Voliči si z dvanástich kandidátov, ktorí sa zaregistrovali, nebudú 3. apríla 2004 vyberať ani pod osudovým tlakom, ani nebudú pred dilemou výberu menšieho zla. Slovensko dnes totiž nestojí na nijakej historickej križovatke, lebo svoju strategickú voľbu, čo sa týka EÚ a NATO, už urobilo. Prezidentské voľby sa tak zrejme stanú ďalším významným krokom k definitívnej štandardizácii politických pomerov na Slovensku.

Iba prípadný postup predsedu ĽS-HZDS V. Mečiara a Ivana Gašparoviča, lídra Konfederácie národných síl, do ktorej patrí aj kontroverzný Ján Slota a Slovenská ľudová strana otvorene sa hlásiaca k odkazu prezidenta vojnového slovenského štátu J. Tisa, do druhého kola a eliminovanie súčasného prezidenta R. Schustera i ministra zahraničných vecí Eduarda Kukana, ktorí sa zaslúžili o integráciu SR do európskych a transatlantických štruktúr, by mohlo vyvolať podobné znepokojenie, aké priniesli výsledky nedávnych parlamentných volieb v Chorvátsku a Srbsku. Ale takýto vývoj nie je veľmi pravdepodobný.

Občania a politická elita budú pristupovať k tretím prezidentským voľbám po novej skúsenosti so vzťahom medzi vládou a prezidentom a budú môcť oveľa slobodnejšie uplatniť svoje predstavy o tom, aké má byť hodnotové pozadie, intelektuálna výbava a správanie sa prezidenta vo funkcii. Prvý prezident bol protihráčom premiéra v antagonistickom politickom konflikte. Vzťah R. Schustera a Mikuláša Dzurindu, resp. vlády, nebol ničím nezvyčajný. Sťažnosti členov súčasnej vlády, že prezident sa stal hovorcom opozície, a kritika prezidenta na adresu vlády, že reformy dostatočne nepripravila a nezohľadňuje ich sociálne dôsledky, sa vôbec nevymykajú z rámca bežných sporov v štandardných demokraciách. A osobné správanie sa prezidenta, jeho komunikácia s tlačou a výroky, netýkajúce sa výkonu ústavných povinností, sú vecou posúdenia voličov. Pohľad na kandidátov na prezidenta podáva aj ďalšie zaujímavé svedectvo o vývoji slovenskej politiky. Medzi kandidátmi sa neobjavila ani jedna žena.

Sociálnodemokraticky orientovaná exministerka financií B. Schmögnerová na požiadanie generálneho tajomníka OSN bude pokračovať vo výkone funkcie výkonnej riaditeľky Európskej hospodárskej komisie OSN v Ženeve až do marca 2006 a kandidatúru za prezidentku neohlásila. Slovenská pravica takúto silnú ženskú osobnosť za štrnásť rokov po Novembri nedokázala vygenerovať.

Medzi dvanástimi kandidátmi-mužmi sa nenachádza silná "nová tvár". Hlavní favoriti sú napospol dlhoroční politickí matadori. Do tejto kategórie patria V. Mečiar, I. Gašparovič, R. Schuster, F. Mikloško, ako aj občiansky kandidát M. Bútora. Istou výnimkou je E. Kukan, ktorý do veľkej politiky vstúpil až v marci 1994. Medzi týmito kandidátmi nie je na rozdiel od situácie spred piatich rokov nikto s jasne dominantnými preferenciami. Kukanove sa pohybujú okolo 25 percent, ostatní traja favoriti majú preferencie v rozmedzí 12 až 18 percent. Iná dominancia je však viditeľná. Jasne prevažujú pravicoví kandidáti. Od Kukana cez Mečiara, Gašparoviča, Mikloška, Bútoru až po predstaviteľa liberálnej Aliancie nového občana Romana. Pri absencii B. Schmögnerovej sociálnodemokratickú orientáciu predstavuje súčasný prezident Schuster, ktorý má preferencie okolo 17 percent. K ľavici sa hlásiaci nominanti Strany demokratickej ľavice a Ľavého bloku Ján Králik a Jozef Kalman majú okrajové šance.

* * *

Zaujímavosťou prezidentských volieb je, že podľa preferencií momentálne výrazne najsilnejší politický subjekt SMER nebol schopný ponúknuť vlastného kandidáta so šancou na úspech. Aj tým sa potvrdilo, že napriek vyše 25-percentným volebným preferenciám tohto opozičného subjektu pravica stále na Slovensku dominuje, pričom najsilnejšou pravicovou stranou s vyše 16-percentnými preferenciami je dnes Mečiarovo HZDS.

Symptómom rozdrobenosti slovenskej pravice, ktorá tvorí vládnu koalíciu je, že tri zo štyroch vládnucich strán postavili vlastných kandidátov, všetko podpredsedov strán -- SDKÚ E. Kukana, KDH Františka Mikloška a ANO Ľuba Romana. Pritom sa ani nepokúsili o dohodu o spoločnom kandidátovi. Iba Strana maďarskej koalície (SMK) realisticky nepostavila vlastného kandidáta a zrejme podporí niekoho z dvojice M. Bútora -- F. Mikloško. Pikantériou pritom je, že R. Schuster má najvyššie preferencie v národnostne zmiešaných regiónoch. Mnohí občania maďarskej národnosti ho totiž ako človeka z karpatsko-nemeckými koreňmi pokladajú za predstaviteľa národnostných menšín.

Za touto roztrieštenosťou vládnucej pravice nestojí iba politická nevraživosť a túžba za každú cenu zviditeľniť vlastnú stranu a neskôr "obchodovať" s prísľubom podpory kandidátovi s lepšími výsledkami v druhom kole. Dôvody sú aj ideologické. KDH cez F. Mikloška ponúka víziu katolíckeho silne konzervatívneho a dôsledne antikomunistického Slovenska s výraznou úlohou cirkvi vo verejnom živote a s katolíckou indoktrináciou školstva, kultúry i profánneho života.

Podpredseda KDH Vladimír Palko prezentoval svojho spolupredsedu hnutia navyše ako kandidáta, ktorý neprevracal kabát a nebol súčasťou nijakých škandálov. S podobnou vizitkou ide do volieb aj občiansky kandidát Martin Bútora, ktorý sa pokúša nadviazať na pôvodné čisté ideály VPN a ponúknuť Slovensku nekonfesionálnu liberálno-konzervatívnu víziu ďalšieho budovania štátu a využívania členstva SR v EÚ a NATO.

Oboch kandidátov s disidentskou skúsenosťou spája aj motív konečne mať za prezidenta človeka bez komunistickej minulosti. Ich preferencie však ukazujú, že stranám, ktoré sú priamymi alebo nepriamymi dedičmi VPN, sa stále nepodarilo ponúknuť takú výraznú politickú osobnosť, ktorá by nielen dokázala poraziť kandidátov s komunistickou politickou minulosťou, ale zároveň by prispela aj k budovaniu širšieho národného konsenzu.

* * *

Je evidentné, že delenie politikov na tých s komunistickou minulosťou alebo tých, ktorí ju nemajú, nie je pre väčšinu občanov tým najhlavnejším problémom. Dôveryhodnosť politikov sa zrejme primárne odvíja od ich práce po Novembri 1989, pričom sa uplatňuje asi takáto logika uvažovania: ak boli Kukan a Schuster ako bývalí komunisti dobrí prispieť k porážke tendencií k autoritárskemu vládnutiu, k prekonaniu zahraničnopolitickej izolácie a k obnoveniu a využitiu šance pre integráciu SR do EÚ a NATO, prečo by mali byť menej dobrí uchádzať sa o post hlavy štátu?

Preto oveľa zaujímavejšou bude odpoveď na otázku, kto bude mať "svojho" prezidenta. Súčasná pravicová vláda v podobe E. Kukana alebo -- viac teoreticky -- v osobe F. Mikloška? Alebo ho bude mať opozičný SMER v znovuzvolenom prezidentovi Schusterovi? Alebo sa presadí niekto z dvojice V. Mečiar a I. Gašparovič? V prípade, že sa do druhého kola dostanú E. Kukan a R. Schuster, mečiarizmus sa definitívne stane minulosťou a dôjde k štandardnému súboju liberálno-konzervatívne orientovaného politika s politikom ľavicovo, sociálnodemokraticky orientovaným, pričom paradoxne iba ten druhý zvýrazňuje svoju kresťansko-katolícku hodnotovú orientáciu.

Ak vyhrá Kukan, posilní to pozície nielen SDKÚ, ale aj demokratickej pravice. Ak by sa podarilo vyhrať R. Schusterovi a navyše by bolo úspešné referendum o predčasných voľbách, určite to posilní šance Roberta Fica na vládnutie po ďalších parlamentných voľbách, či už budú predčasné alebo nie. Víťazstvo R. Schustera by totiž znamenalo, že väčšina spoločnosti sa stotožňuje s jeho kritickým vzťahom k pripravenosti a sociálnej únosnosti reforiem.

V kontexte úvah o vplyve prezidentských volieb na celkový politický vývoj na Slovensku bude však dôležité aj to, ako v nich obstojí V. Mečiar. ĽS-HZDS ako najsilnejšia pravicová strana nemá totiž stále koaličných partnerov. Ak by po neúspechu V. Mečiara prebrala moc v strane skupina pragmatikov okolo predsedu poslaneckého klubu a podpredsedu strany V. Vetešku, otvorila by sa cesta pre reprodukciu pravicovej vlády s "polepšeným HZDS" a SMER R. Fica by sa mohol opäť dostať do opozície. Pravda, "polepšené HZDS" by sa mohlo, ak to bude v súlade s vôľou ekonomických záujmových skupín v pozadí, stať aj koaličným partnerom pre SMER. Ak by ĽS-HZDS v druhom kole prezidentských volieb v prípade neúspechu V. Mečiara podporilo E. Kukana, ktorý ma zatiaľ najväčšie šance na postup do finále, bola by to zároveň ponuka na povolebnú spoluprácu SDKÚ a ĽS-HZDS.

* * *

Do hry o to, ako bude vyzerať budúca vládna kolícia, môže zasiahnuť aj dlhoročný Mečiarov súpútnik Gašparovič. Konfederácia národných síl pod vedením žoviálneho a umiernenejšie sa tváriaceho Gašparoviča môže prekryť povesť radikalizmu, extrémizmu a politickej nekultúrnosti, ktorú národným silám vytvorili lídri SNS a PSNS Ján Slota a Anna Malíková.

A relatívnym úspechom v prezidentských voľbách povzbudený líder zjednotených národniarov Gašparovič by mohol svoju formáciu ponúknuť tiež ako "polepšenú", ako štandardnú národno-konzervatívnu silu, akou je napríklad dnes v Írsku Strana premiéra Aeherna. Ak by sa tento nový politický mýtus podarilo uviesť do života, na scéne by zrazu bola ďalšia strana, ktorá je "salonfähig", a zamiešala by karty pri rozdávaní vládnych kresiel. Za istých okolností by tak v skutočnej izolácii ostala iba stalinistická KSS. A SMK by prestala byť nevyhnutná pre zostavenie novej vlády, vnímanej ako demokratická.

Slovenské prezidentské voľby preto nebudú iba hľadaním muža, ktorý bude schopný najdôstojnejšie a najefektívnejšie zastávať prezidentský úrad a byť rovnocenným a rešpektovaným partnerom pre prezidentov z okolitých krajín. Výsledky jednotlivých kandidátov, na základe ktorých si strany utvoria východiskové pozície pre ďalšie parlamentné voľby, budú predurčovať aj podobu povolebnej vládnej koalície.

Autor je bývalým predsedom SDĽ, dnes prednáša na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO