Najprv by som sa chcel dotknúť konferencie o budúcnosti Palestíny pod názvom Izrael – Palestína: Jedna krajina, jeden štát, na ktorej ste sa nedávno zúčastnili a ktorú zorganizovala madridská univerzita Complutense. Aký bol cieľ a význam tejto konferencie a čo od nej očakávate?

Nemám žiadne právo hovoriť v mene skupiny a to, čo poviem, treba vnímať ako moje osobné dojmy z priebehu konferencie. V nasledujúcich týždňoch podľa všetkého vydáme dokument v súlade s deklaráciou princípov, v ktorom sa skupina po prvýkrát vyjadrí kolektívne.

Začiatkom júla sa 16 akademikov, novinárov a aktivistov zišlo v El Escoriali neďaleko Madridu, aby pouvažovali o spôsoboch, ako zvýšiť prijateľnosť riešenia založeného na princípe jedného štátu pre Palestínčanov a Izraelčanov. Nikto z nás nie je naivný pokiaľ ide o pravdepodobnosť, že si niekto náš návrh dnes dôkladne vypočuje. Izrael, USA a väčšia časť medzinárodného spoločenstva vsadili príliš veľa, aby teraz dokázali upustiť od neúprimnej podpory oficiálneho riešenia: dva štáty pre dva národy. Napriek tomu si však všetci uvedomujeme, že niekto musí poukázať na to, že mŕtvola riešenia založeného na princípe dvoch štátov už dávno vychladla a že pokusy o vdýchnutie života do nej sú len márnením cenného času – času, počas ktorého sú Palestínčania zabíjaní a systematicky odsúvaní z toho posledného kúska domoviny, čo im zostal.

Význam stretnutia podľa mojich najlepších vedomostí spočíva v tom, že po prvýkrát – aspoň v modernej ére – sa izraelskí Židia a Palestínčania stretli na verejnom fóre, aby prediskutovali spôsoby spolunažívania na území historickej Palestíny. Spoločne skúmali nové okruhy politických možností, čo bol veľmi vzrušujúci zážitok. Dôležité bolo aj časovanie. Je zrejmé, že desaťročia amerických a izraelských machinácií a neúspech Palestínčanov v dosahovaní akýchkoľvek hmatateľných výsledkov po dlhom čakaní na štát začali podkopávať palestínsku jednotu. Boje v Gaze sú jasným náznakom straty politického smerovania v palestínskom vedení. Palestínčania potrebujú novú víziu, ktorá by nahradila skompromitovanú a skorumpovanú víziu ponúkanú hnutím Fatah či obmedzenú a obmedzujúcu víziu ponúkanú Hamasom. Práve argument za jednotný sekulárny demokratický štát môže byť pre Palestínčanov ponukou na takúto zjednocujúcu víziu ich budúcnosti a z dlhodobého hľadiska môže presvedčiť čoraz viac Izraelčanov, že práve tu sa nachádza aj ich budúcnosť v regióne.

Nič z toho sa neudeje za jednu noc a stretnutie v El Escoriali malo byť len prvým z mnohých ďalších, ktoré môžu prehĺbiť naše chápanie problematiky a rozšíriť našu základňu podpory. Podobne ako vo všetkých ostatných hnutiach, aj my budeme potrebovať veľa času na to, aby sme kľúčové otázky artikulovali tak, aby sme oslovili širšiu verejnosť. Našou nádejou musí byť, že Palestínčania čoskoro pochopia, že princíp jedného štátu im ponúkne cestu von z politickej slepej uličky, do ktorej ich zavlieklo medzinárodné spoločenstvo, a že aj aktivisti pochopia, že sa tu ponúka spravodlivé riešenie. Dúfajme, že aj progresívnejší Izraelčania si uvedomia to, že jeden štát je jedinou cestou na dosiahnutie spravodlivého a mierového riešenia pre oba národy. Potom to už bude otázkou začlenenia diskusie o princípe jedného štátu do širšej kampane, možno vo forme bojkotovania a sankcií, aby sme Izrael dostali pod tlak.

Aká bola nálada medzi účastníkmi konferencie? Aký je podľa nich pravdepodobný budúci vývoj v Palestíne?

Myslím si, že tým správnym slovom by bolo slovo „pokojná” – ale zároveň bola vzrušujúca: účastníci mali pocit, že diskusiu posúvajú dopredu. Všetci sme uznali veľkú úlohu, ktorá pred nami stojí, a neodkladnosť procesu tak v prospech Palestínčanov, ako aj Izraelčanov.

Neboli sme tam na to, aby sme robili kolektívne predpovede o vývoji v Palestíne mimo našich osobných diagnóz. Čo bolo dôležitejšie, je podľa mňa vyslovený názor skupiny, že hlavnou prekážkou pri hľadaní funkčného riešenia je, že Izrael sa permanentne definuje ako židovský štát. Tento fakt sa vo väčšine diskusií o konflikte prehliada alebo chápe nesprávne. Pozorovatelia majú tendenciu predpokladať, že židovstvo Izraela je dobrá vec, ktorú treba chrániť. Ide o veľmi čudný prístup, ktorý sme nevideli pri zaobchádzaní s nijakým iným novodobým etnickým štátom: viete si predstaviť, že by Nemecko bolo povzbudzované k tomu, aby posilňovalo svoje vnímanie ako árijského štátu alebo Juhoafrickú republiku ako afrikánskeho štátu? A podobne, viete si predstaviť, že by sa s árijským Nemeckom alebo bielou Juhoafrickou republikou zaobchádzalo ako s primeraným alebo férovým partnerom na rokovanie pre tých, ktorých chceli tieto krajiny zneužívať alebo odstrániť? Toto je v zásade problém, ktorému čelia Palestínčania.

Prvá vec, ktorá by sa pri hľadaní spravodlivého riešenia mala urobiť, je pozitívne vplývať na nedôveru Izraelu v negociačný proces, ktorá sa odvíja od jeho potreby ochraňovať svoj etnický charakter. To znamená, že pri akomkoľvek možnom rozdelení územia, ktoré bude Izrael podporovať či už na základe výsledkov rokovaní alebo ešte skôr ako jednostranne nanútené riešenie, hlavné kritérium bude demografické: ako udržať čo najvyšší počet Židov vnútri židovského štátu a čo najvyšší počet Nežidov mimo neho. Teoreticky by práve toto mohlo byť zdôvodnením zmysluplného rozdelenia územia na dva štáty (aj keď nie spravodlivého rozdelenia pre Palestínčanov). V skutočnosti sa to však neudeje z dvoch dôvodov, ktoré sa týkajú potreby Izraela ochraňovať svoje židovstvo.

Po prvé, pri akomkoľvek rozdelení územia bude Izrael čeliť veľmi vážnemu problému – čo robiť s pätinou svojho obyvateľstva, ktorú tvoria Palestínčania. Táto komunita sa rozrastá oveľa rýchlejšie ako židovská. Palestínčania žijúci v Izraeli majú veľmi obmedzenú podobu izraelského občianstva (na rozdiel od Palestínčanov žijúcich na okupovaných územiach, ktorí, samozrejme, nemajú nijaké občianstvo), ale čo je dôležitejšie, nemajú v Izraeli zmysluplnú štátnu príslušnosť. Veľmi sa nevie o tom, že izraelská štátna príslušnosť – ktorú dosť nezvyčajne Izrael oddelil od myšlienky izraelského občianstva – v právnom zmysle neexistuje. Izraelčania sú kategorizovaní podľa viac než 130 rôznych národností, vrátane „Židov“ a „Arabov“. Má to zmysel, keď pochopíme, že Izrael sa považuje za štát Židov, nie Izraelčanov. Jediná národnosť, ktorá v Izraeli niečo znamená, je židovská národnosť. A tak všetci Židia, nech už žijú kdekoľvek – dokonca aj tí, ktorí nie sú obyvateľmi Izraela a žijú mimo tejto krajiny – sú automaticky izraelskými občanmi, pretože sa považujú za židovských občanov, kým palestínski obyvatelia postrádajú zmysluplnú štátnu príslušnosť, pretože nie sú židovskými občanmi.

