvojnásobných), o rozvoji priemyslu, poľnohospodárstva, podnikania, miest i vidieka, školstva a vedy, ochrane životného prostredia a pod. V postmoderne hovoríme o jazykových hrách, ktoré však široké masy slovenských občanov, podľa pravice zápecníckych, nepochopia, a preto podľa nej treba konať bez ohľadu na to, čo cítia či priamo potrebujú masy.

4. Skúsme zmenu ukázať individuálne až individualisticky -- koľko z nových poslancov NR SR z radov tých, ktorí sa považujú za jej pravých, prepáčte, pravicových víťazov, je skutočnými nováčikmi vo vysokej hre o slovenskú moc a bohatstvo. V osvedčených SDKÚ-DS a KDH to bezpochyby nemôže byť takmer nikto, Most-Híd je v politike novým len podľa názvu a nie podľa osôb. Zostáva nám teda iba jedna strana nových tvárí, ale aj tam sú už viaceré obkukané. A tak dôjdeme k počtu 10 -- 15 osôb (ospravedlňujem sa, ak ich je viac). Nakoniec aj medzi nimi môžu byť už predstavitelia určitých záujmových kruhov, ktoré sa do slovenskej politiky chcú nejako dostať. Od tejto novej slovenskej politiky, ak bude pravicová, sa nič skutočne nové neoplatí čakať. Lebo ak to urobíte, dostanete sa do postmoderných problémov s vašou politickou identitou.

5. A postmoderná ozdoba na koniec -- pád "mečiarizmu" je len zúfalým výkrikom v sociodráme. Z útokov proti mužovi, ktorý už od roku 1998 nebol v centre slovenskej politiky, sa dal väčší mediálno-politický kapitál vytĺkať ako z reálneho nepriateľa (permanentný útok na neho sa považoval za bontón), než ako z postavy, predstavujúcej symbol prekonania nedávnej minulosti. Možno je to malá zlomyseľnosť slovenských politických dejín na prelome 20. a 21. storočia, ale s pádom "mečiarizmu" padol aj nečakaný vedľajší produkt jeho aktivít -- SMK, ktorá vznikla ako reakcia na úpravy volebného zákona v roku 1994. Strata slabnúceho nepriateľa je však vždy horšia (HZDS, neskôr ĽS-HZDS sa od roku 1992 z 37,26 % a ak budeme počítať len čas od vzniku samostatného Slovenska, tak od roku 1994 z 34,96 %, ale v koalícii s Roľníckou stranou, dostalo v roku 2010 k 4,32 % získaných hlasov), než boj s novým nepriateľom, ktorý silnie (Smer-SD sa od roku 2002 s 13,46 % prepracoval k 34,79% získaných hlasov v roku 2010) a očividne má aj silné zahraničné konexie.

Pre "jadro" slovenskej pravice, ktorá má vzácnu krátkodobú schopnosť reinkarnovať sa, je však nepriateľ skoro všade a v tom je poznamenaná "mečiarizmom". Nielen vľavo, ale aj vpravo, i v strede. Aj medzi prílišnými konzervatívcami, aj medzi prílišnými liberálmi, o prílišných socialistoch ani nehovoriac. Na ceste SDKÚ-DS je paretovsky povedané už malý cintorín elít -- prinajmenšom od VPN (Verejnosť proti násiliu) cez ODÚ (Občianska demokratická únia) a DÚ (Demokratická únia) k SDK. Akoby tajomne sa obnovila v rámci SDKÚ aj DS (Demokratická strana) a už len symbolicky žije v názve strany. A čas bez zmeny názvu tejto strany, ku ktorému naposledy došlo v roku 2002 v súvislosti s fúziou s DS, je pre jadro slovenskej pravice varovný -- nielen preto, že odvtedy oslabuje, lebo v roku 2002 mala až 433 953 voličov.

Pohrúžme sa pred koncom ešte raz do čísiel a urobme z nich ako nástrojov modernej kvantity postmodernú kvalitu. Šesť strán zastúpených v NR SR -- rovnaký počet ako v roku 2006 -- bolo zvolených 84,06 % platných hlasov (ináč vyjadrené, takmer každý šiesty volič si vybral inú ako parlamentnú stranu). Médiami forsírovaná "nová vládna koalícia zmeny" SDKÚ-DS, Sloboda a solidarita, KDH a Most-Híd by zastupovala 1 118 622 hlasov, čo je už iba 25,64 % z počtu voličov zapísaných v zoznamoch voličov (tí, ktorí neboli na voľbách, mlčia). Vzhľadom na viaceré rozdiely vo volebných programoch týchto strán však nielen štatisticky ale aj reálne treba očakávať pomerne vysoké sklamanie z politiky potenciálnej pravicovej vlády.

Predpokladáme, že ani masívna podpora, ktorá je v súkromných médiách či už elektronických alebo printových, momentálne neprirodzene a neprimerane vysoká a nekritická, zrejme nadlho nedokáže marketingovo manipulovať davy so záujmom o politiku do stavu stáleho nadšenia podobnému tomu, do akého sa na niekoľko dní pred a po voľbách dostali a dnes glorifikujú víťazov, ktorí však reálne nezvíťazili.

Situácia neveští mnoho pozitívneho, ťažko prinesie sľubovanú a očakávanú istotu, stabilitu, bezpečnosť a rozvoj. Možno sa dočkáme nejakého nového rastu, ale rast neznamená automaticky rozvoj. Rast ziskov úzkej, malej skupinky ľudí nikdy a nikde dosiaľ v dejinách neviedol k rozvoju celej spoločnosti. Toto vidíme aj ako jeden z ústredných momentov sociálno-kritického pohľadu postmodernizmu na doterajší vývoj Slovenska či v podmienkach samostatného štátu alebo aj o nejaký rok dlhšie v poprevratovej ére. A tak avizovaná zmena neprinesie skutočnú zmenu. Skôr môže s vysokou pravdepodobnosťou vyústiť do neočakávanej a neželanej zmeny v "jadre" slovenskej pravice - SDKÚ-DS, než do zmien v slovenskej politike. Sústo, ktoré sa chce rýchlo prehltnúť, je väčšie, než sa dokáže prijať a stráviť, nielen v SDKÚ-DS ale aj v celej slovenskej pravici.

Vytisknout