Dr. Tisu obhajovali dr. Ernest Žabkay a dr. Michal Grečo. Ďurčanský mal obhajcu ex offo a Macha obhajoval dr. Kšiňan. ( Mach mu v priebehu procesu odobral plnú moc. )

Anton Rašla v doslove ku knihe amerického psychológa G. M. Gilberta Norimberský denník píše: "V priebehu druhej svetovej vojny sa po skúenostiach z minulosti vynárala obava, že tí ktorí vojnu rozpútali a ktorí je vedú zločinnými metódami, opäť uniknú trestu a že sa môže zopakovať komédia s naháňaním Wilhelma II. A tak vlády spojeneckých štátov pritihitlerovskej koalície urobili dosť zavčasu opatrenia pre spravodlivé potrestanie tých Hitlerových odborníkov a podriadených, ktorí na jeho rozkaz, alebo zo služobnej horlivosti, spáchali na národoch okupovaných krajín bezpríkladné zločiny. "

Londýnska dohoda o stíhaní a potrestaní hlavných vojnových zločincov európskych krajín Osi, dojednaná vládou ZSSR, USA, Veľkej Británie a dočasnou vládou Francúzska bola podpísaná 8. augusta 1945. Neskôr k nej pristúpilo ďaších 19 štátov. Článok 6 Medzinárodného vojenského tribunálu stanovil tri kategórie zločinov, ktoré majú za následok trestnú zodpovednosť jednotlivca: zločiny proti mieru, vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti.

Před začatím procesu

Ešte pred procesom prebiehal boj o predsedu senátu. Demokratická strana (DS) mala prevahu v predsedníctve Slovenskej národnej rady (predseda SNR Letrich, podpredsedovia Polák a Cvinček, za KSS Šmidke a Horváth) i v pléne.

Schôdzu predsedníctva SNR 8. novembra 1946 viedol Polák, ktorý povedal, "že nebude dobré, keď proces povedie dr. Daxner, lebo on neviedol šťastne predchádzjúce procesy a nie je dobré, keď všetky procesy vedie jeden. . . " Šmidke oponoval, že by nebolo spravodlivé zveriť najdôležitejší proces inému. Nakoniec bolo prijaté uznesenie, " že pán podpredseda Šmidke súhlasí, aby táto záležitosť (presedu senátu, V. B. ) bola daná na rozhodnutie Národnému frontu. "

22. novembra 1946 politický referent ministra dopravy Pietora dr. Vilinský obvinil dr. Daxnera z rozširovania správ, že dostal od pána prezidenta príkaz, aby odsúdil dr. Tisu na smrť. Po procese sa vraj za odmenu stane generálnym konzulom v Kijeve. dr. Daxner trpí progresívnou paralýzou. Vilinský pozná docenta, ktorý by bol ochotný to potvrdiť. V prípade, že dr. Daxner nebude pozbavený vedenia senátu, DS odvolá svojich zástupcov zo senátu. DS je ochotná prijať hocikoho, okrem dr. Daxnera.

V januári 1947 píšu na predsedníctvo SNR rímskokatolícki biskupi: ". . . Prichodí zamyslieť sa nad tým, čo by sa bolo so slovenským národom stalo, keby plán Horthyho bol zvíťazil?. . . Bude patriť štátnej prezieravosti a veľmi poslúži pokoju národa, keď prípad vyrieši sa spôsobom šetrným a nie bezohľadnou tvrdosťou. . . ArcibiskupKarol Kmeťko, biskupi Jozef Čársky, Andrej Škrábik, Jozef Tomanóci, Karol Jantausch, Eduard Nécsey. "

V polovici januára československé veľvyslanectvo v Moskve informovalo o náleze časti Tisovho archívu, ktorý obsahuje aj Tisovu korešpondenciu s Hitlerom. Napriek sľubom, že archív bude vydaný, sa tak do skončenia procesu nestalo. Bol však predvený Ferdinand Čatloš, bývalý minister obrany, ktorý bol od vypuknutia povstania v zajatí v Sovietskom zväze.

Hlavné pojednávanie sa skončilo 9. marca 1947. Žaloba žiadala pre obžalovaných trest smrti. Demonštrácie sa konali v Piešťanoch, v Chynoranoch a v Trenčíne. Protidemonštrácia komunistov, bývalých partizánov a vojakov SNP bola 21. marca 1947 v Bratislave pod heslom: "Vernosť republike, za ochranu nezávislosti Národného súdu, za rozhodné zákroky proti útokom na režim. "

Pred vynesním rozsudku sa zintenzívnilo úsilie dosiahnuť udelenie milosti. 31. marca 1947 slovenský biskupský zbor píše list vláde a predsedovi SNR Letrichovi: ". . . Ak by Národný súd dr. Jozefa Tisu skutočne na smrť odsúdil, už teraz uctive prosíme o. . udelenie milosti. . . Udelením milosti. . . by boli slovenskí katolíci vo vernosti k štátu ozaj posilnení. . " Rovnaké poslanie mala aj návšteva biskupa Ambróza Lazíka u prezidenta Beneša.

15. apríla 1947 vyniesol Národný súd rozsudky smrti nad Tisom a Ďurčanským. Senát vylúčil uznesením z konania Alexandra Macha pre nemoc.

Anton Rašla v knihe Proces s dr. J. Tisom píše, že Mach sa pri poslednom slove správal celkom inak ako Tiso. Jeho kajúcnosť sa zdala úprimná, aj keď to niekedy znelo teatrálne. (Machova záverečná reč dojala dr. Šujana k slzám, prítomná Daxnerova manželka sa rozplakala a vyhlásila, že Mach nesmie byť odsúdený na smrť a aj manželky ostatných aktérov procesu pripomínali manželom, že Mach má päť deti a " je to fešák. ") "Keď bude Tisovi udelená milosť, bolo by nespravodlivé, aby Mach bol popravený. . . Preto som pri navrhovaní trestu v záverečnej reči uviedol, aby trest u Macha bol vykonaný zastrelením. . . Potom sme spolu s dr. Gerom vymysleli riešenie: vylúčenie veci obžalovaného Macha na osobitné pjednávanie. Dôvod vylúčenia. . . bude, že sa Mach nemôže osobne zúčastniť pojednávania pre ťažkú chorobu. . .

Spor o udelenie milosti

Už na druhý deň po vynesení rozsudku doporučil žalobca Rigan udelenie milosti Tisovi a Machovi. Žiadosť o milosť a o odklad výkonu trestu (v retribučnom procese musel byť rozsudok vykonaný do 48 hodín) podali aj obhájcovia Ernest Žabkay a Martin Grečo. Národný súd udelenie milosti nedoporučil. DS bola pre udelenie milosti, KSS a KSČ, sociálni demokrati a národní socialisti pre výkon trestu smrti.

Žiadosť o milosť predložil P- SNR 15. apríla povereník spravodlivosti Ivan Štefánik ( "Navrhujem, aby trest smrti dr. Jozefa Tisu bol zmiernený na doživotnú trestnicu. ") Vraj I. Horváth navrhol nezaujať stanovisko, pretože ide o rozhodnutie politické a keďže sa predsedníctvo skladá z doch zástupcov KSS a troch z DS, pričom názory sa rôznia, nerozhodlo by predsedníctvo ako orgán, ale strana. Anton Rašla napísal, " že rozhodujúcim pri rokovaní bol hlas podpredsedu SNR za DS povstalca pplk. Milana Poláka. . "

Bolo prijaté rozhodnutie: "Predsedníctvo SNR v zmysle ustanovenia bodu b) čl. I . Protokolu z 11. apríla 1946 uznáša sa predložiť návrh povereníka spravodlivosti vláde. "

Beneš odovzdal rozhodnutie vláde spolu so sprievodným listom Gotwaldovi: ". . . Považuji v zájmu státu a klidného vývoje republiky za nutné, aby v této otázce byla mezi námi zachována jednota. . . " Vláda sa na svojom mimoriadnom 78. (tajnom) zasadnutí zišla 16. apríla 1947 o 17. 00 hod. Gottwald prečítal návrh povereníka (zdôraznil, že je bez stanoviska P-SNR) a správu predsedu Zboru povereníkov --bez stanoviska povereníka spravodlivosti a ZP. Gottwald navrhol uznesenie: "Vláda. . . nedoporučuje, aby sa milosť udelila. Pokiaľ ide o požiadavku, aby bol odložený výkon trestu. . . nie je v zhode s ústavnými predpismi, aby nariadenie SNR zakladalo alebo vymedzovalo kompetencie prezidenta republiky. . . . "

Okrem podpredsedu vlády Ursínyho (DS) a lidovcov sa všetci členovia vyjadrili proti udeleniu milosti. Vladimír Clementis povedal, že sa síce uvádzajú mravné dôvody (kňazský stav) preto, aby od výkonu trestu bolo upustené. Tiso však neprejavil ľútosť nad svojím počínaním, ale prehlásil, že by postupoval rovnako, keby sa situácia opakovala. (O Tisovi napísal obhajca dr. Žabkay: "Predovšetkým však neodsúdil nepochybne negatívne fakty, najmä zločiny proti ľudskosti. . . Odmietol to a tvrdil nám, že keby odsúdil čokoľvek, čo Nemci popáchali, alebo ľutoval obete, vysvetľovali by si to, že sa zlomil a uznáva svoju vinu. "). Jan Masaryk súhlasil s dr. Clementisom pokiaľ ide o skutkovú podstatu a otázku viny a trestu. Rozhodol sa ako nepolitický minister zdržať hlasovania, ale keby záležalo na jeho hlase, aby sa dosiahla väčšina, rozhodne by hlasoval pre výkon trestu. Väčšinou hlasov sa vláda rozhodla milosť neudeliť.

O 22. 00 hod. " sa dostavil pán predseda vlády K. Gottwald k pánovi prezidentovi a oznámil mu rozhodnutie vlády. "

Prezident a predseda vlády podpísali oznámenie o rozhodnutí :

"Vzhledem k tomuto usnesení vlády milost neuděluji. "

V Praze dne 16. dubna 1947. dr. EB, Gottwald. "

Anton Rašla k tomu dodáva (Proces s dr. J. Tisom): ". . . o dvadsať rokov neskôr som sa od bývalého člena londýnskej exilovej vlády Jána Lichnera dozvedel (v Leopoldove sme boli v jenej cele), ako sa Beneš pozeral na Tisu. Lichner chodieval k Benešovi aj do jeho úkromného sídla. . Vraj kedykoľvek prišla reč na Tisu, Beneš sa rozčúlil a v hneve sa zrejme nekontroloval. . . V minulosti vraj Beneš pokladal Tisu za "svojho" človeka v HSĽS. Je totiž známe, že keď bola v roku 1927 utvorená tzv. panská koalícia, Tiso sa stal ministrom zdravotníctva. . . a pokladali ho za mierneho a rozumného poslanca HSĽS - autonomistu. A bol to Tiso ktorý,. . . po abdikácii Masaryka, presvedčil Hlinku, že treba presadiť Beneša proti Nemcovi. . . O Benešovi bolo známe ako si zakladá na tom, že všetko predvída, že má najlepšie informácie a politicky sa nemýli. Preto asi považoval Tisovo preveslovanie za odpadlíctvo a osobnú urážku. . . V takých chvíľach vraj Beneš vybuchol: "A zato musí Tiso visieť!" Musím však potvrdiť, že pri príprave alebo počas procesu sa nikto nepokúšal súd ovplyvniť. A ani nbolo treba. Stala sa totiž taká zaujímavá príhoda". Antom Rašla ďalej popisuje priebeh tajnej porady v Daxnerovej kancelárii za prítomnosti Rigana, Šujana a Geru.

". . . Upozornil nás, aby sme zachovali diskrétne mlčanie. Oznámil nám, že sa práve vrátil zo zámku v Topoľčiankách, kde ho na jeho žiadosť prijal Beneš. . . Vraj Benešovi oznámil, že obžaloba na Tisu, Macha a Ďurčanskému mu už doručili a že koncom roka sa môže začať hlavné pojednávanie. Podľa zákona a podľa obžaloby súd nemôže vyniesť iný trest ako trest smrti. . . Preto sa vraj priamo Beneša opýtal, či dá Tisovi milosť!. . . Podľa Daxnerovho rozprávania vraj Beneš na jeho otázku odpovedal: "Pane předsedo, já jsem ústavní president a udělám to, na čem se usnese vláda. " Túto epizódu som považoval za takú dôležitú, že som nezachoval diskrétnosť a oznámil som to podpredsedovi vlády Viliamovi Širokému. . . Široký to všetko počúval s napätou pozornosťou, pokyvoval hlavou a nakoniec povedal stroho akoby pre seba: "Tak on sa podriadi rozhodnutiu vlády!?" Ale inak sa o Daxnerovi a o celej veci podrobnejšie nevyjadril. Mám podozrenie, že Široký (alebo aj vedenie KSS?) si túto príhodu dobre zapamätal a že to potom zohralo svoju úlohu, keď po vynesení rozsudku nad Tisom bol vo vláde boj o udelenie či neudelenie milosti (mohol tu byť "február" o rok skôr?). "

O uznesení vlády vedel Letrich hneď po skončení schôdze, hoci oficiálnu správu mu doručil pplk. Viktorín v jeho byte dňa 17. 4. 1947 o 1 hod. 32 v noci. Poslal odkaz prezidentovi: "Dozvedám sa, že vláda republiky. . . uzniesla sa nedoporučiť pánovi prezidentovi žiadosť odsúdeného dr. Jozefa Tisa o milosť k priaznivému vybavniu. Toto stanovisko vlády je v rozpore s 1. článkom litera b) protokolu o dohode vlády a SNR z 11. 4. 1946, lebo tento predpis jej nedáva oprávnenie uznášať sa na návrhoch pánovi prezidentovi, ale dáva jej len právo vrátiť návrh povereníka spravodlivosti predsedníctvu Slovenskej národnej rady, ak má proti nemu námietky z hľadiska celoštátnych záujmov. "

Odkaz prišiel už po rozhodnutí prezidenta. Od dr. Škarvana ho prevzal kancelár Smutný a okamžite ho odovzdal na úrad vlády a ráno prezidentovi. Na druhý deň 17. apríla 1947 o 7. 55 prezident zaujal stanovisko:". . . dohodu uzavrela SNR s vládou. Prejednanie postupu aj v tomto konkrétnom prípade je nutné preto dosiahnuť s vládou. Budem informovať pána predsedu vlády. " Škarvan upovedomil Letricha o stanovisku prezidenta a dodal, že pán prezident odišiel na vidiek.

18. apríla 1947 o 5. 30 hod. bol dr. Jozef Tiso popravený.

Spor po vykonaní rozsudku pokračuje

Vedenie DS uverejnilo v Čase niekoľko dní po vykonaní rozsudku článok "Ako to v skutočnosti bolo?" Autor píše, " že predloženie povereníkovho návrhu vláde na udelenie milosti je súhlasom predsedníctva SNR s návrhom a že k tomu nebolo treba osobitného uznášania sa. . . Preto platí,. . . že predsedníctvo SNR sa stotožnilo s povereníkovým návrhom. . "

Článok vyvolal búrku. Gottwald so Širokým vo vláde žiadali vyvodiť dôsledky voči DS, pretože vedie na Slovensku kampaň, ktorá môže veľmi poškodiť záujmy republiky a jednotného štátu. Povážlivým spôsobom je kritizovaný postup prezidenta republiky ". . . Po vykonaní rozsudku bol kľud aký sme snáď ani nečakali," povedal Gottwald, ". . . a do toho vpadne stanovisko DS: my demokrati sme. . . urobili všetko pre záchranu dr. Tisa, ale komunisti, vláda a prezident ho popravili. . . Také stanovisko ako zaujala DS nie je zlučiteľné s jej účasťou vo vláde. "

Podpredseda vlády Ursíny hájil DS a nadhodil Machov prípad: " Mach je zdravý, nič mu nie je. "

23. apríla 1947 na schôdzi P-SNR navrhol Letrich odvolať predsedu NS Daxnera a Šmidke žalobcu Rigana. Letricha volal Gotwald, aby sa nemenilo nič na osobe predsedu NS dr. Daxnera, lebo by v tom musel vidieť zásah do sudcovskej nezávislosti a upozornil, že odvolanie dr. Daxnera by sa chápalo ako demonštrácia proti vláde a prezidentovi. dr. Rigan sa vzdal svojej funkcie očakávajúc, že tak urobí aj Daxner. Nestalo sa. Rozsudok nad Machom vynesený 15. mája 1947 -- 30 rokov väzenia, (odpykal si 23), nie rozsudok smrti ako sa všeobecne očakávalo, zvýšil napätie . DS v tom videla záujem KSS.

Poslanci za DS interpelovali v SNR 19. mája 1947, že. . . "zdravotný stav obžalovaného bol 15. apríla 1947 práve taký, ako bol počas celého pojednávania, takže nebolo dôvodu vylučovať jeho prípad zo spoločného rozhodovania. . . " Znalci usúdili " že by muselo ísť o neobvyklý prípad, aby sa tri týždne (presne za 23 dní) špecifický pľúcny proces starý 15 rokov s podozrením na čerstvý rozpad štabilizoval. . . " Poslanci položili dve otázky: či sú tieto okolnosti SNR známe a čo urobí SNR, aby sa podobné porušenie zákona a znevažovanie Národného súdu neopakovalo.

Uznesením predsedníctvo Daxnera z funkcie odvolalo a za predsedu NS menovalo odb. radcu Ivana Vesela. Podpredsedovia SNR Šmidke a dr. Horváth boli proti, opustili zasadnutie s tým, že až do rozhodnutia v NF sa nezúčastnia zasadnutí .

Gottwald 3. júna 1947 navrhol vláde prehlásiť rozhodnutie o odvolaní Daxnera a menovanie Vesela za protiústavné a teda zrušené. Okrem členov vlády za DS všetci súhlasili.

P- SNR bez komunistov protestovalo proti tomuto postupu, " ktorý nemá opory v žiadnom predpise. . . ani v politických dohodách, uzavretých medzi vládou a P-SNR. . . Právo menovať a odvolávať sudcov Národného súdu spadá do výlučnej pôsobnosti a príslušnosti predsedníctva SNR. . . "

Na schôdzi vlády 17. júna 1947 Gottwald uviedol, že v piatok 13. júna. dostal list so stanoviskom P- SNR. List je však datovaný 9. júna 1947. Medzitým sa konala schôda NF dr. Letrich bol v Prahe a list nespomínal. Ako je možné, že list, ak nebol antidatovaný, potreboval taký dlhý čas na cestu. (Jan Masaryk: " možno ho niekto doniesol pešo. ") Minister V. Kopecký list považuje za "najzávažnejší dokument najseparatistickejšieho stanoviska. . . Malo by sa usporiadať manifestačné vystúpenie všetkých českých strán na obranu republiky. . . Ak bude takýto vývoj na Slovensku, nebude sa vláda báť dosadiť na Slovensko zvláštný vládny výbor. " Ursíny reaguje, že k odvolaniu dr. Daxnera nedošlo pod vplyvom ľudákov, ale pre rozusudok nad Šaňom Machom. Ripka cíti " duch Mníchova. . . Ak si páni myslia, že môžu jednať ako Sidor a Tiso. . . tak sú na veľkom omyle, lebo sa nepíše rok 1938 ani 1939. . a zdá sa, že na Slovensku na to zabudli. " Gottwald sa pohorší, "že vláda má napraviť chybu. " A uzavrie: " Ide o neslýchaný dokument v podobnom duchu ako sme zažili v roku 1938. " Je potrebné, aby: " vláda uložila ministrovi spravodlivosti, ihneď zariadiť opatrenia na vykonanie uznesenia vlády z 3. 6. 1947. Úrad predsedníctva vlády zistí ako došlo k napísaniu listu, či list vyplynul z jednania P-SNR, opatrí podrobný zápis z jednania P-SNR, opatrí presné znenie uznesenia P-SNR, ktorým zakončilo jednanie o obsahu listu. "

V ten istý deň rokovalo aj P- SNR už za účasti zástupcov KSS. Letrich konštatoval, že prvý raz v dejinách Národnej rady, niekto zasiahol do jej právomocí tým, že zrušil jej uznesenie. Rozhodnutie vlády je diletantské. Ak vláda potrebovala zrušiť rozhodnutie z politických dôvodov mala ho odôvodniť politicky. " Moje rozhodnutie nebolo politické. . . boli to vecné dôvody. . . Ja som aspoň takým povstalcom ako Daxner. . . Keď sa mi povie, že tu sme rozhodli tak, ako nám ľudácka klika nadiktovala, musím si to vyprosiť. Ja si od nikoho v tejto republike nedám nadávať do ľudákov," povedal Polák. V priebehu rokovania je SNR telefonicky informovaná o uznesení vlády.

Vláda v spore zvíťazila najmä vďaka "tretej pražskej dohode", ktorá podriadila slovenské národné orgány centrálnej vláde, roztrieštenosti slovenských politických strán a jednote KSČ a českých politických strán.