Tieto zvláštne právne triky môžu pôsobiť abstraktne, majú však veľmi reálne dôsledky. V súčasnosti sankcionujú štátom podporovaný rasizmus, ale pri riešení s dvoma štátmi by vydláždili cestu etnickým čistkám palestínskych obyvateľov Izraela. Keď Západ podporuje etnický projekt Izraela, v skutočnosti požehnáva temnú stránku židovského štátu.

A po druhé, v akýchkoľvek rokovaniach o rozdelení územia sa za stolom dostávajú do stretu silný etnický štát a slabé palestínske hnutie za národné oslobodenie. Izrael drží všetky karty okrem jednej: morálnosti svojich dôvodov. A už pre túto jedinú príčinu musí konať v zlej viere.

Predstavme si scenár, v ktorom bude Izrael úprimne súhlasiť s vytvorením životaschopného palestínskeho štátu. Výsledkom by bolo, že legitímny štát (palestínsky, kde štátna príslušnosť je založená na občianstve a území) by žil popri nelegitímnom štáte (židovskom, kde štátna príslušnosť je extrateritoriálna a je založená na etnic-kej príslušnosti). Všetci, ktorí by žili v rámci hraníc Palestíny, by mali mať právo stať sa palestínskymi obyvateľmi a občanmi. Aspoň teoreticky by sa tí Židia, ktorí dnes obývajú okupované územia, mohli stať palestínskymi občanmi (keby chceli), rovnako ako Židia, ktorí sa zosobášili alebo sa zosobášia s osobou s palestínskym ob-čianstvom. V závislosti od podmienok palestínskej imigračnej politiky by tam mohol ktokoľvek emigrovať a po určitom čase požiadať o palestínske občianstvo. Inými slovami, bez ohľadu na to, ako je krajina riadená, Palestína by bola ako väčšina iných štátov.

Nič z toho by neplatilo pre Izrael v prípade riešenia s dvoma štátmi, ak Izrael zostane židovským štátom. Aj naďalej by hľadal spôsoby, ako vylúčiť svojich nežidovských obyvateľov zo začlenenia v štáte, aj naďalej by hral právne triky, aby sa izraelské občianstvo nemohlo odlišovať od židovského občianstva, a všetkým Nežidom by bránil v imigrácii. Aj naďalej by sa staval proti tomu, aby sa izraelskí občania sobášili s Nežidmi, ako je to v súčasnosti, a výlučne z týchto dôvodov by si neželal rozvíjanie vzťahov medzi vlastným národom a národom v susednej Palestíne.

Inými slovami, pri mierovom riešení, kde by vznikla skutočná Palestína popri Izraeli ako ži-dovskom štáte by sa rýchlo ukázalo, že židovský štát nie je normálny, resp. legitímny druh štátu. Mier by zničil mýtus o normálnosti a demokracii Izraela, čo je samo osebe dobrý dôvod na to, prečo Izrael nemá záujem o nastolenie mieru alebo o rozvíjanie životaschopného palestínskeho štátu. V skutočnosti má všetky motívy na to, aby sabotoval sekulárne národné palestínske hnutie a povzbudzoval islamský extrémizmus, ako sa to už dlho deje. Ak sa Palestína stane islamským štátom s charakterom geta, bude odrazom niektorých „abnormalít“ židovského štátu. V postoji Izraela nemôže dôjsť k nijakým zmenám až dovtedy, kým neskoncuje so svojím etnickým projektom, a jediný spôsob ako to dosiahnuť je viesť kampaň PROTI Izraelu ako židovskému štátu a ZA nový jednotný sekulárny politický subjekt, v ktorom budú Židia a Palestínčania spolunažívať ako rovnoprávni občania. Palestínsky štát nemôže vzniknúť dovtedy, kým bude existovať etnický židovský štát túžiaci po tom istom území.

Dotknime sa teraz Palestíny. Mohli by ste opísať situáciu na Západnom brehu? Aký je tam vplyv Hamasu a Fatahu? Akú podporu tam podľa vás má Abbás?

Jedným slovom, situácia je hrozná. Izrael sa už desaťročia usiluje o taký výsledok, akého sme dnes svedkami na okupovaných teritóriách. Ako som už spomenul, Izrael sa vždy usiloval dosiahnuť dva ciele na okupovaných územiach: podporovať delenie v rámci palestínskeho národného hnutia s cieľom oslabiť ho a podnecovať nárast islamského extrémizmu, aby sa konflikt mohol začať označovať ináč ako dnes – namiesto koloniálneho konfliktu, v ktorom domáci obyvatelia, Palestínčania, bojujú za návrat svojho územia má ísť o prejav širšej „zrážky civilizácií“, v ktorej Izrael je na strane civilizácie a Palestínčania/moslimovia na strane barbarstva.

Veľa bežných Palestínčanov celkom dobre chápe, prečo sa veci nevyvíjali správnym smerom. Väčšina si plne uvedomuje, že vedenie Fatahu bolo v podstate kooptované Izraelom počas procesu z Oslo a že teraz upustilo od svojej úlohy odporu voči okupácii. Namiesto toho sa snaží rokovať absolútne o čomkoľvek, čo sú Izrael a Spojené štáty ochotné ponúknuť. Práve to vysvetľuje veľký presun podpory na stranu Hamasu v uplynulých voľbách v Gaze i na Západnom brehu. Medzinárodné spoločenstvo zostalo prekvapené súdržnosťou Hamasu od uvalenia hospodárskej blokády, je to však čiastočne odrazom toho, nakoľko pevná je podpora Palestínčanov pre toto hnutie. Mnohí si uvedomujú, že odpor je dnes dôležitejší ako kedykoľvek predtým a že Hamas je ešte stále súčasťou odporu a že Fatah ním už nie je.

Abbás je z pohľadu mnohých Palestínčanov skazeným tovarom, môže však získať z niekoľkých osobitných výhod, ktoré má na Západnom brehu:

1. Aj naďalej tam má viac podpory ako v Gaze, pretože situácia na Západnom brehu je oveľa jednoduchšia ako v Gaze. Niektorí Palestínčania na Západnom brehu, najmä tí, ktorí žijú v mestách, si možno myslia, že cesta spolupráce, ktorou sa vydalo hnutie Fatah, je pre nich lepšia – aspoň z krátkodobého hľadiska. V mestách ako Ramalláh ešte stále cítiť všetky hrôzy väznenia Gazy a niektorí obyvatelia Západného brehu si možno myslia, že potrebu úplného odporu ešte možno odložiť na neskôr. Niektorí z nich sú navyše znepokojení zjavne islamským programom Hamasu.

2. Je oveľa ťažšie zjednotiť pod jednotné palestínske hnutie odporu väčšie územie Západného brehu. V porovnaní s jediným getom v Gaze Západný breh tvorí pol tucta giet. Podpora zdola je na Západnom brehu oveľa viac rozvinutá v prípade Fatahu ako Hamasu a má viac možností organizovať sa pozdĺž celého územia pre ochotu Fatahu spolupracovať s Izraelom. Nezabúdajte, že Izrael väzní najmä poslancov za Hamas, nie za Fatah.

3. Izrael bude Abbásovi všemožne pomáhať, aby Hamasu zabránil prevziať moc na Západnom brehu a v Gaze. Tým sa ideologicky i geograficky zjednotí odpor pod vedením Hamasu, čo nemožno dopustiť. Pre príslušníkov Fatahu bola vyhlásená amnestia, v dôsledku čoho môžu byť kooptovaní spolu s Abbásom a izraelské vojenské skupiny sa tak môžu zamerať na zabíjanie bojovníkov Hamasu. Okrem toho sa Izrael postará o to, aby Abbásova spolupráca vyzerala produktívne – prepúšťaním väzňov atď.

4. Život v Gaze sa stane peklom, čo bude pre obyvateľov Západného brehu varovaním, aby sa nevydali tou istou cestou.

Je zatiaľ otázne, nakoľko účinné budú tieto kroky pri získavaní obyvateľov Západného brehu.

Čo sa podľa vás odohráva v izraelskej verejnej mienke? Ak ponecháme stranou osadníkov a ich podporovateľov, prečo izraelská verejnosť nepožaduje zmenu v politike? Nevidia, že teória „bite Arabov, oni rozumejú len sile“ sa úplne zdiskreditovala?

Táto otázka predpokladá, že v Izraeli, na trhu myšlienok, kde vyhráva ten najhodnovernejší, niet priestoru na pluralitu názorov. Takto však verejná mienka v Izraeli nefunguje. Podobne ako v iných vysoko ideologických spoločnostiach sú aj Izraelčania vzdelávaní tak, aby za prijateľnú považovali len úzku škálu názorov. A podobne ako v iných etnických štátoch, aj izraelskí Židia sú vychovávaní tak, aby verili tomu, že sú vyvoleným národom (aj keď mnohí z nich to interpretujú v sekulárnom zmysle) a že Nežidia budú vždy chcieť ich skazu. Existujú príklady aj iných etnických skupín, ktoré v moderných časoch rozmýšľajú takýmto „sebapohlcujúcim“, deštruktívnym spôsobom: Japonci, Nemci a Afrikánci. No možno etnický šovinizmus prevládajúci v Izraeli a myšlienky večného židovského obetovania sú schvaľované a podporované mnohými inými národmi, najmä posadnutosťou Západu neustále poukazovať na antisemitizmus na úkor všetkých iných foriem rasizmu či spoluprácou s Izraelom pri posúvaní tejto krajiny do epicentra zrážky civilizácií.

V tejto klaustrofóbnej ideologickej atmosfére Izraelčania nie sú pripravení vidieť opačnú realitu, čokoľvek, čo otriasa základmi ich svetonázoru alebo ich predstave o nárokoch. Izraelskí politici si už zvykli na prehlbovanie a využívanie takýchto predsudkov.

Okrem toho, podobne ako v iných spoločnostiach, strach predáva. Tak ako sa Američanom prezentuje nebezpečie prostredníctvom čiernych lupičov, čiernych násilníkov a čiernych zabijakov, aby sa väčšinou bieli politici mohli udržať pri moci a „zbraňová“ lobby zostala bohatá, tak je hrozba Izraelčanom prezentovaná cez genocídnych Arabov plných odporu voči Židom. Cieľom je zabezpečiť zisky pre obrovský miestny obranný priemysel a obojstranne výhodné vzťahy s americkým židovstvom. Ťažko povedať, ako dostať Izraelčanov z tohto sveta ilúzií.

Do akej miery možno izraelské kroky vysvetľovať judaizmom a jeho učením? Je v ňom rasizmus voči Arabom určujúcim faktorom alebo nie?

Nie som si istý, nakoľko som stotožnený s myšlienkou, že s judaizmom sa spája čosi, čo vysvetľuje vývoj moderného Izraela. Viem, že niektorí disidentskí izraelskí intelektuáli tvrdia, že myšlienky oddelenia a vyvolenia v judaizme sú základom izraelskej politiky – určitý spôsob znovuobjavenia života v gete v industrializovanej ére. Ja prednostne hľadám vysvetlenia izraelských politických dogiem skôr v etnických ako v náboženských rozmeroch židovského štátu. Skôr by som tvrdil, že Izrael sa správa spôsobom typickým pre etnický štát. Nacistické Nemecko bolo posadnuté pojmami „Volk“ a „Lebensraum” a Afrikánci zas prišli s myšlienkou Bantu-stanu, aby tak riešili demografickú hrozbu zo strany toho Druhého. Izraelský rasizmus, krádeže územia či stavanie múru, možno vysvetliť práve z tohto pohľadu.

Čo si myslia Izraelčania o amerických neokonzervatívcoch? Považujú ich za skutočných priateľov Izraela?

Svojím spôsobom sú neokonzervatívci inšpirovaní izraelskou víziou budúcnosti. Izraelskú paradigmu regionálnej bezpečnosti aplikujú na globálnej úrovni. Usilujú sa o americkú nadvládu nad svetom, rovnako ako sa izraelskí stratégovia usilujú o regionálnu nadvládu. Jedni i druhí príčinne pohŕdajú arabskou a moslimskou „mentalitou“, ktorá je podľa nich iracionálna a zásadne sa líši od osvietenej západnej mentality. Obaja veria v „nekonečnú vojnu“. A obaja veria v to, že vytvorením chaosu a nestability okolo seba môžu manipulovať a ovládať svojich nepriateľov. Vzhľadom na túto podobnosť v myslení nie je až také prekvapujúce, že Izraelčania vo všeobecnosti schvaľujú neokonzervatívnu politiku a že neokonzervatívci sú skrátka a dobre otupení Izraelom. Niet divu, že Izraelčania boli nadšení útokom na Irak a že horlivo očakávajú, že USA zopakujú túto ničivú politiku aj voči Iránu.

Libanon: mnohí v regióne hovoria, že vojna, ktorá sa odohrala minulé leto, bola len prvým kolom a že táto vojna sa v blízkej budúcnosti obnoví. Súhlasíte s týmto tvrdením? Ak áno, čo by podľa vás Izraelčania chceli dosiahnuť obnovením tejto vojny? Naozaj veria v „odzbrojenie Hizballáhu“?

Takmer určite dôjde k ďalšej vojne. Izrael nemá záujem o mier v regióne, ktorý by poškodil jeho záujmy, aj preto musí viesť vojnu. Problémom je, že mier by Izraelu priniesol jednoduchú anonymitu: bol by to len ďalší malý štát na Blízkom východe, bez ropy v Perzskom zálive. Prečo by mali USA každoročne platiť Izraelu ďalšie miliardy dolárov ako pomoc, keby bol Izrael v stave mieru?

Kým vojna pokračuje, Izrael si pokojne sedí. Spĺňa si svoju hlavnú funkciu v mene USA – udržiava ostatné štáty v regióne v stave nervozity a neistoty z toho, čo ešte príde. Toto je tradičná politika na princípe rozdeľuj a panuj: Izrael rozhoduje, kto bude potrestaný útokom, kto bude odmenený mierovou dohodou a veľkorysosťou zo strany USA. Izrael môže zároveň USA chrániť pred dôsledkami tak, že zaútočí na susedné štáty v súlade so širšími strategickými cieľmi USA. Napríklad tie milióny bômb zhodených na južný Libanon boli americkej výroby a dodané Spojenými štátmi, hnev je však namierený v prvom rade na Izrael, nie na USA.

Sú tu aj iné prínosy. Napríklad pre izraelský mohutný obranný priemysel. Ako uviedla Naomi Kleinová, počas intifády biznis dosiahol rozmach, keďže Izrael vyvíja nové technológie na vedenie vojny v mestách, na ovládanie davu či na uväzňovanie civilného obyvateľstva. A to je možné len dovtedy, kým Izrael dokáže využiť okupované teritóriá ako gigantické laboratórium pod šírym nebom na vykonávanie experimentov na ľuďoch.

Okrem uvedených všeobecnejších dôvodov sú aj tri špecifickejšie dôvody, prečo musí Izrael viesť ďalšiu vojnu proti Libanonu a možno aj Sýrii. Po prvé, Biely dom potreboval oslabený Hizballáh a vystrašenú Sýriu pred tým, ako vôbec mohol začať uvažovať o útoku a Irán. Zlyhanie Izraela minulé leto zanechalo Telv Aviv a Washington v rozpakoch, keď už nevedeli ako ďalej, aby dosiahli svoje ciele. Druhým dôvodom je strach v Izraeli z toho, že nerozdrvením Hizballáhu izraelská armáda stratila to, čo sa nazýva hodnota „zastrašovania“: Arabi si uvedomili, že izraelská armáda nie je neporaziteľná. Izraelčania sa obávajú toho, že skupiny ako Hamas a štáty ako Sýria sa poučia z tejto epizódy – že izraelskú armádu možno poraziť. A po tretie, v Izraeli prevláda pocit, že ak armáda krajiny nezničí Hizballáh, USA sa jedného dňa môžu začať pýtať, čo majú z toho, že podporujú jednu z najsilnejších armád na svete, ak nedokáže poraziť vojsko niekoľko tisíc naverbovaných príslušníkov na čiastočný úväzok. Zo všetkých týchto dôvodov Izrael potrebuje ďalšiu šancu dokázať, že zvládne Hizballáh či Sýriu.

Čo hovorí židovská „ulica“ o možnej vojne medzi USA a Iránom? Možno americký útok na Irán vnímať ako reálnu možnosť? A akú palestínsku odpoveď možno podľa vás očakávať na takúto situáciu?

Reakcia izraelských Židov je dosť predvídateľná. Výskumy verejnej mienky ukazujú, že Izraelčania takmer jednotne s nadšením očakávajú americký útok na Irán, rovnako ako v minulosti očakávali inváziu do Iraku. Sú rovnomerne rozdelení pokiaľ ide o možnosť, že by Izrael sám zaútočil na Irán. Sčasti to môže byť odrazom pocitu zraniteľnosti po ponížení v Libanone a sčasti aj strach z prelomenia zväzkov so svojím americkým patrónom. Okrem toho sa Izraelčania môžu obávať aj toho, že vhodná chvíľa na útok na Irán už pominula. Súčasná izraelská nerozhodnosť ohľadom Iránu môže byť znakom toho, že armáda si potrebuje kúpiť čas, aby si premyslela ďalšiu stratégiu po neúspechoch v Libanone.

Pod palestínskou reakciou zrejme máte na mysli reakciu palestínskeho vedenia. V súčasnej situácii je jednoznačná a jednotná palestínske reakcia je zrejme nepravdepodobná. Irán je na okupovaných územiach hráčom, aj keď menšieho rozsahu. Dá sa predpokladať, že Irán sa usiluje financovať a pomáhať Hamasu (podobne ako v prípade Hizballáhu) napriek sektárskym rozdielom, ktoré medzi nimi existujú. Hamas potrebuje všetku pomoc, aby mohol odvrátiť spojenú opozíciu Izraela, USA a vedenia Fatah voči svojej vláde, takže aliancia je zo strany Hamasu potrebný krok. Hamas je ovplyvnený aj úspechmi Hizballáhu v boji proti Izraelu a poučí sa z týchto lekcií, podobne ako mnohé ďalšie skupiny na Blízkom východe. Vzhľadom na nepriateľstvo medzi Hamasom a Fatahom sa možno domnievať, že všetko, čo je dobré pre Hamas (silný Irán), je zlé pre vedenie Fatahu okolo Abbása.

Popularita Hizballáhu v Palestíne je zrejmá. Nakoľko je v Palestíne populárny Irán a Chomeneí, resp. Hizballáh a Nasralláh?

Na Západe sa to zvyčajne prezentuje veľmi zjednodušene – Palestínčania oslavujú teroristov. Pre mnohých ľudí zo Západu to má zmysel, pretože im západné médiá a politici ponúkajú obraz Iránu a Hizballáhu ako teroristov, ktorí túžia po zničení Izraela. Tento pohľad však nie je veľmi dôveryhodný mimo západných krajín, pretože to jednoducho nezodpovedá faktom. Ak je Hizballáh teroristická skupina, je to veľmi zvláštna teroristická skupina: dokonca aj americký Kongres sa usiloval identifikovať teroristické činy, za ktoré je Hizballáh údajne zodpovedný. A dokonca aj tých pár teroristických činov, ktoré mohol spáchať Hizballáh – aj keď na to niet dostatok dôkazov – bolo vykonaných takmer pred dvoma desaťročiami.

Hizballáh bol založený ako šiítske hnutie odporu na vytlačenie Izraelu z okupovaných území v Libanone, nie na jeho zničenie. Odvtedy vytvoril sieť skrytých základní po celom južnom Libanone, vybudoval základný arzenál s pomocou Iránu a zriadil si vlastnú tajnú službu, ktorá prenikla do vojenských tajomstiev Izraela a zároveň Izraelu zabránila preniknúť do vlastných vojenských štruktúr – a to všetko v odôvodnenej viere, že Izrael sa chce vmiešať do libanonských záležitostí spôsobom, ktorý narúša bezpečnosť krajiny a jej záujmy, a že Izrael je preto potrebné zahnať.

Všetky tieto výsledky sú dostatočným dôvodom, prečo si Hizballáh všade získal nepriateľstvo sionistov a prečo sa silnej izraelskej lobby podarilo vykresliť portrét Hizballáhu tak, ako je zobrazovaný na Západe. Palestínčania, podobne ako väčšina Arabov na Blízkom východe, nesledujú západné médiá, a preto nemajú nijaký dôvod nechať sa zlákať týmito výmyslami. Chápu, že Nasralláh sa ukázal ako majstrovský politický i vojenský taktik a stratég, ktorý využil svojich niekoľko tisíc bojovníkov na opakované poníženie izraelskej armády, jednej z najsilnejších na svete a podporovanej USA. Tým si získal medzi Palestínčanmi veľký rešpekt a jeho činy by chceli niektorí napodobniť vo vlastnom prejave odporu voči izraelskej okupácii.

Podľa mňa to však zasahuje ešte ďalej. Osobitne zrejmé to je medzi palestínskymi obyvateľmi Izraela, ktorí čelili raketovým útokom Hizballáhu rovnako ako izraelskí Židia. Väčšina palestínskych občanov Izraela, vrátane kresťanov, prechováva voči Nasralláhovi nebývalý rešpekt napriek tomu, že v jeho rukách trpia. Nie je to nijaká perverzná forma masochizmu. Oni si jednoducho vážia jasný rozdiel, ktorý Nasralláh robí vo svojich vystúpeniach medzi Izraelčanmi a Židmi (v konečnom dôsledku, nie všetci Izraelčania sú Židia) a medzi Židmi a sionistami (nie všetci Židia sú sionisti). On a jeho skupina Hizballáh sa stavajú proti sionizmu, pretože si myslia, že samozvaný etnický štát je hrozbou pre seba samého, pre Palestínčanov i pre svojich susedov z mnohých dôvodov, ktoré som už spomínal. Palestínskym občanom sa páči, že vníma rovnako ako oni etnický charakter Izraela a jeho zlé úmysly, čosi, čo mnohí arabskí lídri – vrátane palestínskeho vedenia na okupovaných územiach – nedokázali pochopiť. Ak niekto niekedy dokázal, že arabský svet sa nemusí večne obávať strachu z Izraela a byť manipulovaný jeho politikou rozdeľuj a panuj, je to Nasralláh. Práve on vracia Palestínčanom a ďalším Arabom časť ich sebaúcty.

Nálady Palestínčanov voči Iránu sú podľa mňa trochu zložitejšie. Samozrejme, nikto tu neverí v mýty o tom, že Irán plánuje „vymazať Izrael z mapy“, ktorými je balamutený západný svet. Opäť je jednoduché vylíčiť Irán na Západe ako teroristický štát, keď médiá pôsobia viac než len ako propagandistický nástroj pre americkú a izraelskú vládu, a potom prekrútiť palestínsku podporu Iránu ako podporu terorizmu. Nálady voči Iránu sú však trochu zmiešané. Tam, kde Nasralláh pôsobí oddane a duchovne, sú iránski klerici puristickí a pobožní. Tam, kde je Nasralláh populárny, je iránsky sekulárny líder Mahmúd Ahmedínedžád len čistý populista. A kým hizballáhski šiíti pochádzajú z arabského sveta, iránski šiíti sú Peržania. Ale samozrejme, Irán je dobrodincom: Nasralláhov talent je známy len vďaka peniazom a podpore Iránu, preto ho Palestínčania oslavujú. A Hamas rovnako potrebuje patróna v Iráne, ak chce nasledovať vodcovstvo Hizballáhu.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO

Původně publikováno na blogu "Vineyard of the Saker"