Aj takéto heslá poznamenali atmosféru včerajšieho bratislavského snemu Združenia miesta a obcí Slovenska (ZMOS). Táto organizácia, dlhé roky vedená veľmi schopným Michalom Sýkorom, ktorý z rodnej podtatranskej Štrby dokázal urobiť "superdedinu", je už na vládu Mikuláša Dzurindu dlhšie nahnevaná. Vyčíta jej chaotickú koncepciu reforiem verejnej správy, ustavičný nárast počtu úradníkov, ale najmä chýbajúce financie. Kompetencie síce na obce prešli, ale bez peňazí sú len prázdnou škrupinou a nie reálnou decentralizáciou verejného života.

Nemožno než konštatovať, že na týchto sťažnostiach je mnoho pravdy. V skoro nijakých prejavoch slovenských tzv. pravicovo - reformných ekonómov, sa neobjavujú fakty o takzvanom skrytom zadĺžení štátu, ktoré hrozivo narastá.

Doňho musíme zarátať najmä absolútne zanedbávanie aspoň jednoduchej reprodukcie základných prostriedkov, pre chod krajiny nevyhnutných. Netreba na tomto mieste spomínať mediálne vďačné príklady, ako napr. pri daždi učiteľky rozmiestňujú vedrá v triedach, alebo dokonca stredoveké suché latríny v štátnych školách na východnom Slovensku. Markantným príkladom toho, že - akokoľvek populisticky a konjukturalisticky to niektorí opoziční lídri zneuživajú - prezident Schuster mal kus pravdy keď hovoril o ministrovi financií Ivanovi Miklošovi že robí reformy "cez mŕtvoly", je vyše roka starý Miklošov návrh na "reformu" financií v mestskej hromadnej doprave. Podľa jeho koncepcie bolo "nespravodlivé", že najväčšie slovenské mestá dostávajú rozpočtové dotácie na MHD, zatiaľčo tie menšie nedostávajú nič. Tu vidno, kam až môže viesť čisto ekonomickou matematikou vedené myslenie. Návrh odišiel potichu do stratena, keď v búrke nevôle magistráty vypočítali, že v takom prípade by museli buď obmedziť beztak nedostatočnú dopravu o 50 percent, alebo súčasnú zdražiť o sto. V Bratislave či Košiciach by tak jednorázový lístok mohol stáť aj blízko astronomických tridsiatich korún. Škoda úvah o tom, čo by nasledovalo. Už teraz nie je vymožiteľnosť pokút za čierne jazdy vyššia ako úbohých desať percent. Po takom zdražení by nasledoval jedine ak rýchly kolaps systému.

Takéto excesy sú vodou na mlyn najmä populistickému Robertovi Ficovi, horúcemu kandidátovi na budúceho premiéra. Je mu potom ľahko argumentačne poraziť vládnych reformátorov hovoriacich o prínosoch nižšieho daňového zaťaženia. Je totiž zrejmé, že zníženie priamych daní nemá veľkú cenu, ak si ich štát od občana vyberie z druhého vrecka napríklad práve formou vycúvania z povinností, doteraz považovaných za samozrejmé. Pre voličov, aj tých progresívnych a premýšľajúcich (teda žiadne príslovečné napr. babky - mečiarovky) vzniká nedobrá dilema : Ako byť proreformne naladeným, ak logickou úvahou dospejú v podstate k tomu istému, čo hlása na svoj prospech ľavičiar Fico ?

Toto bol v pozadí hlavný myšlienkový náboj "protestného" snemu ZMOS. Na sebareflexiu vlády s podľa samospráv príliš ostrým či nedomysleným tempom komunálnych reforiem, však niet reálnej nádeje. Neúspešné referendum o predčasných voľbách, ktoré Dzurindov kabinet podmienečne udržalo nad vodou, je nateraz silnejším tromfom.