Podpisov dostatok nebude

Konečné rozhodnutie o tom, či sa na Slovensku toto referendum uskutoční, dajú strany v parlamente a ich momentálne záujmy (ktoré sa môžu týkať čohokoľvek). Pretože nie je pravdepodobné, že sa petičnému výboru podarí získať dostatočný počet podpisov, rozhodujúce bude, či sa kresťanským demokratom podarí získať podporu niektorých opozičných strán (ktoré by tak mohli "skomplikovať vláde život"), aby mohla referendum vyhlásiť Národná rada SR.

Lenže je vôbec referendum adekvátnym nástrojom na rozhodovanie o takej komplexnej otázke? Hneď na začiatok treba úprimne povedať, že postoj za referendum či proti nemu nie je ovplyvnený len racionálnym hodnotením demokratickej efektívnosti inštitútu referenda o komplexných otázkach, ale aj inými (a nie vždy priamo súvisiacimi) názormi. Už krátko po schválení prvého návrhu euroústavy Európskym konventom začiatkom leta 2003 sa väčšina vlád EÚ (slovenskú nevynímajúc) dostala svojím postojom do patovej situácie. Hoci mali rozdielne preferencie v jednotlivých častiach textu ústavnej zmluvy , vo všeobecnosti ju považovali za dobrý projekt, respektíve za najlepší možný kompromis.

Kritici nemusia byť proti

Súčasne sa presadzovala typicky zjednodušujúca tendencia označovať kritikov TEJTO ústavnej zmluvy za euroskeptikov. Sčasti to bola pravda -- jej najhlasnejšími odporcami boli krajne pravicové či ľavicové skupiny a strany, ktoré kritizovali dnešnú podobu európskej integrácie ako celku (buď že je "príliš neoliberálna", alebo "socialistická") a z toho istého dôvodu nesúhlasili s euroústavou, ktorá je typickým produktom "bruselského konsenzu". Na strane druhej však advokáti jej prijatia stratili možnosť kritizovať aspoň jednotlivé časti dokumentu (bez toho, aby odmietali celok). Vytvára sa dojem, že táto euroústava je prijímaná "navždy", čo kontrastuje s jej zjavnými nedostatkami.

Okrem toho sa svojím strachom z "euroskeptickej verejnosti" dostala väčšina európskych lídrov (jasným príkladom je Tony Blair, no platí to aj o našich politikoch) do pozície, keď je akákoľvek požiadavka na prijatie euroústavy v referende automaticky interpretovaná ako jej odmietanie. Aj keď skutočným motívom môže byť úsilie o posilnenie demokratickej legitimity dokumentu a sprostredkovane i európskej integrácie ako takej.

Riziká referenda

Za nedostatočným nadšením väčšiny európskych politikov pre referendum netreba vidieť len "neochotu deliť sa o moc" a vyššie spomenuté dôvody, ale aj zhodnotenie rizík, ktoré v sebe inštitút referenda skrýva. Prvým argumentom je, že v referende je občan nútený povedať len áno alebo nie, hoci ústavná ymluva je zložitý fenomén. To však nie je špecifickým znakom referenda, ale podstatou politického rozhodovania -- pred nutnosť úplne odmietnuť či úplne prijať euroústavu budú pri ratifikácii v parlamente postavení aj poslanci. Z tohto uhla pohľadu je jediným argumentom pre uprednostnenie ratifikácie v parlamente tvrdenie, že rozhodovať o nej sú kompetentnejší poslanci než občania.

Druhým deklarovaným rizikom je, že ľudia sú prirodzene ovplyvnení aj na prvý pohľad nesúvisiacimi otázkami. V prípade referenda o euroústave to môže byť postoj k aktuálnej vláde či k vstupu Turecka do EÚ. Všeobecným rizikom pritom je, že sa referendum o európskej ústavnej zmluve stane plebiscitom o vládnej politike (o to viac, že vlády majú tendenciu posilňovať svoju legitimitu identifikovaním sa s niektorými domnele úspešnými európskymi procesmi).

V tomto prípade by sa mohlo tvrdiť, že občania nie sú kompetentní rozhodovať referendom o takých zásadných (a nutne komplexných) otázkach, keďže ich spájajú so všeličím iným. Lenže ani v parlamente nie je situácia iná. Poslanci majú dokonca väčšiu tendenciu (a ani nie sú pod takým tlakom), aby hlasovali v zhode so straníckymi postojmi (a teda nie "vedomím a svedomím"), ktoré nutne zahŕňajú také faktory, ako postoj strany voči vláde, či spotavenie vládnej stranz v koalícii, momentálny vývoj volebných preferencií alebo kalkulovanie so zložením parlamentu a vlády po nasledujúcich voľbách (ktoré je o to relevantnejším faktorom, o čo sú parlamentné voľby bližšie).

Parlament nebude objektívnejší

V konečnom dôsledku tak možno tvrdiť, že ratifikácia európskej ústavnej zmluvy parlamentom nie je o nič "objektívnejšia" či "racionálnejšia", než jej prijímanie v referende. Inštitút referenda, ktorý nemožno redukovať len na ten jeden deň, v ktorom občania prídu vhodiť do urien hlasovacie lístky, však má jednu výhodu -- vytvára väčší tlak (a poskytuje väčší priestor) na verejnú diskusiu, ktorá je nutnou podmienkou toho, aby rozhodovanie nebolo demokratické len po formálnej stránke.

Kto by mal schváliť text ústavnej zmluvy EÚ, ktorá bude platiť aj v Slovenskej republike? (v %)

Zdroj: ÚPV SAP

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO