Jednou z hlavných tém sústavnej doslova démonizácie osoby Vladimíra Mečiara, bola jeho mierne povedané, "názorová pružnosť". Prekonal v neposlednom rade vývoj od zarytého československého federalistu, až po radoby "otca slovenského štátu". Jeho skalným fanúšikom to neprekážalo, podporu začal postupne strácať až príchodom nových generácií voličov s inými prioritnými hodnotami. Je veľmi otázne, kam smeruje súčasný premiér Mikuláš Dzurinda, keď sa rozkročil ku podobnému saltu. V uplynulých dňoch dal verejne najavo, že vidí v Mečiarovom HZDS možného a reálneho partnera po budúcich voľbách.

V prvom rade treba vysloviť počudovanie, ako môže zodpovedný politik - profesionál, vypustiť také závažné náznaky z úst dva roky pred ich možnou povolebnou aktuálnosťou. Nepríjemne to Dzurindovi pripomenul jeho vicepremiér Pál Csáky, hovoriaci o tom, že by sa nemal cítiť ako budúci rozdávač kariet ten, kto sa prípadne nemusí vôbec o 24 mesiacov ani dostať do parlamentu. Trafil do čierneho. Predseda vlády totiž okrem rozčarovania a dezorientácie rednúcich radov svojich sympatizantov (keď napr. bežal nedávno košický maratón, dav ho nijako búrlivo nevítal) takto dáva najavo, že moc a udržanie sa pri nej, je mu absolútnou prioritou. To môže byť z jeho pohľadu z horného poschodia, pravdou. Lenže malí ľudia "dole", musia mať aspoň ilúziu, že tým "hore" ide o nejaké hodnoty. Inak trestajú volebným prekvapením.

To Vladimír Mečiar môže byť pokojnejší. Aj on síce má za sebou značný pokles popularity, ale jeho voličský elektorát je v podstate stabilný, tí čo sa po všemožných aférach a odhaleniach od neho neodklonili doteraz, tak už len ťažko urobia. Dzurinda je v tomto smere v situácii omnoho neistejšej. Ak už prišlo do reči slovo smer, tak nezabudnime teda ani na SMER, teda preferenčne veľmi silnú stranu mladého Roberta Fica. Ak premiér označuje jeho, v podstate neskompromitovaného politika (i keď buďme spravodliví, R. Fico nemal na to doposiaľ príležitosť) nepriamo za neprijateľného potenciálneho partnera a otvára náručie Mečiarovi - tým pozíciu Smeru len posilnil. Čudovali by sme sa, ak by tento nečakaný vietor do plachiet Fico nevyužil.

Radový občan sa musí dívať na toto javisko s hrôzou. Nijaké morálne či iné oporné body v slovenskej politike nevidí. Vidí len, že všetko je relatívne, bývalí údajní zločinci a škodcovia môžu byť zrazu dobrí, a jediné, čo politikov spája je chuť ostať pri koryte za každú cenu. Tu je zároveň odpoveď, prečo bez veľkej dávky jasnovidectva možno očakávať už teraz ešte nižšiu volebnú účasť, ako je v našich krajoch bežné.