Fašizmus je vo svojej podstate sociálnodarvinistická teória. Hitler sa vo svojich úvahách v Mein Kampfe prezentuje ako xenofób, ktorý verí vo výnimočnosť vlastného kmeňa (národa). V jeho interpretácii je svet miestom tvrdého zápasu o prežitie, kde prežijú len najsilnejší. Hitler túžil po tom, aby medzi víťazmi evolučného boja nechýbali príslušníci jeho vlastnej, árijskej rasy. Dôsledne realizoval svoje predstavy, keď sa snažil pre svoj kmeň zabezpečiť dostatočný Lebensraum. Keďže žiaden prázdny priestor v okolí už k dispozícii nebol, musel ho zabezpečiť silou a rozpútal tak svetovú vojnu. Na domácej pôde bojoval za životaschopnosť árijskej rasy opatreniami, ktoré ju mali ochrániť od degenerácie. Aby sa rasa vyhla degenerácii, musela zostať čistá, bez menejcenných genetických prímesí. "Veľké upratovanie" sa skončilo racionálne organizovanou genocídou.

Hitler samozrejme nebol jediným ideológom fašizmu, jeho meno tu slúži skôr ako personifikácia celého myšlienkového prúdu. V dnešnej obnovenej neofašistickej verzii prežívajú myšlienky nekomprehenzívneho tribalizmu svoju renesanciu. Slovenskí neofašisti bojujú za čistotu slovenského národa, českí za čistotu českého, atď... Každý kmeň chce vyčistiť svoje teritórium od príslušníkov iných kmeňov, čo sa prejavuje v otvorenom rasizme a xenofóbii. Skupinky neofašistov pravidelne napádajú príslušníkov iných rás. Avšak nielen ich. Istí si nemôžu byť ani príslušníci rovnakého kmeňa, a to vtedy, keď sa viditeľne odlišujú od jednoliatej masy väčšiny. Stačí, si spomenúť na dobre známy prípad zo Slovenska -- vraždu Daniela Tupého. Neofašisti evidentne nepovažujú životy niektorých ľudí za nedotknuteľné.

Komunizmus vznikol na humanistických základoch. Cieľom bola radikálna premena spoločnosti, ktorá mala viesť k oslobodeniu človeka, odstráneniu nadvlády menšiny nad väčšinou a vykorisťovania. Fromm o Marxovom chápaní komunizmu (socializmu) píše: "Cílem socialismu je zcela jednoznačně člověk. Socialismus představuje takovou formou produkce a společenské organizace, v níž člověk může překonat odcizení svému produktu, své práci, druhým lidem a přírodě; v níž se může navrátit k sobě, chopit se světa svými bytostnými silami, a tak se s ním sjednotit. Socialismus byl pro Marxe, jak to vyjádřil Paul Tillich, hnutím odporu proti zničení lásky ve společenské skutečnosti."

Marx je najznámejšou ikonou komunistického hnutia. K histórii hnutia však patrí aj iná celebrita -- Stalin. Stalin bol nepochybne masovým vrahom, podobne ako iní komunistickí vodcovia. Tu sa však dostávame do veľmi paradoxnej situácie pri používaní slova komunistický. Na jednej strane je komunizmus vyjadrením túžby po oslobodení ľudstva, t.j. každej ľudskej bytosti. V tejto definícii komunizmu je hodnota ľudského života nedotknuteľná. Na druhej strane používame to isté slovo ako synonymum pre utrpenie a vraždenie, pri ktorom ľudské životy nemajú žiadnu hodnotu. Paradox je výsledkom rozporu medzi teoretickými východiskami komunizmu a spôsobom jeho realizácie. Stalina nemôžeme považovať za realizátora Marxových myšlienok, za bojovníka proti zničeniu lásky v spoločenskej skutočnosti. V Marxovom komunizme je ľudský život absolútnou hodnotou a každá ľudská bytosť má právo na slobodu a sebarealizáciu. V Stalinovom komunizme nič také neplatilo. Marxizmus sa v ňom premenil na rigidnú apologetickú ideológiu.

Fundamentálny rozdiel medzi fašizmom a komunizmom spočíva teda v tom, že kým fašizmus v zrealizovanej podobe dôsledne napĺňal svoje teoretické východiská, komunizmus sa od nich naopak veľmi skoro odklonil a stal sa v podobe reálneho socializmu ich opakom. Fašizmus vraždením realizoval svoje ciele, komunizmus ich však zrádzal. Prirovnávať komunizmus k fašizmu je preto podľa mňa nevhodné.

