Pravica ako prach na pranie

15. 6. 2010 / Michal Polák

Ako veľa iných, aj ja už dlhé roky pátram po tom, ktorý je to, ten "bežný prací prášok". Nie je to ani Ariel, ani Persil. A tuším ani Palmex, ani Biomat, ani Lanza -- každý z nich je predsa od toho bežného prášku lepší...

S prachmi na pranie, a najmä typom konkurencie, ktorú predstavujú, úzko súvisí aj víťazstvo pravice vo voľbách. Reálne firmy na rozdiel od tých učebnicových nesúťažia až tak cenou, ako práve "diferenciáciou produktu", snahou odlíšiť svoje výrobky od ostatných. A predovšetkým vtedy, keď je prach vo vnútri škatule v skutočnosti takmer rovnaký.

Pri pohľade na graf výsledkov volieb na Slovensku, ale i prednedávnom v Česku, udrie do očí veľký počet rôznofarebných, ale pravicových strán, z ktorých žiadna nemá sama extra veľkú silu, ale dokopy vytvárajú prevahu. V prípade ČR šlo o vedomý plán, ako prezradil niekdajší líder ODS Mirek Topolánek. Podľa Lidových novín na seminári v hoteli Hilton povedal, že o projekte "novej" strany TOP09 sa uvažovalo dávno, aby "pochytala" pravičiarov už neochotných voliť ODS. Strany však majú stáť "vedľa seba, nie proti sebe". Ide o niečo podobné aj u nás? Pri pohľade na balónikové laškovanie Ivety Radičovej a Richarda Sulíka nie celkom bezpredmetná otázka. Úlohu "záchytnej" strany pre voličov nespokojných s pôvodne dominantným KDH nakoniec kedysi zohrala aj samotná SDKÚ.

Pravica teda vlastne postupuje presne podľa klasickej stratégie diferenciácie produktu. Tak, ako pri pracích práškoch, základný účel týchto strán je v podstate stále ten istý. Odlišujú sa najmä pestrofarebnými obalmi (SaS) či špeciálnymi dodatočnými vlastnosťami (KDH, Most-Híd). Nesmierne dôležitý je najmä ich veľký počet: vytvárara totiž pre voliča dojem, že si vyberá z celého priehrštia možností, i keď vlastne ide len o drobné obmeny toho istého základného produktu.

Na rozdiel od tohto postmoderného politického marketingu je ľavica je stále stavaná na princípoch moderného veku. Jej historické "produkty" -- sociálni demokrati, komunisti a na Západe i zelení -- sú totiž naozaj hlboko odlišné, nejde len o variácie na tú istú tému. Ľavá strana spektra teda neponúka tento široký výber simulovaných rozdielov. Mala by sa v záujme "rozšírenia trhu" tiež snažiť o ich vytvorenie?

Uvažovať takto o politike je v istom zmysle proti samotnému jej poslaniu. A racionálny, osvietenecký spôsob uvažovania, z ktorého ľavica vyrastá, napovedá, že by mala predovšetkým tento politický marketing ľuďom odhaľovať.

Na druhej strane, možno je už moderná spoločnosť príliš rozrôznená, aby sa podstatou spoločné záujmy dali sprostredkovať len jedným spôsobom. Možno, že len jediná podoba ľavice si už nikdy nezíska všetkých svojich potenciálnych voličov.

Robert Fico sa stal premiérom aj vďaka tomu, že ovládol prakticky celú ľavú časť spektra -- všetkých súperov pohltil či vytlačil. Ak však chce do vlády zasadnúť znova, možno musí pripustiť vznik "spriatelenej konkurencie". Konkurencie oslovujúcej tých, ktorých Ficov politický štýl jednoducho nikdy nezasiahne.

Autor je politický filozof.

(Článek vychází v listě Pravda)

Vytisknout

Obsah vydání | Úterý 15.6. 2010