Z globálneho hľadiska je to celkom prirodzený vývoj charakterizovaný nástupom internetu. Lenže u nás ešte nie je internet taký rozšírený a zároveň tento trend "prebrali" už aj televízie.

Denníkov sa predáva čoraz menej

Jediný denník, ktorému sa v januári darilo lepšie ako vlani, je bulvárny Plus 1 deň. Jeho konkurencia z vydavateľstva Ringier si s prehľadom udržiava náskok pred ostatnou tlačou: Nový Čas si v januári priemerne kúpilo každý deň takmer 170 tisíc ľudí. Je to naozaj priepastný rozdiel oproti ostatným, keďže druhý Plus 1 deň predával v januári denne necelých 65 tisíc výtlačkov, Pravda asi o tisícku menej a SME vyše 57 tisíc kusov. Toto poradie však samo o sebe prekvapujúce nie je: ľudia stále viac uprednostňujú bulvárne a tzv. life-stylové čítanie pred tzv. serióznym. Reakciou mienkotvorných denníkov na tento trend je ich vlastná bulvarizácia a premena na čosi ako informačno-poradenské periodiká.

Ale zdá sa, že ani to nepomáha. Takáto premena totiž nie je úplnou novinkou – tzv. mienkotvorné noviny na Slovensku sa touto cestou vydali pred dvoma – troma rokmi. Porovnanie predajnosti novín za toto obdobie však ukazuje, že pokles sa vydavateľom zastaviť nepodarilo. Dokonca aj bulvárny denník Nový čas predával pred dvoma rokmi o desaťtisíc výtlačkov denne viac a rok predtým prekročil magickú hranicu 200tisíc výtlačkov. Pravda predávala pred rokom o asi 4-tisíc kusov denne viac, v roku 2006 o 12-tisíc a rok predtým o 16--tisíc. Najväčší pokles zaznamenal denník SME, ktorý za rok „spadol“ o 10-tisíc a za dva roky o 23-tisíc predaných výtlačkov denne v priemere.

Ani týždenníky na tom nie sú lepšie. Najpredávanejší Nový Čas pre ženy si v januári kúpilo priemerne 215-tisíc ľudí, čo je oproti januáru 2007 pokles o takmer 19-tisíc kusov, v roku 2006 titul presiahol hranicu 245-tisíc exemplárov. Plus 7 dní poklesol medziročne o 7 tisíc a za dva roky o takmer 20-tisíc kusov. Báječná žena poklesla za rok o 40-tisíc výtlačkov týždenne, Život iba o 10-tisíc.

Stráca aj televízne spravodajstvo

Pokles čítania tlačených periodík nie je slovenským špecifikom. Celosvetovo rastie popularita tzv. elektronických médií nielen v prospech rádií a televízií, ale najmä v prospech internetu. Prispôsobujú sa tomu aj slovenskí vydavatelia, ktorí čoraz väčšmi investujú do rozvoja svojich internetových portálov, na ktorých ponúkajú čoraz viac obsahu. Lenže také jednoduché to zasa nebude. Vlani v USA jeden prieskum ukázal, že polovica Američanov novinám a novinárom jednoducho neverí – pritom to nie je len nedôvera voči bulváru, ale aj voči tzv. mienkotvorným titulom. Američania majú pocit, že v novinách nečítajú o sebe, o ich skutočnom živote. To isté hovorí v rozhovore v tomto čísle Slova aj uznávaný český novinár Karel Hvížďala a zdá sa, že to cítia aj Slováci.

Niet síce pochýb o tom, že časť sa ich presúva na internet, lenže na ňom ľudia podľa výskumov hľadajú predovšetkým zábavu, potom užitočné informácie a potom aktuálne informácie o dianí u nás, v športe a vo svete. Iba minimum ľudí u nás zatiaľ na internete hľadá „mienkotvorné“ články: komentáre, analýzy, rozhovory. Je však evidentné, že ľudí čoraz menej zaujíma spravodajstvo ako také. Svedčí o tom aj pokles sledovanosti televíznych spravodajských relácií v posledných týždňoch. Veľa sa popísalo o nešťastnom kroku, keď Markíza stratila stotisíce divákov po rozdelení dlhoročných Televíznych novín (TN). Pokles ich sledovanosti bol taký výrazný, že po niekoľkých týždňoch sa Markíza vrátila k osvedčenému formátu, lenže diváci sa k nemu evidentne nevrátili. Televízne noviny sa horko-ťažko udržiavajú okolo úrovne 20% sledovanosti, v marci pod ňu viackrát klesli až na 17%. V praxi to znamená, že hoci pred vyše rokom TN Markízy bežne sledovalo takmer pol druha milióna divákov, teraz to je len okolo 800 tisíc ľudí. Vyše pol milióna ľudí pozerá Noviny TV JOJ a asi o 150 tisíc menej Správy STV. Aj tieto televízie zaznamenali za rok pol evidentný pokles.

Pritom v marci sa televízie ešte nemohli vyhovárať na počasie ako na jar vlani. Vo svetle týchto faktov vyznieva boj novinárov proti novému tlačovému zákonu dosť malicherne. A už vôbec nevyzerá ako boj za divákov či čitateľov. Ukazuje sa, že ani extenzívne využívania práva na odpoveď zo strany politikov ľudí od médií – ich spravodajstva či mienkotvornej publicistiky, o čo predovšetkým ide – v skutočnosti neodradí. Zjavne ich dlhodobo odrádza niečo iné. A práve na to by novinári a majitelia médií mali hľadať na odpoveď. Je to nielen ich právo, ale aj povinnosť, ktorú im však žiadny zákon neuloží.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO