17. 2. 2005
Vernosť pravde je vysoký ideálPolemika s článkem Jana Čulíka "Nesnesitelná přitažlivost politického aktivismu" Ako aktivista občas píšuci do médií vidím podstatu problému niekde inde. Nerozumiem, o akej novinárskej nestrannosti sa vedie debata, a je jedno, kto sa o to pokúša. Ak je niekoho čin dôsledkom poznania pravdy a jej osobného významu, nemôže ho to diskreditovať v ničom, čo má skutočnú hodnotu. V žiadnej profesii. Alebo oddeľujeme poznanie pravdy od konania v poznanej pravde? Prečo? Aby sa zachovala funkcia pozorovateľa? |
Nechytať nikomu stranu môže znamenť dobrý spôsob, ako nadŕžať tomu, kto vie lepšie "nestrannosť" využiť. Ešte častejšie sa v našich končinách "nestrannosť" používa ako nástroj postmodernistickej relativizácie a oslabenia pravdivého na úkor lži. Takzvané objektívne informovanie dáva často rovnaký priestor tomu, kto vedome klame, ako tomu, kto bol podvedený. To je pravidelný prípad "objektívneho" spravodajstva v našich médiách. Nestrannosť má podľa mňa v sebe obmedzenie - vnútorne má rovnakú tému ako straníckosť. Zaoberá sa stranami. Zákonite potom nie je témou hľadanie vyššieho vedomia, pravdy, ale vytvorenie a zachovanie "priestoru nestrannosti". Spravodajca ktorý z poznania veci hovorí v čom jedna strana klame a druhá vraví pravdu, a ľudsky sa zaangažuje, je vzácny obraz v našej relativistickej kultúre. Čo je problém? Problém je vykorenenosť profesie pozorovateľa zo society. Dôsledok sú sploštené minutové šoty v spravodajstve, a klišéovité talkshows s sebaprezentátormi a uctievačmi ega. Už len to, že niečo je pozorované sa v dôsledku pozorovania mení. Základom skutočného pozorovania je nielen referát o pozorovanom, ale aj vnímanie vlastného vplyvu a následnej odozvy voči svojmu konaniu. Ani to že mám schopnosť sa vžiť do pozície druhej strany, neznamená že som nestranný. Veľmi ľahko to môže znamenať, že som si osvojil jednu z techník ako účinnejšie presadiť svoje záujmy a pohľad. Ak oddelíme skúmanie motívov nestrannosti od nestrannosti samej ľahko sa dostaneme na cestu do pekla. Vonkajšia nestrannosť teda podľa mňa nie je prejavom osobnej ani profesijnej integrity človeka čo "nestranne" informuje. Celistvosť človeka v sebe zahŕňa viac. Podporuje nevyvynuté, vidí väčší celok a pristupuje s láskou, úctou, nie však bez názoru a vzťahu. Integruje prejavy a kladie rôzne nároky na rôzne strany podľa miery ich vývoja a rozvoja. A vnútorná nestrannosť? Kladiem si otázky: "čo?" "prečo?" a až potom, "ako?". Čo robím: zbieram informácie, skladám ich do nejakej mozaiky s úmyslom odhaliť skutočnú energiu, ktorej prejavom tie údaje sú. Tak či onak reagujem na svoje vnútorné "prečo?". To "prečo?" má korene v tom, že každý z nás žije svoj príbeh, a je ním žitý. Kvôli niečomu v mojom živote sa venujem práve tomuto, a nie inému. Príbeh nie je skutočnosť, ale miera môjho stotožnenia sa s ním determinuje ako prijmem to s čím sa stretám, a následne, ako to spracujem. Je o mojich tendenciách, osobnosti a o nepoznanom vo mne. Nestrannosť seriózneho novinára je mierou nedotknutosti jeho diela jeho vlastným príbehom. Je ľudsky už tak vysoko, že ho vlastný príbeh neovplyvňuje? Ako sa to docieli a prejavuje? Životom žitým v pravde, nezviazaným pravidlami "serióznej novinárskej nestrannosti". Osobne sa považujem za "nestranného" vtedy, keď uznávam, že môj výtvor je len dielo a nie skutočnosť, že je niečim, čo môžem opustiť ako prostriedok cez ktorý rástol môj duch. A možno zrkadlo v ktorom svoje výtvory mohli lepšie uvidieť ďalší ľudia. Problém je teda v neuľpievaní na inom, ako na pravde. Problém nie je v zrkadle a zobrazení. Akákoľvek uctievaná modla vedie strate života. Aj novinárska nestrannosť. |