Prečo ste sa v roku 1988 rozhodli udeliť Alexandrovi Dubčekovi čestný doktorát Bolonskej univerzity?
V roku 1988 oslavovala Bolonská univerzita 900 rokov od svojho založenia. Pri tejto príležitosti sa pripravovali rozličné oslavy a podujatia. Fakulta politických vied -- v tom čase som na nej bol dekanom -- sa chcela na týchto oslavách výročia tiež zúčastniť. Chceli sme to urobiť okrem iného aj odovzdaním čestného doktorátu. Naším problémom však bolo nájsť ľudí, ktorí si tento čestný doktorát zaslúžia. Chceli sme, aby to boli ľudia, ktorí práve vtedy nejako trpeli porušovaním ich ľudských práv. Chceli sme to urobiť opačne než iné fakulty. Tie dávali čestné doktoráty ľuďom na vysokých miestach. Medzi nimi bol napríklad aj španielsky kráľ. My sme však chceli upriamiť pozornosť verejnosti na ľudí, ktorí trpeli alebo ktorí boli trochu zabudnutí. Vybrali sme dve mená, dvoch ľudí z veľmi odlišných častí sveta, vo veľmi odlišnej situácii. Spájala ich jediná vec -- bola im odobratá sloboda. Jednou z týchto osôb bol Alexander Dubček, ktorému vzali politickú slobodu, aj keď nebol formálne vo väzení. Druhým bol Nelson Mandela, ktorý bol v tom čase aj fyzicky uväznený. Boli teda v odlišnej situácii -- aj z politického hľadiska -- obaja však boli symbolmi.
Ako ste chceli dostať tieto dve osoby do Talianska, aby si mohli prevziať doktorát?
Usiloval som sa priviesť obe osobnosti na pôdu Bolonskej univerzity. V prípade Mandelu sa nám to nepodarilo. Samozrejme, nepustili ho z väzenia. Prišiel jeho zástupca z Afrického národného kongresu. Tri mesiace po tom, ako prevzal za Mandelu čestný doktorát, bol zavraždený, nikdy teda nemal možnosť osobne ho odovzdať. V prípade Alexandra Dubčeka sme začali prvý kontakt s československými úradmi. Mnohokrát som bol na československom veľvyslanectve v Ríme, keď som sa snažil získať súhlas. Československá vláda nakoniec súhlasila s tým, že pustí Alexandra Dubčeka za hranice, ale v novembri, a nie v septembri, keď sa odohrávala väčšina podujatí k 900. výročiu.
Prečo v novembri?
September bol háklivý mesiac. Je blízko augusta a v tom roku bolo 20. výročie sovietskej invázie v auguste 1968. Okrem toho malo byť v septembri na pôde Bolonskej univerzity prítomných mnoho hostí -- napríklad zástupcovia z viac ako 400 univerzít z celého sveta. Podľa československých úradov by sa tak mohol prítomnosti Dubčeka pripisovať príliš veľký význam.
Báli sa československé úrady tohto udeľovania čestného doktorátu?
Na jednej strane to trochu podceňovali. Mysleli si, že meno Dubček je takmer zabudnuté. Na druhej strane sa trochu báli. Ich postoj bol vnútorne protirečivý.
Súhlas ste však le nakoniec získali...
Áno, súhlas sme získali, aj vďaka spolupráci talianskeho veľvyslanca v Československu. Zorganizovali sme jedno osobné stretnutie s Dubčekom. Prišiel do Prahy na talianske veľvyslanectvo a tam sme sa dohodli o jeho návšteve na november. Mesiac november je pre Dubčeka tak trochu symbolický -- v novembri sa narodil, v novembri zomrel. V novembri sme mu odovzdávali čestný doktorát a o rok nato, v novembri, vypukla nežná revolúcia. Ale to sme v tom čase ešte, samozrejme, ani netušili. Keď sme prišli autom spolu s mojím šoférom do Bratislavy, aby sme vyzdvihli Dubčeka, prihodilo sa aj pár zvláštnych a humorných situácií. Ani ja ani šofér sme nevedeli po slovensky a nevedeli sme nájsť Dubčekov dom. Blúdili sme pod Slavínom, kde býval, ale presné miesto sme nenachádzali. Nakoniec nám pomohli dvaja policajti, ktorí nás celý čas sledovali v aute. Asi už toho mali dosť alebo boli unavení, lebo vystúpili a povedali -- poďte, my vás k Dubčekovi dovedieme. Keď sme zas pri odchode prišli na hranice, rozobrali nám takmer celé auto. Mysleli si, že Dubček vynáša nejaké tajné dokumenty. Nakoniec sa nám však podarilo prejsť cez hranicu z Československa.
