V skutočnosti nám médiá v uplynulých dňoch opäť dokázali, prečo je potrebné prijatie takejto právnej normy. Zo všetkých slovenských denníkov jedine Hospodárske noviny dali v názorovej rubrike priestor protistrane. (Čo ma veľmi neprekvapuje, lebo to zodpovedá dávnejšej téze Noama Chomského, prečo sú ekonomické denníky najobjektívnejšie). Ostatné kampaňovito masírovali verejnosti mozgy, pričom je signifikantné, že o názor na uvedenú problematiku požiadali zabávačov, hercov, režisérov, bankárov, športovcov, slovom všetkých mož-ných, len nie mediálnych odborníkov.

Význam práva na odpoveď

Zopakujme si najprv, čo je zmyslom práva na odpoveď. Tento inštitút je reálnym naplnením článku 19 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ktorý garantuje slobodu prejavu každému občanovi nasledujúcim spôsobom:

1) Každý má právo zastávať svoj názor bez prekážky.

2) Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky bez ohľadu na hranice, či už ústne, písomne alebo tlačou, prostredníctvom umenia alebo akýmikoľvek inými prostriedkami podľa vlastnej voľby.

Toto právo však v sebe obsahuje, ako sa v článku vyslovene uvádza, aj „zvláštne povinnosti a zodpovednosť“, týkajúce sa predovšetkým „rešpektovania práv a povinností iných“. Takto podobne to definuje aj čl. 10 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a čl. 26 Ústavy SR. Novinári zvyknú chybne vysvetľovať tieto právne ustanovenia ako „slobodu médií“. To je však veľmi zjednodušená a zavádzajúca interpretácia, pretože toto právo, právo na slobodu prejavu, patrí výslovne KAŽDÉMU.

Postavenie novinárov a postavenie osôb, o ktorých píšu, je však zjavne nerovné. Praktické uplatnenie slobody prejavu je bez vykonávacích mechanizmov, medzi ktoré patrí aj právo na odpoveď, fakticky nemožné. Kto dnes stotožňuje slobodu prejavu so slobodou médií, evidentne zaspal dobu. Mediálna sloboda znamená skôr rešpektovanie vlastníckych práv. Tieto práva sa však prirodzene nevzťahujú na recipienta (čitateľa, poslucháča, diváka), ktorý je vyradený z vplyvu do pasívnej polohy pozorovateľa, podobne ako kedysi vo vzťahu k štátu. Médiá v súčasnej spoločnosti už jednoducho prestali byť zárukou slobody, ako to bolo ešte v 19. alebo v prvej polovici 20. storočia. Postupne prerástli do podoby mocenskej štruktúry, ktorá sa usiluje udržať si komunikačné privilégiá vo vzťahu k verejnosti, ktoré boli v minulosti nevyhnutné pre udržanie základov občianskej slobody práve tak, ako sú dnes v tom istom smere prekážkou. Preto je dnes sloboda prejavu totožná skôr so slobodou informácií, ktorá predpokladá v istom zmysle získať aj slobodu VOČI médiám.

Už v roku 2003 som navrhol v časopise Otázky žurnalistiky, aby sa pri informačnom práve rozlišovali dve základné zložky: aktívne (právo informovať) a pasívne (právo byť informovaný). V čase, keď sa stráca právo väčšiny ľudí byť vypočutí, a keď je v čoraz väčšej miere ohrozené právo na pravdivé a neskreslené informácie, sa neobmedzené zverejňovanie svojich myšlienok stáva fundamentálnou podmienkou slobody v 21. storočí.

Faktickou úlohou médií je zabrániť nám v uplatňovaní tohto práva. Z tohto hľadiska treba pripustiť, že právo na odpoveď znamená skutočne určité obmedzenie doterajšej slobody médií. Obmedzenie, ktoré je pre výkon slobody prejavu nevyhnutné, ako to explicitne vyplýva napríklad z článku 10, odsek 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv.

Nepoznám preto krajinu, kde by sa pri zavádzaní práva na odpoveď vydavatelia a novinári hystericky nebúrili. A hoci na to majú legitímne právo, v tomto prípade ich záujem nie je verejným záujmom. Povedané slovami významného českého novinára Karla Hvížďalu, tu už dávno nejde o obranu demokracie, ale o lobing určitých záujmových skupín.

Demagogická kampaň médií

Médiá rozohrali demagogickú kampaň, ktorá je učebnicovou ukážkou manipulácie s faktami. V prvom rade treba upozorniť, že neexistuje nič také ako „európsky štandard“ pri formulovaní tohto nástroja. Preto sa môžu obe strany demagogicky odvolávať na nespočetné množstvo príkladov a každý z nich nájde silnú oporu pre svoje argumenty. Tak napríklad novinári radi citujú známu rezolúciu č. (74) 26 Výboru ministrov Rady Európy o práve na odpoveď, ktorá sa opiera o nepravdivé skutkové tvrdenia. Zástancovia tohto variantu jedným dychom kričia, že takáto formulácia slovenskej vláde neumožňuje, aby právo na odpoveď opierala len o ujmu dotyčnej osoby na dobrej povesti. Títo insitní vykladači mediálneho práva vám však už nepovedia, že jestvuje aj Odporúčanie Európskeho parlamentu a Rady 2004/ 0117, ktoré navrhuje, aby právo na odpoveď mala „akákoľvek fyzická alebo právnická osoba, bez ohľadu na štátnu príslušnosť, ktorej legitímne záujmy, najmä, ale nielen reputácia a dobré meno, boli dotknuté uverejnenými alebo odvysielanými tvrdeniami”. Kabinet Róberta Fica sa teda v tomto smere opiera o relevantné dokumenty. Podobne sa môže vláda odvolávať na francúzsky tlačový zákon, ktorý je najprísnejší, pretože to vyhovuje premiérovým záujmom. A zasa médiá, čuduj sa svete, tie isté slovenské médiá, ktoré tak oduševnene kritizujú stav slobody tlače v Rusku, neváhajú použiť ako príklad na svoju obranu, že v tejto krajine neexistuje právo na odpoveď a o takýchto otázkach tam môžu rozhodovať iba súdy. Hľa, ako utilitárne sa Putinova ríša môže stať vzorom pre slovenských novinárov...

Tadeto teda cesta nevedie. Pri posudzovaní, aký model by bol pre Slovenskú republiku najvhodnejší, treba zobrať do úvahy tri činitele:

• stav politickej kultúry na Slovensku
• úroveň slovenskej žurnalistiky
• reálnu vymáhateľnosť práva u nás.

Ak dnes vydavatelia a novinári tvrdia, že nie sú proti zavedeniu práva na odpoveď, tak dokázateľne klamú. Ich dnešná pozícia svedčí skôr o určitom ústupe. Stačí si prečítať ich vyjadrenia spred niekoľkých mesiacov, keď sa bránili, že tento nový inštitút nepotrebujeme a súčasná úprava je dostatočná. Napokon, takto to dodnes hovorí aj predseda Združenia vydavateľov periodickej tlače Slovenska Miloš Nemeček, ktorý najprv povie, že s právom na odpoveď nemá nijaký problém a hneď jedným dychom dodá, že dnes platné právo na opravu ho definuje absolútne správne. Nedefinuje. Stotožňovanie týchto dvoch inštitútov je (možno zámerné) nepochopenie problému. Právo na odpoveď musí byť definované širšie ako právo na opravu, aby umožňovalo zahrnúť aj informácie, ktoré sú formálne pravdivé, ale napriek tomu neposkytujú reálny obraz udalosti a môžu poškodiť povesť človeka. Príklad: Noviny napíšu, že pán X. Y. má AIDS. Prvoplánová reakcia verejnosti je, že dotyčný muž žil zrejme dosť odviazaným spôsobom života. V skutočnosti sa však nakazil vinou personálu v nemocnici. Ak vám novinár povie, že s takýmto upresnením informácie by neváhal, opäť je to lož. Poznám desiatky prípadov bezbranných ľudí, ktorí sa nedokážu brániť voči bezočivosti médií. Primárnym zámerom práva na odpoveď je preto zabezpečiť vynútiteľnosť práva na opravu prostredníctvom mechanizmov, ktoré sú operatívnejšie a efektívnejšie ako jeho zdĺhavé vymáhanie súdnou cestou. Je to pružnejší spôsob, ako zabrániť nezvratným dôsledkom nepriznaného práva na opravu. Príklad s petičnou akciou o vstupe do NATO som uviedol už inde. Teraz poviem najčerstvejší príklad: týždenník Plus sedem dní uverejnil v čísle 13 z 28. marca 2008 opravu článku, ktorý vyšiel 11. februára 2005 (sic!). Aký reálny účinok má uplatňovanie takéhoto deravého práva na opravu? Po troch rokoch, keď obsah článku mohol napáchať nezvratné škody?

Zákon treba upresniť

Na profesionalitu a etickú vyspelosť slovenských novinárov sa nemožno spoliehať už vonkoncom. Tlačová rada Slovenskej republiky počas svojej existencie vydala už množstvo rozhodnutí voči prehreškom médií na podnet zväčša radových občanov. (Toto zdôrazňujem osobitne pre tých, ktorí strašia verejnosť predstavou, že inštitút práva na odpoveď budú využívať najmä politici). Kontrolná otázka: koľko z týchto rozhodnutí uverejnili slovenské médiá? Odpoveď: nula.