Zakázať komunizmus či nezakázať? Samozrejme, môžme si klásť fundamentálnejšiu otázku, či spoločnosti zákazy prospievajú, ale tú teraz ponechám nezodpovedanú. Spoločnosť, v ktorej žijeme, "sa rozhodla" zakázať hnutia, ktoré vyzývajú k potláčaniu ľudských práv a slobôd. Pomerne jednoduché bolo rozhodovanie o zákaze a propagácii fašizmu. Fašizmus je principiálne tribalistický, s odlišnosťou sa dokáže vyrovnať len jej úplnou anihiláciou a preto bude nutne potláčať práva akýchkoľvek "iných". Ponúka nám neustály konflikt s inakosťou. Vzhľadom na jednotu fašistickej teórie a praxe nemáme príliš veľa dôvodov k pochybnostiam o nehumánnosti hnutia a o nenávisti, ktorú jeho príslušníci cítia k skupinám "odlišných" ľudí. Dôkazom toho sú pretrvávajúce útoky neofašistov, ktoré niekedy končia smrťou napadnutých. So zákazom komunizmu je to však zložitejšie. Čo vlastne zakážeme, keď sa rozhodneme zakázať komunizmus? Zakážeme Marxa a jeho radikálny humanizmus alebo zakážeme stalinizmus, systematické vraždenie a gulagy?

Nebezpečenstvo zákazu komunizmu vidím práve v tom, že pod tento zákaz bude zahrnutý aj odkaz Marxa a mnohých ďalších mysliteľov, ktorí sa snažili a stále snažia kriticky reflektovať stav spoločnosti a hľadajú spôsoby ako zabrániť deprivácii jej veľkej časti. Stúpenci humanistického odkazu komunizmu sa predsa prezentujú kritikou dnešného stavu spoločnosti a nie násilnými útokmi proti svojim oponentom. Aká je teda ich spoločenská nebezpečnosť? Zakážeme postupne Wallersteina, Baumana, Žižeka, Fraserovú, Cockshotta a Cottrella, Rortyho, Chomskeho, Jamesona, Kellera, Bondyho, Chmelára a množstvo ďalších (pozor, netvrdím, že sú všetci marxisti či komunisti)?

Dnešná dominantná forma spoločenského usporiadania -- "demokratický" liberálny kapitalizmus -- neposkytuje všetkým ľuďom právo na rozvíjanie svojich schopností. Najjednoduchšie vie kritiku odbyť tvrdením, že sme zatiaľ nevymysleli nič lepšie. Samozrejme, existujú aj sofistikovanejšie spôsoby vysvetľovania a apologetizácie nedokonalostí súčasného stavu spoločnosti. Kapitalizmus a jeho obhajcovia sa bránia kritike dnešného spoločenského poriadku. Pokiaľ používajú argumenty, je ich obrana legitímna a úplne prirodzená. V prípade zákazu komunizmu však môže hroziť, že namiesto argumentov zasiahne do sporov o nedokonalosti kapitalizmu moc. Kapitalistické centrá moci už dnes výrazne okresávajú verejnú diskusiu o problémoch, ktoré táto forma spoločnosti spôsobila a spôsobuje. Pravidelne môžme počúvať diskusie o zločinoch fašizmu či komunizmu. O zločinoch kapitalizmu ale nepočuť. A to napriek tomu, že má na svedomí rovnako ako fašizmus a (stalinský) komunizmus množstvo ľudských životov (nielen v ďalekej minulosti, ale aj v súčasnosti).

Marxova kritika kapitalizmu z humanistických pozícií dala podnet k vzniku silného sociálneho hnutia. Marx nebol určite ani prvým, ani posledným kritikom pomerov v spoločnosti. Vytvoril však pojmy komunizmus a socializmus, ktoré pre ich tvorivý potenciál v našich diskusiách používame dodnes. Som presvedčený o tom, že drvivá väčšina ľudí, ktorí sa priamo či nepriamo k socializmu a komunizmu hlásia, chce rozvíjať humanistický odkaz tejto tradície. Nechcú nadväzovať na Stalina, nenabádajú k nenávisti a nechcú obmedzovať nikoho práva či slobody. Naopak, kladú si otázku ako dospieť k takému usporiadaniu spoločnosti, v ktorom by sa mohol naplno rozvinúť potenciál každého človeka. Zákaz komunizmu by preto mohol viesť k zákazu veľmi silného kritického prúdu, ktorý v spoločnosti existuje.

Títo kritici neveria, že liberálny kapitalizmus dáva ľudstvu šancu na tvorivý rozvoj. Vidia množstvo ľudského utrpenia a hľadajú cesty ako sa mu vyhnúť. Stalinská forma komunizmu musí byť pre nich výstrahou pred možnými následkami sociálneho inžinierstva. I tie najlepšie úmysly nás môžu priviesť do pekla.

Existencia ľudského utrpenia je však ťažko spochybniteľným faktom. Niektorých ľudí tento fakt provokuje a vyzýva k vynaloženiu obrovského intelektuálneho úsilia, ktorého cieľom je odhaliť príčiny utrpenia a odstrániť ho. Majú právo kriticky skúmať jeho príčiny a zdroje. Nemali by sme im toto právo upierať. K tomuto právu patrí aj možnosť požadovať zmenu spoločenského poriadku. Ak im chceme toto právo uprieť, museli by sme prijať tézu, že dnešné usporiadanie spoločnosti je to najlepšie čo sa dá dosiahnuť a fatalisticky očakávať Fukuyamom ohlasovaný skorý príchod konca politických dejín.

Naozaj si máme myslieť (Leibnizovými slovami), že toto je ten najlepší z možných svetov?