Aké boli reakcie na Dubčekovu návštevu?
Aj my aj československá vláda sme v očakávaniach ohlas podcenili. Bol obrovský. Správa o odovzdaní čestného doktorátu obehla celý svet, bola vo významných denníkoch. Objavila sa v New York Times, v japonských novinách, aj v krajinách, kde by ste nečakali, že sa takáto informácia objaví. Dubček ako symbol Pražskej jari nebol na Západe zabudnutý. Napriek mnohým kritikám, napriek jeho dvadsaťročnému mlčaniu.
Ako bol vlastne na Západe Alexander Dubček vnímaný?
Treba rozlišovať medzi Talianskom a inými západnými krajinami. Taliansko malo jednu z najsilnejších komunistických strán na vtedajšom Západe. Práve v tých rokoch táto strana robila radikálne zmeny vo vlastnom vnútri. Usilovala sa transformovať sa z tradičnej komunistickej strany na niečo iné. Ale nebolo jej celkom jasné, na čo. V pozadí tejto zmeny bol veľmi silný aj motív Pražskej jari, Dubčeka. Preto bol Dubček vnímaný ako niekto, kto dokázal predvídať politický vývoj. Jeden z talianskych denníkov, La Repubblica, uverejnil náhodne vedľka dva veľké články -- jeden o Dubčekovi, druhý o vtedajšom generálnom tajomníkovi komunistickej strany, ktorý ohlasoval radikálnu zmenu v strane. Pre Taliansko bol preto symbol Dubčeka veľmi silný. Bolo to vidno aj na ohlasoch. Dubček ostal po udelení čestného doktorátu pár dní v krajine a navštívil rozličné časti Talianska. Medzi ľuďmi si získal silný ohlas. Dnes sme navštívili súčasného slovenského prezidenta Gašparoviča -- aj on bol svedkom dobrého prijatia Dubčeka verejnosťou. V roku 1991 navštívil ako generálny prokurátor Sicíliu. Keď tam ľudia uvideli názov krajiny "Československo", kričali "Dubček, Dubček."
A čo zvyšok západnej Európy?
Myslím si, že tam ohlas nebol až tak silný. Nebol natoľko včlenený do miestnej politickej scény. Napriek tomu bol v mnohých krajinách symbolom odporu voči ruskej okupácii. Udalosti v Maďarsku v roku 1956 napríklad nezostali až tak v pamäti ľudí, pretože tam nebol taký silný symbol, človek, osobnosť, aj keď udalosti v Maďarsku boli z určitého hľadiska omnoho vážnejšie. Dubček symbolizoval pokojný, mierový odpor voči násilnej invázii.
Dubček, podobne ako každá iná politická osobnosť, má rôzne interpretácie. Niekedy je vydávaný za symbol boja proti komunistickému režimu, iní zas hovoria, že on sám bol komunista a chcel režim iba vylepšiť. Čo môže Dubček hovoriť o dnešnej politickej situácii v Európe?
Dubček bol práve stelesnením etiky v politike. Politický človek, ktorý má odvahu. Na jednej strane sa môže zdať takmer bezmocný, nevedomý, no riadi sa princípmi etiky, ktoré mnohí iní politici považujú za znak hlúposti, slabosti, nepripravenosti. Za politika býva často považovaný človek schopný používať všetky nástroje na dosiahnutie cieľa. No ľudia sa chcú opierať o takých, ktorí kladú na prvé miesto princípy. Napríklad, ak raz dám slovo, tak platí, svoje sľuby som ochotný dodržať, aj keby to malo znamenať koniec kariéry. Toto Dubček veľmi hlboko symbolizoval. Nepodľahol snahe dôjsť k cieľu za každú cenu.
A z čoho pramenia spomínané rozličné pohľady na Dubčeka?
Názor, že bol súčasťou systému a chcel ho len vylepšiť, má dva korene. Na jednej strane je to podcenenie rozsahu novôt, ktoré sa usilovali obrodená Komunistická strana Československa vniesť do systému počas Pražskej jari. Podcenenie asi preto, že mnohé z plánov ostali na papieri, nebol čas ich uskutočniť. No invázia Sovietov a spojencov dokazuje opak. Ak by boli zmeny povrchné, Sovietsky zväz by nemal dôvod zasahovať. Ďalším prvkom je posudzovanie z historického pohľadu. Z vecí napísaných v roku 1968 je cítiť realizmus, snahu o postupné zmeny na dosiahnutie širšieho cieľa. Ak čítate napríklad programy v oblasti medzinárodných vzťahov, môže sa stať, že si všimnete len do očí bijúce časti, ktoré však boli len nevyhnutným kompromisom s realitou. Tak sa napríklad často zdôrazňuje, že "vzťahy so Sovietskym zväzom musia byť vždy udržiavané na veľmi dobrej úrovni". Často sa tieto výrazné časti vydávajú za podstatu politiky, no nie je to tak. Myslím si, že až na tieto výnimky bol Dubček proti určitému systému. A zmeny, ktoré chcel dosiahnuť, by boli veľmi podstatné.
Rok 1968 je v postkomunistickom svete vnímaný dvojakým spôsobom, nebol to rok zmien a nepokoja iba v komunistickom bloku, ale volanie po zmene bolo silné aj na Západe. Zatiaľ čo Pražská jar je interpretovaná ako volanie po slobode, rok 1968 v západnej Európe je vnímaný ako prejav politického naivizmu či radikalizmu prameniaceho z nevedomosti. Boli udalosti v roku 1968 na Východe a Západe nejako prepojené?
V roku 2003 sme na Bolonskej univerzite zorganizovali výstavu o Alexandrovi Dubčekovi. Časť výstavy sa venovala práve tejto otázke. Záver bol ten, že prepojenosť bola veľmi malá. Boli to dve úplne odlišné hnutia. A to práve pre odlišnú situáciu na oboch stranách železnej opony. V skutočnosti sa uskutočnili niektoré stretnutia medzi lídrami parížskeho mája a mladými ľuďmi z Československa. Lenže sa nevytvoril žiaden dialóg. Nedokázali sa navzájom pochopiť. V určitom zmysle sa pokúšali o opak. S trochou zámernej vyhranenosti by sme mohli povedať, že na Západe bojovali proti prílišnej slobode -- prirodzene prílišnej slobode nadnárodných spoločností, kapitálu, trhu, prílišnej slobode elít. Títo mladí ľudia žiadali viac regulácie. Za železnou oponou však bola situácia iná. Hlavným problémom bola neexistencia sloboda vyjadrovania, tlače. Spoločných bodov bolo veľmi málo.
Železná opona studenej vojny padla, v Európe sa presadili skôr pravidlá politiky, aké existovali na Západe. No dnes sa zdá, že politika je opäť v kríze či slepej uličke. Účasť na klasických spôsoboch prejavu politickej vôle -- napríklad na voľbách -- klesá. Politický názor, postoj sa prejavuje skôr cez protesty, demonštrácie. Súvisí to s aktuálnou podobou európskej integrácie -- oslabením bývalých národných štátov a inštitucionálnym nedobudovaním európskej úrovne politiky?
Európska únia stála a stojí pred dilemou -- či sa rozširovať, alebo prehlbovať. Rozšíriť členstvo v únii, zahrnúť iné krajiny, alebo sa snažiť posilniť európske inštitúcie? Zvolilo sa rozširovanie. Bolo považované za dôležitý krok z hľadiska medzinárodnej rovnováhy v Európe. Rozširovanie malo zrušiť staré rozdelenia, zabrániť vzniku nových. No EÚ sa súčasne zabudla prehlbovať. To spôsobilo, že sa vytratila dôvera ľudí v európske inštitúcie. Ľudia vidia Európsku úniu ako sériu limitov, obmedzení. Niektoré z nich sú ekonomické a v krajinách s rastúcimi ekonomickými problémami sa často kritizujú. To je dôvod krízy tradičnej politiky a dôvod rastu politiky protestu, napríklad vo Francúzsku.
Dajú sa tie protesty prirovnať k tomu "západnému" roku 1968?
Súčasná situácia sa líši od tej v roku 1968. Napríklad aktivizovanie v protestoch dnes väčšinou nie je ma-sové, týka sa skôr množstva malých menšinových skupín. Vo všeobecnosti prevláda odcudzenie, strata záujmu, strata účasti na politike. Týmto sa práve vraciame k veľkej hodnote Dubčeka. Žiadna politická skupina nepovažuje etiku v politike za zásadnú.
Z hľadiska základných princípov je často veľký problém rozlišovať medzi ľavicovou a pravicovou politikou. Ľudia si mnohokrát vyberajú len ťažko. Preto sa dnes, minimálne v Taliansku, omnoho informovanejšie rozhodnutia robia na miestnej úrovni. V Taliansku sú najdôležitejšie práve voľby primátora, starostu. Tam sa prezentuje jeden kandidát proti inému. S konkrétnym programom, známym profilom, často bez ohľadu na stranícku príslušnosť kandidátov a afinitu voličov. Typickým príkladom sú Benátky. Súčasný primátor, pôvodne filozof, bol prepojený so stredo-ľavou časťou spektra, ale zvíťazil vďaka pravicovým voličom. Prezentoval sa sám, ako osoba.
Ak sa vrátime na národnú a európsku úroveň, nie je takáto jednorozmernosť politiky vyvolaná spôsobom, akým meriame "úspech", "úspešnosť" krajiny či politiky? Nie je to spôsobené snahou vyjadrovať všetko v jednoduchých a zjednodušujúcich "veličinách", väčšinou z prostredia ekonomiky, ako je "HDP na hlavu" a podobne?
Aj medzi ekonómami dnes existuje široká skupina, ktorá chce dokázať, že činnosti, ktoré sú dnes označované ako "neziskové", v skutočnosti tiež istým spôsobom prinášajú zisk. Podmienkou však je, aby šli cestou etiky. Nepochybne tomu nenapomáha ani Európska únia s jej exaktnými parametrami a cieľmi. Ak únia krajine prikáže, aby neprekročila trojpercentný deficit verejného rozpočtu, nepozerá sa na to, ako tento cieľ splní, alebo prečo ho prekročí. Pozerá sa len na výsledok. Z tohto pohľadu sú chyby obsiahnuté už v základoch politiky EÚ stanovujúcej záväzné limity, obmedzenia, hoci tieto sú dnes považované za nevyhnutné, ak chceme spojiť také
rozdielne krajiny, aké v EÚ máme.
V súvislosti s dnešným politickým životom sa často hovorí aj o vplyve médií. Masmédiá sú obviňované z toho, že výrazne prispievajú k vytváraniu jednorozmerného, zjednodušeného obrazu politiky, respektíve prezentujú politiku ako divadlo. Súhlasíte s tým?
Dať Talianovi otázku o sile médií v politike je takmer provokácia. Je to totiž obrovský problém Talianska -- silné prepojenie, premiešanie médií a politiky, ktoré vedie ku konfliktu záujmov. A tento problém sme ešte nevyriešili. Vplyv masmédií je príliš veľký, dokonca väčší, ako by sa očakávalo.
Neprináša súčasný vývoj v mediálnej oblasti -- silnejúci vplyv internetu či lokálne médiá -- zmenu?
Mnoho sa hovorí o demokratizačnom efekte internetu -- dáva k dispozícii takmer všetky informácie všetkým. Respektíve všetkým s prístupom na internet. Ja si však myslím, že istým spôsobom zlyháva. Poskytuje príliš veľa informácií. Ľudia nie sú schopní vyberať si medzi nimi. Ak do vyhľadávača Google napíšete nejaké slovo, je pravda, že v priebehu pár stotín sekundy vám nájde desiatky, stovky či tisíce odkazov. Ak sa však na nich pozriete bližšie, vidíte, že majú rôznorodú kvalitu, niektoré sú pravdivé, iné nie, niektoré sú faktografické, iné idú úplne mimo. Väčšina ľudí má problém rozlíšiť irelevantné od dôležitého. Na druhej strane, tradičné médiá sú schopné vyselektovať informáciu, zamerať ju podľa cieľa, ktorý má dosiahnuť.
Takže podľa vás je internet príliš slobodný?
Takto sa vlastne pri ňom prejavuje dôsledok prílišnej demokracie. To ako keby ste chceli, aby sa každý problém riešil v referende. V skutočnosti by to viedlo k zablokovaniu akejkoľvek demokracie. Myslím si, že nové nástroje ako internet určitým spôsobom nedokážu nahradiť, vytlačiť, tradičné médiá. A súčasne, rovnako ako tradičné médiá, v oblasti politiky sú veľmi účinné práve vtedy, keď o politike nehovoria priamo. Keď hovoria o politike tak, že o nej nehovoria. Vtedy ľudia vnímajú, počúvajú. V opačnom prípade zmenia kanál, idú niekam inam.
VIDEO: L'Università di Bologna
e Alexander Dubcek ADSLMODEM
Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO
|
Bolonská univerzita je považovaná za najstaršiu univerzitu na svete -- bola založená v roku 1088. Bola súčasne prvou univerzitou, ktorá udelila čestný doktorát Alexandrovi Dubčekovi. Stalo sa to v roku 1988, pri príležitosti 900. výročia univerzity, a zaslúžil sa o to najmä vtedajší dekan Fakulty politických vied Guido Gambetta.