Na druhej strane stav politickej kultúry na Slovensku, a osobitne neschopnosť niektorých politikov rešpektovať úlohu médií (premiérovo napomínanie novinára pri rozhovore, aby negúľal očami, je prinajmenšom detinské, ak nie vyslovene hlúpe) je vážnym argumentom, aby sme nepoužívali príklad vyspelej francúzskej demokracie a uplatňovanie práva na odpoveď aspoň prechodne regulovali. Môj návrh znie, aby sa v zákone jasne vymedzilo, že podmienkou uverejnenia odpovede je nielen to, aby išlo o tvrdenie nepravdivé, ale aj NEÚPLNE, NEPRESNÉ ALEBO SKRESĽUJÚCE. Bolo by to výrazné rozšírenie práva na opravu (dokonca nad rámec toho, s čím pôvodne vystúpil premiér ešte na tlačovej konferencii 25. apríla 2007, keď vyhlásil, že právo na odpoveď sa bude týkať iba nepravdivých alebo pravdu skresľujúcich informácií) a zároveň by zamedzovalo uverejňovaniu hlúpostí, ktorých sa obávajú médiá. Navrhol som to aj niekoľkým poslancom – uvidíme, či sa to prejaví v pozmeňujúcich návrhoch.

Zákon má v tejto podobe ešte stále viacero nedostatkov a treba povedať, že ministerstvo kultúry odviedlo v celej záležitosti mizernú robotu a celý inštitút práva na odpoveď zjavne nemali pripravený – šili ho horúcou ihlou na objednávku premiéra, nazlosteného na novinárov. Najsmutnejšie však je, že obe strany (politici i médiá) berú vo svojich vyhláseniach „záujmy občanov“ ako svojich rukojemníkov, pritom ani jedným, ani druhým o občana nejde. Reálne lehoty na podanie práva na odpoveď sa nepochopiteľne skrátili, čím sa bežnému občanovi výkon tohto práva skomplikoval. Vyčlenením vysielateľov do pôsobnosti iného zákona (tzv. tlačový zákon z roku 1966 sa dotýkal aj elektronických médií) vznikli zbytočné zmätky a rozličné ustanovenia tých istých záležitostí, ktoré by bolo potrebné zjednotiť. Ak sa nezmení Zákon o vysielaní a retransmisii, právo na odpoveď bude uplatňované len v tlači. Napriek nekvalifikovaným pokrikom novinárov, že rozšírenie tohto inštitútu na elektronické médiá by bolo nehorázne, je to úplný nezmysel. Nielen preto, že európske inštitúcie odporúčajú, aby právo na odpoveď existovalo vo vzťahu k všetkým médiám. Ale najmä preto, že tento inštitút pôvodne vznikol na pôde elektronických médií. Jedna z prvých právnych noriem tohto druhu, európska direktíva Televízia bez hraníc, má právo na odpoveď zakotvené v článku 8. Úplne a nepochopiteľne sa v pripravovanom tlačovom zákone ignoruje otázka tzv. nových médií a internetových vydaní denníkov. Vôbec sa nerieši katastrofálna situácia v lokálnej tlači vydávanej obecnými a mestskými zastupiteľstvami – problémy brutálnej neslobody v týchto periodikách sa už s takmer cyklickou pravidelnosťou vracajú pred každými komunálnymi voľbami a podľa môjho názoru túto oblasť treba radikálne legislatívne upraviť formou zabezpečenia verejnej kontroly podobne, ako to funguje v médiách verejnej služby. Vláde, ktorá sa označuje za ľavicovú, nezišlo na um ani zavedenie redakčných štatútov a redakčných rád, ktoré zvyšujú nezávislosť novinárov od vydavateľov. (Túto možnosť obsahuje napríklad rakúsky tlačový zákon a vydavateľské zväzy s ňou napokon súhlasili). A keď už hovoríme o rakúskych novinároch, tí majú, na rozdiel od našich, zavedené tarifné platy, kým naši často pracujú bez stálych zmlúv. Je vôbec potrebné našepkávať takéto riešenia vláde, ktorá pri každej možnej príležitosti zdôrazňuje, že má silný sociálny rozmer? Všetky tieto odborné problémy zostali mimo záujmu verejného diskurzu a celá právna norma sa celkom účelovo spolitizovala.

Latentné zámery a zneužívanie chaosu

V každom prípade, tí, ktorým záleží na rozširovaní občianskych práv, si musia dávať pozor, aby sa so špinavou vodou nevylialo z vaničky aj dieťa. To je totiž latentný zámer vydavateľov a novinárov. Radi poukazujú na to, že predstaviteľ OBSE pre slobodu médií pán Haraszti navrhol zlúčenie oboch inštitútov – no nie do práva na opravu (ako by si to predstavovali oni), ale do práva na odpoveď. (Existencia práva na opravu by totiž v takom prípade bola naozaj nadbytočná a v súčasnosti odlišnými lehotami vnáša do tohto zákona zbytočný zmätok). Ďalej: médiá a opozícia považujú za svoj veľký úspech, že zo zákona vypadol § 6 so svojím dnes už takmer presláveným „súborom nenávistí“. Potom by však mali vysvetliť, prečo im nevadí navlas rovnaký súbor nenávistí, ktorý presadila Dzurindova vláda (a expremiérovou stranou ovládané Ministerstvo kultúry) do § 19, ods. 2 Zákona o vysielaní a retransmisii v roku 2000. To isté, dokonca aj vrátane nenávisti „na základe politického či iného zmýšľania“, ktorú považujem za problematickú a zneužiteľnú. Chaos? Iste. Predovšetkým však búrka v pohári vody. Bez ohľadu na to, že v jednom mediálnom zákone tieto obmedzenia vymenované nebudú a v druhom budú, podstatné je čosi celkom iné: že prakticky všetky spomínané nenávisti, okolo ktorých spustili novinári zo začiatku taký hysterický krik, zakazuje už platný Trestný zákon z roku 2005, nedovoľujúci propagáciu myšlienok a hnutí potláčajúcich práva iných (§ 421), šírenie národnostnej, náboženskej, rasovej a triednej nenávisti (§ 423), šírenie toxikománie (§ 174), ohrozovanie mieru, podnecovanie k vojne, propagáciu vojny, podporu vojnovej propagandy (§ 417), pričom za trestné činy spáchané verejne (teda aj médiami) sú zvýšené sadzby. O čom to teda celé bolo? O odstránení pokút? Tých pokút, ktoré Ficova vláda znížila na desatinu sumy, ktorú schválila pôvodne Dzurindova koalícia aj hlasmi všetkých dnešných kritikov tejto normy? Alebo o proteste novinárov voči povinnosti ochraňovať zdroj informácií? Tej povinnosti, ktorá babráctvom zákonodarcov omylom vypadla z novely tlačového zákona roku 1990 a médiá sa osemnásť rokov dožadovali jej navrátenia? Nehovoriac o tom, že túto povinnosť si zakotvili do bodu III. Kódexu novinárskej etiky? Vidíte tu niekde logiku? Zdá sa, že v myšlienkových pochodoch niektorých politikov a novinárov by sa už ani divá sviňa nevyznala.

Za úctu k čitateľovi

Seriózny novinár by si mal uvedomiť, že právom na odpoveď vyjadruje úctu k čitateľovi. Neúcta k čitateľovi sa totiž potom odráža na neúcte k novinárovi. Slávna BBC si právo na odpoveď zakotvila priamo do redakčných smerníc. Kultivovaní novinári, ktorí nerobia v médiách politiku, ale poctivú žurnalistiku, sa rozširovaniu občianskych práv zjavne nebránia. Na druhej strane nám chýba organizácia, ktorá by zastávala záujmy bežných ľudí vo vzťahu k médiám. Niečo podobné, ako je vo Veľkej Británii organizácia MediaWise, ktorá vznikla na pomoc „obetiam mediálneho zneužitia“ a od roku 1993 poskytuje bezplatné a dôverné rady pre občanov nespravodlivo dotknutých prácou médií. U nás nič také neexistuje, aj preto je príprava tlačového zákona výsledkom vyjednávania len troch záujmových skupín (politikov, vydavateľov a novinárov), pričom pretrváva archaická predstava, že mediálne zákony sú určené médiám.

Na záver by som rád pripomenul, že hlavné témy mediálnej politiky na medzinárodnej úrovni sa už dávno netýkajú zabezpečenia slobody médií vo vzťahu k štátu. Európska únia, ale aj UNESCO riešia skôr problémy prílišnej mediálnej koncentrácie, plurality médií, mediálnej manipulácie a podobne. Za oveľa vážnejší problém ako zásahy štátu sa v západných spoločnostiach považuje to, čo sa označuje ako korporatívna cenzúra. Alarmujúca situácia v tejto oblasti existuje už aj na Slovensku. Prípadov korporatívnej cenzúry u nás je viac než dosť. Keď napríklad denník SME kritizoval snahy o telekomunikačný monopol, pol roka musel vydržať bez reklamy spoločnosti Orange. Odvtedy sa vydavateľ poučil (téma sa stala tabu) a Orange mu jeho chápavosť opláca obnovenými miliónovými objednávkami inzercie. Zvláštne, že v týchto prípadoch novinári nezahoreli takou túžbou po slobode médií...

Autor je vysokoškolský učiteľ

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO